Foto: Reuters
Štyridsať rokov reforiem usporiadania štátu majú prinieslo odcudzenie jazykových spoločenstiev.
Keď ma pred štyridsiatimi rokmi ako dieťa moji starí rodičia brávali do Gentu – čo bolo k nám najbližšie mesto – v autobuse či vlaku som bežne počúval francúzštinu. Nebolo na tom nič nezvyčajné. Samozrejmé boli aj francúzske nápisy vo výkladoch pekární, lekární a kaviarní, a v novinových stánkoch sa dali kúpiť minimálne jedny francúzsky písané noviny. A na trhové dni k tým výletom patril ešte pôžitok počúvať rozhovory hojnými dávkami laku natupírovaných a šperkmi ovešaných dám, keď v rámci nakupovania na trhu spočinuli na terasách priľahlých reštaurácií a vymieňali si posledné klebety v okúzľujúcej zmesi z francúzštiny a miestneho flámskeho dialektu.
Ústup francúzštiny
Vtedy bolo ešte Belgicko jednotný štát, síce od roku 1963 rozdelený na frankofónnu a holandsky hovoriacu časť, ale prinajmenšom vo Flámsku sa francúzština považovala za integrálnu súčasť jazykového sveta, ktorý mal inak prevahu.
To je už dávno história. V Gente už takmer nenarazíte na francúzske nápisy, posledné francúzsky písané noviny skončili niekedy v osemdesiatych rokoch. Vo flámskych mestách sa síce ešte hovorí francúzsky, ale práveže už len úzky okruh ľudí – potomkov oných dám zo starých čias. Tvoria mikrokozmos, natoľko odrezaný od zvyšnej frankofónie, že tu – podľa jazykovedcov – počuť len zostarnutú francúzštinu: akýsi zmeravený jazykový rituál.
Takto vo svojej väčšej časti zmĺkol celý jeden jazyk, a s týmto zmĺknutím zaspala aj časť kultúrnej pamäti. Jediného Belgičana, ktorý kedy dostal Nobelovu cenu, francúzsky píšuceho Mauricea Maeterlincka, ktorý sa narodil v Gente, v jeho vlasti nikto nečíta, zatiaľ čo vo Francúzsku sa jeho dielo teší čoraz väčšiemu uznaniu. To isté platí aj o niektorých iných starších francúzsky píšucich autoroch: Emilovi Verhaerenovi, Franzovi Hellensovi, Charlesovi van Lerberghe a ďalších.
Zanikli aj kedysi intenzívne kontakty, ktoré mnoho autorov pestovalo so svojimi holandsky píšucimi kolegami a kolegyňami, ktorí často bývali aj v tom istom meste. Napríklad, Maeterlinck bol blízkym priateľom Cyriela Buyssa, klasika flámskej literatúry z prelomu storočí. Ostatne, iróniou osudu, za čias jednotného belgického štátu, keď sa holandčine nevenovala veľká pozornosť, o nejakej úcte ani nehovoriac, bolo Flámsko v kultúre a umení oveľa silnejšie ako dnes, keď sú obidve jazykové spoločenstvá nezvratne zakotvené v belgickej ústave.
Nechcem tie časy vrátiť – dívam sa radšej do budúcnosti ako do minulosti. Keď dnes sedí dieťa v autobuse, tak pravdepodobne počúva to isté, ako ja, keď som sa vracal domov z centra Gentu: pestrú jazykovú zmes, požehnané zmätenie jazykov. Deti a mládež sa bez problémov rozprávajú v zmesi z turečtiny, žargónu a spisovnej holandčiny, presne ako dámy na trhu, čo si so svojou zmesi z francúzštiny a ľudového nárečia uvarili vlastnú jazykovú polievočku.
Poľky na ceste do vilovej štvrte, kde pracujú ako upratovačky, šušlú ľahučko šuchotajúcou slovančinou, a sem tam zaznie aj ozvena nedozierneho bohatstva jazykov Afriky. V našich mestách – tak ako vo všetkých mestách Západu – dnes rastie a rozkvitá a kvasí jazykový svet, úplne vyslobodený od kŕčovitej politickej konfrontácie, akú medzi sebou vedú dve belgické jazykové komunity. Namiesto toho vzniká na ulici nová jazyková realita, a tá budúcnosť je ešte mladá. Jedného dňa z týchto detí – s ich vlastnými jazykovými podhubiami – budú dospelí. Z niektorých z nich alebo ich detí raz budú spisovatelia či básnici. Raz táto nová jazyková skutočnosť prerazí do našej literatúry. Myslím, že to je neodvratné.
Slabé spolkové úrady
Belgicko sa svojím štátno-politickým vývojom, ktorý krajinu pretvára už štyridsať rokov, z centralistického štátu zmenilo na spolkový, na – v istom zmysle – fantómovú krajinu. Hoci by ste to nepredpokladali, pri každej reforme štátneho usporiadania sa najmä francúzsky hovoriaca časť zo strachu z flámskej väčšiny snažila nedávať spolkovej správe priveľa právomocí. V dôsledku toho za posledných štyridsať rokov aj v kultúrnej oblasti celoštátne úrady čoraz viac chradli. Belgicko bolo hádam jedinou federálnou krajinou, ktorá sa k svojim národným kultúrnym ustanovizniam správala takto macošsky.
Kráľovské múzeum krásnych umení, Národná knižnica, botanická záhrada, prírodovedecké a umeleckohistorické múzeá, ktoré všetky disponujú vynikajúcimi zbierkami, ako keby osireli. Až na pár chvályhodných výnimiek – napríklad Štátna opera v Bruseli – vedú dosť prispatú existenciu. Na to, aby mohli plniť úlohu, aká sa v demokracii od takýchto inštitúcií očakáva, im chýbajú peniaze a personálne vybavenie: aby štátu a národu slúžili ako miesto pamäti, kde sa občania a občianky zoznamujú so svojimi dejinami, môžu premýšľať a pýtať sa. Strešná celoštátna kultúrna nadácia by tieto inštitúcie mohla podporovať a okrem toho fungovať ako platforma, prostredníctvom ktorej by Belgicko predviedlo svetu tvorivosť svojich jazykových komunít a byť s ním v kontakte. Naliehavo to potrebujeme.
Roku 1970, približne v čase, keď som so starými rodičmi pravidelne cestoval do mesta, dostali jazykové komunity v mojej krajine po prvýkrát autonómne kompetencie, menovite na poli kultúrnej politiky. O štyridsať rokov neskôr vytriezvení zisťujeme, že flámska komunita síce uzavrela kultúrne dohody s asi tridsiatimi krajinami – vrátane obrov ako Čína a India -, ale že na podobnú dohodu medzi Flámskom a Valónskom sa ešte len čaká.
To má samozrejme svoje dôvody. Kultúra je najväčší symbol flámskeho boja za rovnoprávnosť, aj keď dnes je tlak na ďalšiu reformu hnaný predovšetkým ekonomickými motívmi. Absencia celoštátnej kultúrnej politiky a solídnej kultúrnej dohody medzi dvomi časťami krajiny dokazuje, že Flámsko podprahovo a nevyslovene, ale reálne, robí historickú politiku , ktorá momentálne nedáva veľkú nádej do budúcnosti. Spomínanie má vždy morálny náboj. To, čo pripúšťame ako spomienku, pripúšťame aj vo svojom svedomí. A naopak: čo má byť zabudnuté, musí byť vyhnané aj zo svedomia.
Akú budúcnosť krajina chce
Zmĺknutie francúzštinou zafarbeného a ovplyvneného jazykového sveta, ktorý som ešte ako dieťa zažil, sa za desaťročia, čo odvtedy uplynuli, v podstatných rysoch rozšírilo na kultúrnu amnéziu celej krajiny. Národná pamäť Belgicka chudobnie; Flámsko riadny kus vlastných dejín vytesňuje a Valónsko sa kultúrne ešte výraznejšie primkýna k Parížu. Mnoho umelcov a spisovateľov na obidvoch stranách jazykovej hranice zdieľa túto moju obavu.
Nie, že by im bolo ľúto za voľakedajším Belgickom; ale naša neschopnosť primerane si zachovať v pamäti kultúrnu rôznosť a jazykové zmiešanie našich dejín nesľubuje nič dobré do budúcnosti. Ako budeme s pokojom a bez strachu pristupovať k rôznosti dneška a zajtrajška, ak nie sme schopní dať vnímať rady minulosti? Keď sa teraz v Belgicku črtá ešte dôkladnejšia reforma štátneho usporiadania, otvára sa aj otázka, v ktorej krajine budeme chcieť raz žiť. Či v belgickom dome s veľkými oknami, z ktorých sa otvára výhľad na svet, alebo vo flámskej usadlosti s vysokými múrmi, za ktorými skamenieme v prázdnych rituáloch.