Prečo si nesadnem do jedného panelu s proruským autorom: nenechám sa degradovať na efektnú šou.
Foto: Larry Towell
Literárny festival v Nemecku. Na programe mám diskusiu s jedným ruským spisovateľom. Stúpencom odštiepenia východnej Ukrajiny. Keď sa vrátil zo svojej cesty po Donbase, začal spisovať verše o hrdinských činoch proruských bojovníkov a preklínať kyjevskú juntu.
Ruším svoju účasť na tejto debate a neviem sa zbaviť myšlienky, že je tu čosi zhnité. Ako je možné, že oni nerozumejú, čo to je, čo to obnáša? Ako to, že nechápu, že tu nie je možná ani len tichá stopa vzájomného dorozumenia? Alebo im vôbec nejde o dorozumenie? O čo potom? O šou? O škandál? Úspech u publika?
Debaty medzi rovnako zmýšľajúcimi nedopadnú tak vzrušujúco, to je, samozrejme, nepochybné. Žiadne obnažené nervy, žiadny hysterický krik, žiadne skĺzavanie do súkromnej sféry. Takže je to úplne v poriadku, z hľadiska nezaujatého západného intelektuála má každý právo na vlastnú pravdu bez ohľadu na to, na koho území sa bojuje a kto tieto boje inicioval.
Mňa však tento typ napätia nezaujíma. Tak ako ma nezaujíma ani skĺzavanie do súkromia. Najmä tam, kde ide o vojnu. Inými slovami, o ľudí – živých a mŕtvych ľudí. Zoči-voči nim nepociťujem žiadnu chuť byť súčasťou šou pre západných intelektuálov. Takých, čo sa snažia budiť korektný a objektívny dojem, ktorí majú pocit, že spravodlivo prideľujú slovo “obidvom stranám konfliktu”, ktorí úprimne vychádzajú z toho, že obe “strany” musia byť pripravené na “dialóg”.
Železný múr geopolitiky
Že pritom sedia oproti sebe okupant a okupovaný, to takmer nikoho netrápi. To sú otravné detaily, nuansy. Podstatné je len jedno – pozitívne nastavenie. Aj v prístupe k okupantovi. A to najjednoduchšie je pozvanie prijať a dúfať, že “druhá strana” bude nastavená rovnako pozitívne. Zostane len vypočuť si v rámci konštruktívneho rozhovoru argumenty “druhej strany”, spočívajúce na historickej podmienenosti a geopolitickej logike, na koncepciách a stratégiách, na pocite odplaty a zhovievavosti. A všetky tvoje slová, ktoré krúžia okolo tvojich najbližších, miest, kde si sa narodil, vzduchu, ktorý celý život vdychuješ – to všetko je roztrieskané o ľadový mrazivý múr geopolitiky, o túto “pravdu druhej strany”.
Pretože všetko je predsa korektné. Z hľadiska nezaujatého západného spisovateľa má každý svoju pravdu bez ohľadu na to, na koho území sa bojuje a kto s vojenskou aktivitou začal a či “druhá strana” v princípe priznáva vlastnú účasť. A samozrejme, že ju nepriznáva.
Práve naopak. Ubezpečuje, že s touto vojnou vôbec nemá nič spoločné, a práve to jej umožňuje vznášať obvinenia, udeľovať rady a burácať súcitom s nešťastníkmi, ktorí ešte stále nechcú uznať, že sú prekliati na to, aby aj naďalej zmeravení trčali v mrazivých objatiach geopolitiky. Asi takto vnímam pokusy ostať za každú cenu konštruktívni.
Všetko pri starom
“Vy intelektuáli ste povinní byť v tejto vojne príkladom zdravého rozumu,” hovorí mi berlínska kolegyňa. “Musíte prejaviť dobrú vôľu a ochotu ku kompromisom. Musíte diskutovať so svojimi oponentmi!”
– “Počkaj,” odpovedám jej, “ale moji oponenti o mne hovoria, že som fašista.”
– “To je nepodstatné, vy máte tú povinnosť .”
– “Počkaj,” hovorím, “ale ide o to, že ja nie som fašista.”
– “O to nejde.” Začína strácať trpezlivosť. “Veď predsa chápeš, že debaty, ktoré vediete u nás v Nemecku, sú čosi ako onania. Vždy prídu len milovníci Ukrajiny. Koho to už zaujíma?”
Pravda, pomyslím si. Je v tom primálo napätia – žiadne prekrikovanie, žiadne kliatby, žiadna pyrotechnika. A najmä nikto nikomu nehovorí, že je fašista. Moja známa vie dobre po rusky, s nejedným ruským autorom si tyká vrátane tých, čo vyzývajú zaútočiť na Charkov a na Kyjev a agitujú za to, aby sa hranice vlastnej krajiny rozšírili na úkor územia “druhej strany”. Zaujíma sa o vojenské konflikty, už bola aj na Kaukaze, chce navštíviť Donbas. Žiadna politika – je v tom profesionálna zvedavosť. Ďalší vojenský konflikt na mape Európy, akých už bolo nespočetne, a ešte bude.
Nič zvláštne, všetko je pri starom. Všetko je dobre. Keby tam na tých miestach nebolo takých, čo sa stále odmietajú dať označiť za jednu z dvoch strán takzvaného konfliktu. Tých, čo o tejto vojne nevedia hovoriť pokojne. Čo vyzývajú odsúdiť agresiu, anexiu a okupáciu. Čo apelujú na pocit spravodlivosti, a vôbec na pocity. Čo sa vzpierajú sadnúť si s páchateľmi za jeden stôl a rokovať.
Áno, títo ľudia robia problémy. Je ťažké ich chápať, prijať ich pravdu za svoju. Niekedy si myslím, že človek začne veriť na smrť až chvíli, keď sám umiera. Až vtedy jej úprimne, pevne a neochvejne uverí. Ale už nie nadlho.