Našou prvou hodnotou je sloboda, a to bez podmienok.
Foto: Reuters
Sloboda znamená, že mi žiadna ľudská moc nesmie brániť, aby som robil, čo chcem. Takéto správanie zahŕňa napríklad vytváranie a vyjadrovanie názorov alebo združovanie sa s inými ľuďmi, s ktorými chcem sledovať spoločné ciele. Patrí k tomu aj možnosť neobmedzeného pohybu, a to nielen v súkromí, ale aj vo verejnom, všeobecnom priestore. Táto sloboda – v podobe slobody cestovať – bola významným motívom kolapsu nomenklatúrneho komunizmu.
Sloboda pohybu sa však začína pred vlastnými dverami, a nepatrí k nej iba fyzická mobilita, ale aj možnosť hľadať nové obzory príslušnosti – napríklad k politickým stranám, aj virtuálna mobilita, ku ktorej nás ponúka elektronické presieťovanie celého sveta.
Diktatúry obmedzujú slobodu pohybu. V Barme je v domácom väzení dokonca aj víťazka posledných ako-tak slobodných volieb. Na opačnom konci politického poriadku, v takzvaných “failed states”, ba už aj v “no-go areas” veľkomiest, nie je sloboda pohybu obmedzená o nič menej. Keď sa budete slobodne pohybovať po Afganistane, ľahko sa stanete rukojemníkom nekontrolovateľných bánd, a v Somálsku pokus o slobodný pohyb len málokto prežije. Ani diktatúra, ani anarchia nie sú zlučiteľné so slobodou.
V otvorených spoločnostiach hľadáme cestu medzi dvomi krajnosťami. Existujú ústavné obmedzenia slobody pohybu, napríklad v prípade vojenskej služby. Existujú obmedzenia v duchu zásady, že ničia sloboda nesmie ohroziť slobodu niekoho iného. Sem by sme mohli zaradiť obmedzovanie rýchlosti v cestnej premávke. Je to pole politických konfrontácií.
Liberáli sa snažia tlmiť obmedzovanie slobody, ako sa len dá. Neliberáli stavajú do popredia iné hodnoty, napríklad spravodlivosť, a najmä bezpečnosť. Zoči-voči difúznemu nebezpečenstvu terorizmu sme slobodu z bezpečnostných dôvodov v rôznych ohľadoch obmedzili. Krajný pól tejto tendencie odráža Patriot Act.
V Európe – v Nemecku, ako aj vo Veľkej Británii, je táto téma momentálne znovu aktuálna. Krajnou formou obmedzovania slobody je väznenie. Polemizuje sa predovšetkým o väznení bez obžaloby. Extrémny prípad Guantanáma, kde sú ľudia väznení v dôsledku toho, že boli vylúčení zo spoločenstva, v ktorom sa riadime právom – (illegal combattants), je v slobodnej Európe nemysliteľný. V britskom parlamente neprešiel Blairov pokus predĺžiť legálnu doby väzby bez obžaloby na 90 dní. Predĺžili ju a Gordon Brown teraz avizoval nový zákon, ktorý má ešte predĺžiť – z terajších 56 na 90 dní.
Pri takomto rozsiahlom obmedzovaní slobody sa argumentuje komplikovanosťou pátrania, ktoré (v Anglicku) musí polícia zvládnuť. Skrýva sa za tým pre liberálov mimoriadne nepríjemný fakt, ktorý so zápasom proti terorizmu súvisí. Pátrať sa totiž musí vo viacerých krajinách, navyše v prostrediach, kultúrach a jazykoch, ktoré vyšetrovatelia poznajú len do určitej miery.
Keď dnes hovoríme o bezpečnosti, takmer vždy ide o ochranu pred hrozbami islamistov. Celý aparát, ktorý bol v poslednom čase vytvorený v mene bezpečnosti, je naozaj zameraný na jedinú kategóriu ľudí – aktívnych moslimov so sklonom ku kriminálnym deliktom. Zavádzame všeobecné opatrenia, keďže identifikovať jednu špecifickú skupinu je tabu.
Na konci jesene sa touto témou bude britský parlament zaoberať znovu. Bude sa zrejme rokovať o možných kompromisoch, najmä o úlohe sudcov pri schvaľovaní väzby. Napriek tomu nás čaká obmedzenie slobody, nezlučiteľné s liberálnym usporiadaním. A aj jeho účinnosť je len obmedzená. Od roku 1228 bolo podľa britských zákonov o terore právoplatne odsúdených len 41 ľudí, zato 699 prepustili bez toho, aby bolo proti nim vznesené obvinenie. Pokiaľ ide o mňa, budem (v Snemovni lordov) hlasovať proti tomu, aby sa väzba ešte predĺžila.
Jedno obmedzenie slobody však podstupujeme všetci: sledovanie videokamerami. V Londýne má pomôcť zabrániť teroristickým útokom. Je to v záujme bezpečnosti obhájiteľné obmedzenie slobody? Kto pozná Veľkú Britániu a Nemecko, musel si všimnúť, že videokamery na verejných priestoroch sú v Nemecku oveľa nepopulárnejšie než vo Veľkej Británii. Mnoho Nemcov to považuje za neznesiteľné obmedzenie svojej slobody, zatiaľ čo v Británii sa o inštalácii takýchto kontrolných očí takmer ani nedebatovalo. Čím si to vysvetliť v krajine My home is my castle?
Možno práve tým, že bezpečným hradom je vlastný domov. Je posvätný. Ale keď opustíme súkromnú sféru a vstúpime do verejného priestoru, podliehame iným pravidlám. Tam je akékoľvek schovávanie sa znakom zlého svedomia.
V Nemecku, a možno aj na iných miestach v Európe, žiadny takýto zmysel pre verejný priestor neexistuje. Hranica medzi súkromím a verejnosťou nie je takáto ostrá. Aj vo verejnom priestore chcú mať ľudia principiálne súkromie, ba považujú to priam za synonymum slobody. Sú to veľmi zložité úvahy. Možno zachádzajú priďaleko. Ostatne, aj skryté kamery na sledovanie rýchlosti sú v Európe mimoriadne neobľúbené. Napriek tomu to nie je žiadne ohrozenie slobody v mene bezpečnosti – čo zasa nerieši otázku kontrolovania súkromných telefonických rozhovorov a rozhovorov na internete.
Tony Blair niekoľkokrát povedal, že bezpečnosť je predpokladom slobody, že je to jej nepostrádateľná súčasť. Odtiaľ je už len krok k téze – najprv bezpečnosť a potom sloboda. V Bushových Spojených štátoch k takému posunu hodnôt za viacerých ministrov spravodlivosti už došlo, aj keď sa to momentálne oficiálne koriguje.
Silný, no pritom štíhly štát je naozaj nutným inštitucionálnym rámcom otvorenej spoločnosti. Napokon, východiskovým bodom tejto úvahy bolo: ani anarchia, ani diktatúra nie sú pôdou, na ktorej by sa mohlo dariť slobode. No dôležité je hovoriť o slobode presne. Kto chce najprv čosi iné, aby sa potom dostal k slobode, vyhlasuje tým slobodu za luxusný tovar a nedospeje k nej pravdepodobne nikdy. Platí to pre tých, čo tvrdia, že musia byť najskôr vytvorené isté sociálne podmienky (“socializmom k slobode”), aj pre tých, ktorí zo všetkého najjasnejšie vždy vidia bezpečnosť.
Premiér Gordon Brown predniesol v súvislosti so svojím protiteroristickým programom jeden dôležitý výrok: “Sloboda je prvou a najdôležitejšou hodnotou našej krajiny. Bezpečnosť je prvou povinnosťou nášho štátu.” Úlohou vlády je starať sa o bezpečnosť, bez hystérie a falošného pátosu. Vláda pritom nemá strácať z očí prvú hodnotu celého spoločenstva, a tou je sloboda bez akýchkoľvek podmienok. Môžeme sa pýtať, či Gordon Brown svoje zásady plne dodržal, ale ako odpoveď na bludnú otázku o slobode a spravodlivosti ma jeho postoj teší.