Medzi Hillary a Barackom veľa rozporov nenájdete.
Foto: Getty
Súčasná americká prezidentská predvolebná kampaň, ktorú by sme mohli nazvať dlhá, vytvára dopyt po správach o politickom konflikte. A ten sa náležite uspokojuje. S absurdným predstihom pred voľbami v roku 2008 sa kandidáti na prezidentskú nomináciu za Demokratickú stranu zúčastnili ďalšej “debaty” – ako sa pre nedostatok lepších výrazov nazývajú tieto preľudnené, nenásytne moderované panely typu “odpovedajte, čas vypršal”.
V ideálnom prípade je politická scéna trhom myšlienok, v Spojených štátoch však väčšinou ide iba o trh bez myšlienok. Predaj bez záruky, Demokratická strana. Trh na tomto bazári vyvíja len jeden tlak: vytvoriť z politického komára politického somára.
Dôkazom je hádka – nominálne o zahraničnopolitickom probléme – ktorú už niekoľko týždňov predlžujú dvaja nádejní kandidáti Demokratickej strany.
Začalo sa to počas frašky CNN/YouTube. Volič, ktorý na videu dával otázku, spomenul návštevu Anvara Sadata v Izraeli a spýtal sa: “V duchu tohto typu odvážneho vodcovstva – boli by ste počas svojho prvého roku v Bielom dome ochotní stretnúť sa bez predchádzajúcich podmienok – vo Washingtone alebo inde – postupne s lídrami Iránu, Sýrie, Venezuely, Kuby a Severnej Kórey, aby ste prekonali priepasť, ktorá naše krajiny rozdeľuje?”
Senátor Barack Obama odpovedal prvý: “Urobil by som to. Moje dôvody sú takéto: myslím si, že ignorovanie krajín ako spôsob trestu, ktoré bolo hlavnou diplomatickou zásadou terajšej administratívy, je absurdné.” Potom pospomínal amerických prezidentov, ktorí počas studenej vojny bežne hovorili so sovietskymi lídrami, zločinné impérium a všetko ostatné. A pokračoval: “Prvé, čo by som urobil, aby som posunul diplomatické snahy v tomto regióne vpred, by bolo vyslanie signálu, že chceme hovoriť s Iránom a Sýriou, pretože budú mať veľkú zodpovednosť, ak sa Irak rozpadne.”
Senátorka Hillary Clintonová, ktorá prišla na rad po ňom, zbadala na jeho brnení trhlinu a išla po nej: “Nesľubujem, že sa s lídrami týchto krajín stretnem počas svojho prvého roku. Sľubujem energické diplomatické úsilie. Pretože si myslím, že sa nedá sľúbiť stretnutie na vysokej úrovni bez toho, aby sa vedelo, aké sú za ním úmysly. Využijem veľa prezidentských vyslancov, ktorí preskúmajú terén, pripravia pôdu. Ale rozhodne sa neobmedzíme na to, aby sa náš prezident iba stretol s Fidelom Castrom a Hugom Chávezom, a chápete, prezidentmi Severnej Kórey, Iránu, a Sýrie, kým nebudeme vedieť, ako sa posunúť vpred.”
Zbor komentátorov od Davida Brooksa z Times až po Davida Corna z Nation túto výmenu označil za Obamovo potknutie sa a Clintonovej víťazstvo.
Po pár dňoch došlo aj na urážky. Obamove poznámky boli “nezodpovedné a, úprimne povedané, naivné,” povedala Hillary Clintonová. Barack Obama vrátil úder: “Podľa mňa je nezodpovedné a naivné schváliť vojnu bez toho, aby sa vedelo, ako z nej von.” Deň na to vytiahol ešte aj ľavý hák: “Nechcem bushovsko-cheneyovskú diétu.” Hillary Clintonová sa kryla: “Toto už začína byť dosť hlúpe. Už som zažila, že ma volali všelijako, ale nikdy nie George Bush alebo Dick Cheney. Nechcem riskovať moc a prestíž amerického prezidenta tým, že sa budem hnať do stretnutí s Chávezom, Castrom, Ahmadínežádom a im podobnými.”
A na ďalšom členovi rodiny Clintonovcov, bývalom prezidentovi Billovi, zostalo upokojiť situáciu. “Nechcem sa zamiešať do celej tej roztržky medzi Hillary a senátorom Obamom, ale diplomacia sa dá robiť viac ako jedným spôsobom,” povedal na zhromaždení rady vedenia Demokratickej strany. Faktom je, dodal, že sa “… dôrazne zhodli na dôležitej otázke, ktorá znie – mali by sme viac využívať diplomaciu? Odpoveď je áno. Potom môžete rozoberať ich odpovede na jednotlivé otázky a rozhodnúť sa pre to, čo je podľa vás správne.”
Dobre teda, rozoberajme. Barack Obama sa nezaviazal k stretnutiu s päticou zloduchov, vyjadril ochotu to urobiť, čo nie je to isté. Obhajoval “signál, že chceme hovoriť s Iránom a Sýriou”, ten istý signál, ktorý vysielala aj Hillary Clintonová. “Bez podmienok” neznamená bez prípravy. Takisto to nie je v rozpore s tým, že človek počká, kým nebude mať lepšiu predstavu o pravdepodobnom výsledku. Znamená to jednoducho to, že je pripravený sadnúť si a rokovať, aj keď tomu nepredchádzajú žiadne ústupky. Na druhej strane, hoci Hillary Clintonová hlasovala za silové riešenie v Iraku, je úplne jasné, že by do vojny nešla, keby bola bývala prezidentkou. A “bushovsko-cheneyovská diéta”? Slovný súboj neférovými zbraňami.
Pravdupovediac, každý kandidát preháňa, ba prekrúca, čo hovorí ten druhý. Ich handrkovanie je vzájomne výhodné preto, že zvýrazňuje ich “príbehy” (aby sme použili trendový výraz). Jej: vyrovnaná, skúsená, v bitkách ostrieľaná veteránka, agresívna, a pritom opatrná. Jeho: inšpirujúca nová tvár, bez obmedzení pre chyby minulosti, s odvahou postaviť sa “konvenčnej múdrosti” a “Washingtonu”. Ona dáva najavo, že vie udrieť, on signalizuje, že nemá čeľusť zo skla. Ona vie ukázať prstom na jeho prešľap (bol to prešľap už len preto, lebo sa vystavil útoku), on zasa, že neustúpi, a premení aj prasačie ucho – ak už nie hodvábnu kabelku – na nylonový plecniak.
Clinton – Bill – má pravdu. Vo vecnej podstate je medzi nimi oveľa menej elementárneho rozporu, než sa na prvý pohľad zdá. To isté platí aj o podružných sporoch, ktoré nasledovali potom. Keď Barack Obama v prejave vo Wilsonovom centre vo Washingtone povedal: “Ak máme spravodajský materiál, na základe ktorého je možné obžalovať vysokopostavených teroristov (v Pakistane) a prezident Mušarráf nechce konať, budeme konať my,” zaútočila naňho nielen Hillary Clintonová, ale aj senátori Joseph Biden a Christopher Dodd. Ukázalo sa však, že ich námietka sa netýkala toho, čo povedal – oni s ním súhlasili – ale išlo o nediplomatickú indiskrétnosť, s ktorou si to dovolil povedať nahlas.
Podobne ako keď Barack Obama vyhlásil, že nepoužije jadrové zbrane na útok proti teroristom. Senátorka Hillary Clintonová mu s “ale, ale!” odpovedala: “Nemyslím si, že by akýkoľvek prezident mal prichádzať s podobnými výrokmi o používaní alebo nepoužívaní jadrových zbraní. Ale zostaňme pri tom, pretože nepoznám okolnosti, za akých odpovedal.” No nikto si nevie predstaviť, že by prezidentka Hillary Clintonová nariadila jadrový útok na výcvikový tábor teroristov v divokej prírode Waziristanu, hoci by v ňom aj prebýval samotný bin Ládin.
Mimochodom, okolnosti boli takéto: reportér agentúry Associated Press z Capitol Hillu zbadal Baracka Obamu, ako odchádza z raňajok s voličmi a oslovil ho. A Barack Obama povedal: “Myslím, že by bolo obrovskou chybou, keby sme použili jadrové zbrane za akýchkoľvek okolností,” odmlčal sa, “ak by tam boli aj civilisti.” Znovu sa odmlčal. “Dovoľte mi to vymazať! Diskusia o jadrových zbraniach neprebehla. To nie je na programe dňa.”
Veru, dovoľte mi to vymazať. Vetu, ktorú čítate, som šesťkrát vylepšil. Ale politici si v dobe všadeprítomných mikrofónov, okamžitých prepisov, videí na mobiloch a nemilosrdných hostiteľov v káblovej televízii nemôžu takýto luxus dovoliť. Keď otvoria ústa, koncept sa stáva konečnou verziou. Bez prípravy sa vyryje do žuly. Medzi dvoma súťažiacimi stranami sa pred prvými primárkami odohrá ešte 29 debát a diskusných fór. Začnite ich rozoberať.