Buďte už konečne ticho / Stĺpček : Salon

List obyvateľom Freitalu, ktorí by nechceli nijakých utečencov.

Milí zábudliví ľudia z Freitalu, je mi nepríjemné, že vám to musím pripomínať. Zdá sa však, že je to nutné, keďže kričíte a druhých ľudí, ktorí sú v núdzi a hľadajú u vás v Sasku útočisko, označujete ako zberbu, nadávate im a celkom bez hanby sa fotíte pred transparentom “UTEČENCOV TU NECHCEME!” Je to nepríjemné, ale musí to byť.

Foto: Tobias Schwarz / AFP Photo

Ako vlastne vyzeral Freital roku 1989, ako vyzerali susedné mestá, ako vyzeral Meissen a Drážďany? Boli to miesta, z ktorých by človek hneď zutekal. Šedé, rozpadnuté a zdanlivo bez budúcnosti. Ešte z toho obdobia existujú fotky. Keď sa na ne dívam, znovu cítim ich pach. Jazyk mi znovu oťažie, nálada pohasne. Nie je to márne, vyťahovať sem tam tie obrázky zo šuplíka alebo z pamäti. Veľa ľudí odtiaľ poutekalo, z týchto miest. Vo výkladoch obchodov bývali sem tam nápisy ako: Tovar dnes nebude. Nebol to vtip.

Niektorí ľudia riskovali život, len aby ušli. Utekali na Západ cez múr alebo si podávali žiadosti, žiadosti o vycestovanie, a čakali a čakali. Iní šli na východ, do Prahy, preliezali na pozemok veľvyslanectva Nemeckej spolkovej republiky. Bolo to hlasovanie nohami. Ľudia volali: Sloboda. A aj chceli slobodu. Ale tak trošku im, myslím, šlo aj o blahobyt. Či nie?

Mali šťastie, nikto ich neposlal naspäť, neodsunul, nemuseli si podávať žiadosti o vstup, ani o azyl. Neboli len trpení. Ľudia ich prijali ako ľudí, Nemci ich prijali ako Nemcov, a pomáhali im. Nespomínam si, že by ľudia z miest, kde boli prijímaní utečenci z NDR, demonštrovali a vykrikovali: “OSSIS TU NECHCEME.”

A nie všetci západní Nemci sa mali super, a niektorí si iste pomysleli: títo teraz všetko dostanú len tak. Ale nepočul som som nikoho, že by to vykrikoval do kamery. Je nepríjemné to pripomínať, ale ja to môžem robiť, pochádzam z tohto štátu, čo sa zrútil, tak ako sa aj dnes rúcajú štáty, z ktorých ľudia bežia alebo plávu preč. V osemdesiatom deviatom ľudia chceli slobodne cestovať, iste aj ľudia vo Freitali. Myslelo sa tým slobodne vycestovať. Ale sloboda vycestovať bez slobody niekam inam pricestovať nestojí za veľa. Chceli ste zbúrať múr. Chcete ho teraz späť?

Keď v osemdesiatom deviatom múr padol, každý dostal peniaze na privítanie. Nebolo žiadne skúšanie, žiadne testy. Možno by aj bolo bývalo lepšie, keby bol každý mal povedať na skúšku aspoň jednu vetu alebo sa musel naučiť naspamäť: ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Tak to stojí v našej ústave. Nemuseli sme, nemuseli ste. A ľudia na Západe si určite vtedy mysleli: peniaze na privítanie? No čo všetko už len nedostanú tí Ossis? Ale nikoho som nepočul bliakať, tak ako teraz bliakate vy vo vašom Freitali, ktorý už nie je šedý a už v ňom zo stien neopadáva omietka a nikde nestojí nápis: Tovar dnes nebude. Rozmýšľali ste niekedy, vy, čo teraz vyrevujete, prečo je vaše mesto dnes také pekné, a prečo sú aj Meissen a Drážďany také pekné, že si myslíte, že máte čo brániť?

Bolo to preto, lebo nám pomohli. Niekde inde sa museli ľudia uskromniť, boli ochotní dať peniaze. Dobre, boli k tomu aj trochu dotlačení, prinútení, neplatili ten príspevok solidarity nejako nadšene, ale platili ho. Aj vyrovnávací príspevok, aj pakt solidarity. Na západe a juhozápade kvôli tomu aj teraz frflú, už toho majú plné zuby, ale peniaze stále pritekajú. Vždy som bol proti tomu, aby sa všetko spočítavalo a vypočítavalo. Pretože o tom je solidarita, ten, kto má viac, dáva tomu, kto má menej. Man macht kein Gewese darum. Nikto z toho nerobí aféru. Nikto nemohol za to, že uviazol zatvorený za múrom. Dnešná pomoc je okrem iného aj odškodnením za to, čo bolo včera.

Nemusíme za to dennodenne ďakovať. Ale môžeme na to zabudnúť?

Vám, čo ste si ani len nepoložili otázku, prečo iní ľudia odchádzajú zo svojej krajiny a riskujú život, vám, ktorí vyzeráte, že nemáte v sebe ani gram citu – vám treba pripomenúť, že ste mali z pekla šťastie. Keď sa utečencom pozriete do očí, musíte v nich spoznať kúsok svojho života. Ak počúvate ich príbehy, musí vám z nich aspoň niečo pripadať povedomé. Pričom krajina, z ktorej vtedy toľkí utekali, NDR, bola úplný raj oproti Somálsku či Sýrii.

Vy občania Freitalu, čo ste na to nezabudli, prehovorte svojim susedom do svedomia. Ukážte im obrázky z Freitalu roku 1989 či Drážďan či Lipska. “Keď nemecká marka nejde za nami, ideme my za ňou,” volali vtedy mnohí. Bola to hrozba. Nemecká marka prišla.

A vy, ktorí ste na toto všetko zabudli, poobzerajte sa okolo seba, po svojom meste, po našej krajine. A pozrite sa, ako to vyzerá v Damašku alebo v Bagdade. Mestá – ruiny, do ktorých blahobyt nepríde a z ktorých ľudia utekajú v nádeji na život bez revu tankov, rakiet, bômb. Pozrite sa na obrazy roku 2015 a už konečne stíchnite. A potom si premyslite, aké by to bolo, keby sa k vám a nám správali tak, ako sa vy teraz správate k tým, ktorí nechcú nič viac ako malú šancu uniknúť svojej hnusnej biede.