Keď som pred rokom vo svojej hotelovej izbe v Las Vegas na devätnástom poschodí roztiahol záclonu, naskytol sa mi výhľad na takmer celkom opustenú krajinu pieskovej farby. Po širokej diaľnici sa po púšti trúsili autá a zboku čneli okraje niekoľkých identických mrakodrapov; inak ani známka života, kam až oko dovidelo. Akonáhle som však vykročil z brány tridsaťšesťposchodovej budovy, ocitol som sa zoči-voči miestnym napodobeninám skutočnosti: falošná Eiffelova veža, obrovitánska sklená pyramída, pseudobenátska lagúna a desiatky cirkusov a zábavných stredísk, obrazy sveta, ktoré zrejme nikdy naozaj nezažijeme.
Las Vegas, Nevada, rok 2000.
Foto: Rene Burri / Magnum Images
O necelých dvadsaťštyri hodín som nasadol na lietadlo a po prelete cez oceán som sa ocitol v ďalšom hotelovom mrakodrape, tentoraz štyridsaťpäťposchodovom, ktorý by pokojne mohol stáť v inom kúte toho istého mesta. Neďaleko mojej izby sa týčil Víťazný oblúk (o desať metrov vyšší než ten parížsky). O kúsok ďalej stál najvyšší turistický hotel sveta, 105-poschodová budova v tvare rakety. Vychýrené široké bulváry Pchongjangu lemovali divadlá v tvare vodných mlynov, kolotoče, mrakodrapy ako z Legolandu a nablýskané olympijské štadióny.
Pchongjang, Severokórejská ľudová republika, rok 2013.
Foto: Jonas Gratzer / LightRocket / Getty Images
Po bezchybne upravených trávnikoch sa prechádzali ľudia, no ich pohyby pôsobili mechanicky, akoby to boli figúrky v makete architekta. Zatiaľ čo hlavné mesto Severnej Kórey vyvolávalo prázdny a dvojrozmerný dojem ako ilustrácia v učebnici, Las Vegas prekypovali prebytkom živočíšnej veselosti. Obe mestá však pôsobili ako halucinácie, ktorých účelom je oslniť (alebo ohlušiť) nevinných návštevníkov.
Vymenovať rozdiely medzi týmito dvomi fatamorgánovými mestami by, prirodzene, vedel hocikto. Prvé z nich predstavuje nehanebný rozkvet kapitalizmu a pre tých, čo ho nenávidia, je to trblietavý symbol dekadencie a prázdnoty Západu; to druhé je posledným učebnicovým príkladom a oficiálnym pomníkom stalinistickej brutality s štyridsaťposchodovými činžiakmi, cielene skonštruovanými na zastrašenie občanov, aby nezabudli, že si musia ceniť ako privilégium, že nesmú opustiť svoje mesto bez povolenia alebo že ich nepopravia len preto, že sa pozreli na zahraničné noviny.
To prvé je akousi pubertálnou pornoverziou slobody posadnutej amokom, kde návštevníkom vtĺkajú do hlavy, že sa na jednu noc môžu premeniť na koho si zmyslia; to druhé je desivou ukážkou poriadku a tvrdej disciplíny, kde aj žena, čo sa mi prihovorila v supermodernom metre, mohla byť oficiálne podstrčenou rekvizitou. A kým na bulvároch Las Vegas sa opití študenti v kostýmoch plameniakov fotia s varietnými tanečnicami v bikinkách, každý návštevník Pchjongjangu sa počas každej návštevy musí vystrojiť do obleku a kravaty, prejsť oprašovacím prístrojom a pokloniť sa zabalzamovaným postavám dvoch nebohých vodcov tejto krajiny. Hunter Thomson napísal, že „Las Vegas je najstrašnejšie mesto na svete pre tých, čo prehrali“. Zrejme nikdy nenavštívil Pchongjang, kde ešte aj tí, čo kedysi vyhrali, sa z ničoho nič môžu ocitnúť pred popravčou čatou.
Obe mestá však splodil duch druhej polovice 20. storočia, ktorý pochopil, že z budovania masových preludov z ničoho – na púšti amerického Západu alebo na rumoviskách kórejskej vojny – sa dá vytĺcť moc a zisk. A obe dodnes plnia funkciu výstavného štítu, „teoretických a praktických zbraní systému“, ako vysvetlil Kim Jong Il vo svojom 180-stránkovom traktáte o architektúre, kde budovy slúžia skôr na to, aby ich obdivovali priatelia i nepriatelia než na to, aby sa v nich bývalo. Pchongjang je ihriskom pre domácu elitu, no súčasne má neustále pripomínať 90 percentám Severokórejčanov, ktorí mesto nesmú navštíviť, prísľub, ktorý ich čaká, ak prejavia dostatočný talent, vlastenectvo alebo krásu. A nad oboma mestami sa vznáša pocit lotérie, ktorá rozhoduje o tom, že moc a lesk dosiahnete, len ak vám to dopraje boží rozmar (či šťastie v kockách).
Cudzinci, ktorým predvádzajú vymoženosti Pchongjangu, si až bolestne uvedomujú, že ich vodia po Potemkinovej dedine; v tomto ukážkovom hlavnom meste sa toho veľa nezmenilo od mojej poslednej návštevy roku 1990 a zdá sa, že Kim Jon Un zdokonaľuje víziu svojho starého otca rovnako verne ako učeník opakujúci slová svojho boha. Keď som minulý rok v hlavnom meste Severnej Kórey navštívil akadémiu architektúry Paektusan, privítala ma prehliadka obrazov najslávnejších budov sveta, rozostavených okolo nádhernej makety Pchongjangu; bolo ťažké ubrániť sa podozreniu, že severokórejskí urbanisti usilovne napodobňujú vonkajší svet, napriek tomu, že tvrdia, že každá nová budova je svedectvom ideológie „čučche“, severokórejskej sebestačnosti a výnimočnosti. Extravagantné atrakcie síce nie sú zriedkavosťou ani v susedných krajinách ako Čína či Japonsko, severokórejské pamiatky však nemajú slúžiť zábave či potrebám obyčajných ľudí, ale výlučne ako pocta vodcom za života i po smrti. Každý nový výtvor je akoby vytrhnutý z kontextu a rovnako čudne sa vznáša mimo čas a priestor ako provokácie či náhle nepredvídateľné hrozby, s ktorými niekedy vyrukuje severokórejská vláda.
Občas som vykročil zo svojej cely vo veži hotela Bellagio a prešiel sa po preplnených sálach s Picassami a gurmánskymi burgermi okolo vyobliekaných párikov, hrajúcich kocky pred večerným mládeži neprístupným predstavením Cirque du Soleil. Keď som vyšiel von do žiary horúceho púštneho slnka, po niekoľkých minútach ma blikajúce neóny, repliky divov sveta v nadživotnej veľkosti a poukážky, ponúkajúce za pár dolárov toľko jedla, koľko sa do vás zmestí, zdolali natoľko, že som sa rýchlo stiahol späť do svojej zapečatenej, klimatizovanej ulity. V Pchongjangu som sám nesmel vytiahnuť ani pätu z hotela, hoci ma ubezpečovali, že sa môžem prechádzať a behať, pokiaľ so mnou pôjde sprievodca. Ale aj v Severnej Kórei mi predvádzali najnovšie výdobytky: dve nové talianske reštaurácie, bowlingovú herňu s tridsiatimi šiestimi dráhami, kam si moji sprievodcovia, ako tvrdili, občas vodia priateľky, či bavoráky, ktoré sem-tam brázdili vyzametané ulice po ceste od jednej mramorovej stanice metra s krištáľovými lustrami k druhej.
Bowlingová herňa v Pchongjangu, Severná Kórea, rok 2010.
Foto: Eric Lafforgue / Gamma-Rapho / Getty Images
Je pravda, že, miestne obyvateľstvo Severnej Kórey nemá prístup k internetu (len k intranetu, pôsobiacemu rovnako uzavreto ako televízna stanica v mojej hotelovej izbe v Bellagiu, ktorá vysiela obrázky Bellagia). A je tiež pravda, že keď som poprosil o šálku čaju v obrovskej banketovej sále, kde mi každý deň na raňajky servírovali krajec chleba a vajíčko, štyria čašníci v panike zvolali konferenciu v rohu prázdnej miestnosti a potom mi prišli oznámiť, že tento luxusný artikel môžem dostať len, ak zaň zaplatím (čo veľmi nešlo, keďže som nesmel mať pri sebe severokórejskú menu). No jaskyňa z Platónovho podobenstva pôsobí rovnako na Východe a na Západe, či sa na jej plátno premietajú obrázky tancujúcich roztlieskavačiek alebo brigády vojakov, pochodujúcich prehliadkovým krokom.
Krásy Pchongjangu sa však samozrejme končia za hranicami Pchongjangu. Keď opustíte obrovské víťazné brány obkolesujúce mesto, o chvíľu ste na vidieku, plnom hladujúcich fariem a rozpadávajúcich sa dediniek, kde sa ľudia pešo alebo na býčích povozoch pomaličky šuchcú pozdĺž Diaľnice hrdinskej mládeže, vydaní na posmech skvostným mrakodrapom, ktoré nikdy neuzrú (a ktoré vraj, rovnako ako môj hotel) za svoju nezmyselnú výšku vďačia atrapovým poschodiam. Umelecké diela, ktoré nám, cudzincom, ponúkajú na predaj (v cene až do 400 000 dolárov) sú ako z celkom inej planéty než zbytok krajiny, kde 80 percent občanov trpí nedostatkom základných potravín, potrebných na prežitie. Miestni obyvatelia, pre ktorých by jedno vajíčko či kus chleba boli mannou z neba, môžu len snívať o svete BBC, na ktorý som sa mohol dívať v televízii, rovnako ako o bielych telefónoch na nočnom stolíku, z ktorých sa vraj dá volať do zahraničia.
Raz večer, keď som sa vracal do Pchjongjangu po dni strávenom v Kórejskej demilitarizovanej zóne, ma vo vstupnej hale hotela Koryo čakali cvakajúce fotoaparáty a novinári s blokmi v rukách, zostúpení okolo mohutných amerických športovcov a zostarnutého japonského zápasnického šampióna, Antonia Inokiho. O pár minút neskôr sa už Inoki, ktorý si zahral sám seba v komédii The Bad News Bears Go to Japan (Zlé medvede v Japonsku) klaňal pred preplneným supermoderným hľadiskom a potom sa spolu s ostatnými zahraničnými hosťami zúčastnil otváracieho ceremoniálu medzinárodnej zápasníckej súťaže, počas ktorej sa krásne výjavy zo života Severnej Kórey premietali na plátno za chrbtom skvostne oblečených a perfektne synchronizovaných speváckych zborov. Dva dni predtým som videl – ako inak – povrazolezcov a usmievavé dievčiny na hrazdách predvádzať zázraky disciplíny a tímovej práce, ktoré by vyvolali obdivný pokrik návštevníkov Cirkusu Cirkusu v Las Vegas.
Keď dozneli posledné tóny hudby, celú našu skupinu – popri siedmich Američanoch do nej patrili najmä Nemci, Škóti a Iránčania – zobrali na výlet loďou po rieke okolo fantazmagorických divadiel a neónov, okázalo osvetľujúcich sklené veže, postavené roku 2012 na počesť stých narodenín Kim Il Sunga. Na karaoke plátno sa premietali zábery severokórejského vlastenectva a tri servírky začali vyspevovať, akoby boli na konkurze do koktailového baru. Na spiatočnej ceste do hotela jedna z našich sprievodkýň – pôvabná krásavica s dokonalou angličtinou, ktorá mohla byť pokojne hosteskou v Bellagiu – schmatla mikrofón a spustila „My Way“.
Čo s načatým večerom, povedal som si, a vybral som sa po chodbe suterénu vyzdobenej v štýle sedemdesiatych rokov minulého storočia do miestnosti s dvomi pingpongovými stolmi. V kúte stáli dva hracie automaty a na konci chodby bola miestnosť, kde ponúkali „Masáže“. Povrávalo sa, že happyend je takmer zaručený.