Naša nová zápcha: je nám už spoločná budúcnosť ľahostajná?
Osudové dni: Západ oslavuje ôsmeho, Rusko deviateho mája víťazstvo nad nacistickým Nemeckom – aj u nás sa im oficiálnym slovníkom hovorí „Dni oslobodenia“. Tohto roku pochodovali armády vojnovej koalície proti Nemecku (aj s jednou poľskou jednotkou) na víťaznej vojenskej prehliadke spoločne. Na Červenom námestí v Moskve stála Angela Merkelová hneď vedľa Putina. Jej prítomnosť posilnila ducha „nového“ Nemecka: povojnové generácie nezabudli, že ich – s veľkými obeťami – vyslobodila ruská armáda.
Kancelárka prišla z Bruselu, kde bola v úplne inej role prítomná na porážke celkom iného druhu. Obraz onej tlačovej konferencie, na ktorej sa oznámilo, že šéfovia vlád krajín EU rozhodli o spoločnom záchrannom fonde pre oslabené euro, prezrádzal kŕč v mentalite nie toho nového, ale dnešného Nemecka. Fotografia zachytila skamenené tváre Merkelovej a Sarkozyho – premiéri vyčerpaní bitkou, už si nemajú viac čo povedať. Stane sa z nej ikonografický dokument stroskotania jednej vízie, ktorá na pol storočie poznačila povojnové dejiny?
Zatiaľ čo v Moskve stála Angela Merkelová úplne v tieni starej Spolkovej republiky, tohto 8. mája v Bruseli mala za sebou týždňový boj nezlomných lobistov za národné záujmy hospodársky najsilnejšieho členského štátu. Apelmi na vzornú nemeckú rozpočtovú disciplínu zablokovala spoločný postup Únie, ktorý mohol zavčasu ochrániť úverovú dôveryhodnosť Grécka proti špekuláciám zacieleným na štátny bankrot. Neúčinné deklarovanie zámerov zabránilo spoločnému preventívnemu konaniu.
Až po poslednom burzovom šoku kancelárka bez slova otočila, nalomená kolektívnou duševnou masážou prezidenta Spojených štátov, Medzinárodného menového fondu a Európskej centrálnej banky. Z hrôzy zo zbraní masového ničenia bulvárnej tlače akoby stratila hrôzu z údernej sily finančných trhov. Vonkoncom nechcela eurozónu, o akej predseda Komisie EU José Manuel Barroso v nasledujúcich dňoch povedal: kto nechce zjednotenie v hospodárskej politike, môže zabudnúť aj na to menové.
A všetkým zúčastneným už dochádza dosah bruselského rozhodnutia z 8. mája 2010. Obraznosť novonemčiny, v ktorej neprestajne rozprestierame záchranné dáždniky a zväzujeme záchranné balíky, by nás nemala zmiasť: tie za noc prijaté núdzové opatrenia pre euro majú iné dôsledky ako všetky doterajšie bail outs. Keďže Európska únia si teraz na trhu berie úvery ako celok, je tento „krízový mechanizmus“ aj „spoločným nástrojom“, ktorý mení komerčnú bázu Európskej únie.
Fakt, že daňoví poplatníci odteraz spoločne ručia za rozpočtové riziká iného členského štátu, znamená zmenu paradigmy. Tým sa do vedomia dostáva dlho vytesňovaný problém. Finančná kríza rozšírená na krízu štátov pripomína chybu, ku ktorej došlo pri samotnom pôrode: problém neukončenej, na polceste uviaznutej politickej únie. V ekonomickom priestore s rozmermi kontinentu a s obrovským počtom obyvateľov vznikol spoločný trh s čiastočne spoločnou menou bez toho, aby na európskej úrovni boli zriadené kompetencie, ktorými by sa dali hospodárske politiky členských štátov účinne koordinovať.
Dnes už požiadavku prezidenta MMF – vytvoriť „európsku ekonomickú vládu“ nikto nemôže len tak zhodiť zo stola ako bláznovstvo. Modelové predstavy hospodárskej politiky „v súlade s pravidlami“ a s „disciplinovaným“ štátnym rozpočtom podľa vzoru Paktu stability neudržia krok s rýchlo rastúcimi politickými konšteláciam. Prirodzene, že národné rozpočty treba sanovať. Ale nejde predsa len o grécke „švindle“ a španielsku „ilúziu blahobytu“, ale o ekonomicko-politické zbližovanie úrovní rozvoja v rámci menovej oblasti s heterogénnymi národnými ekonomikami. Z Paktu stability, ktorý Francúzsko a Nemecko roku 2005 samy museli zrušiť, sa stal fetiš. Posilnenie sankcií nebude stačiť na vybalansovanie neželaných dôsledkov želanej asymetrie medzi úplným ekonomickým a neúplným politickým zjednotením Európy. Ešte aj hospodárska sekcia Frankfurter Allgemeine Zeitung vidí „menovú úniu stáť na rázcestí“. Hororovým scenárom však len povzbudzuje nostalgiu za markou proti „krajinám s mäkkou menou“, zatiaľ čo prispôsobivá kancelárka odrazu hovorí o tom, že Európania sa musia „ekonomicky a finančne lepšie zomknúť“. Ale široko ďaleko ani stopy po nejakom hlbšom predele. Jedni sa snažia vymazať kauzálnu súvislosť krízy eura s bankovou krízou a pripisujú katastrofu výhradne nedostatočnej rozpočtovej disciplíne. Druhí robia všetko preto, aby problém nesúladu medzi národnými ekonomikami vyznel iba ako otázka zlepšovania menedžmentu.
Európska komisia chce časovo obmedzený záchranný fond eura ustanoviť natrvalo a preventívne striehnuť na národné rozpočtové plány – ešte než sa dostanú do národných parlamentov. Niežeby to neboli rozumné návrhy. No predpokladať, že takéto zasahovanie Komisie do rozpočtového práva parlamentov sa netýka zmlúv a nevystupňuje na neúnosnú mieru beztak už dávno existujúci demokratický deficit, na to je niečo nehanebné. Úspešná koordinácia ekonomických politík musí niesť so sebou posilnenie kompetencií štrasburského parlamentu; a požiadavku lepšej koordinácie vyvolá aj v iných oblastiach.
Krajiny eurozóny spejú k alternatíve: prehĺbiť spoluprácu – alebo sa vzdať eura. Nejde tu o „vzájomný dozor národných ekonomík“ (Trichet), ide o spoločný postup. A na to je nemecká politika zle pripravená.
Po holokauste bolo na návrat Spolkovej republiky do kruhu civilizovaných národov – od Adenauera a Heinemanna cez Brandta a Helmuta Schmidta až po Weizsäckera a Kohla – potrebných niekoľko desaťročí úsilia. Takticky múdry genscherizmus a oportunisticky motivovaná orientácia na Západ by na to neboli stačili. Bolo treba nekonečne prácnu zmenu mentality po celej šírke nemeckého obyvateľstva. Tým, čo našich európskych susedov napokon s nami zmierilo, bola v prvom rade normatívna premena presvedčenia a otvorenosť mladej generácie svetu, generácie, ktorá vyrástla v Spolkovej republike. A, prirodzene, určujúca bola aj dôveryhodnosť presvedčenia politikov, ktorí v tom čase pôsobili, v diplomatickom styku. Historicky odôvodnená nedôvera voči Nemcom by sa nedala odstrániť iba zreteľným záujmom o mierumilovné zjednotenie Európy. Zdalo sa, že západní Nemci sa tak či tak museli vyrovnať s rozdelením. Im pri spomienke na ich nacionalistické excesy nepadlo zaťažko nenárokovať si zvrchované práva, prevziať v Európe úlohu najväčšieho čistého platiteľa a v prípade potreby podať extra-výkon, ktorý sa Spolkovej republike aj tak vyplatil. Nemecká angažovanosť, ak mala byť presvedčivá, musela byť ukotvená normatívne. Jean-Claude Juncker dobre charakterizoval zaťažkávaciu skúšku, keď pri pohľade na chladný záujmový kalkul Angely Merkelovej poznamenal, že mu na nej „chýba vôľa podstúpiť kvôli Európe vnútropolitické riziko“.
Nová nemecká zápcha má hlbšie príčiny. Už so znovuzjednotením sa zmenila perspektíva Nemecka, zväčšeného a zamestnaného vlastnými problémami. Dôležitejší bol zlom v mentalite, ktorý nastal po Helmutovi Kohlovi. Ak odhliadneme od Joschku Fischera, ktorý rýchlo vybledol, vládne od nástupu Gerharda Schrödera normatívne odzbrojená generácia, ktorá si od čoraz komplexnejšej spoločnosti necháva vnucovať krátkodychý prístup k denno-denne sa vynárajúcim problémom. S vedomím scvrkávajúceho sa manévrovacieho priestoru sa vzdáva cieľov a politického pôsobenia, o projekte, akým je zjednocovanie Európy, už ani nehovoriac.
Nemecké elity si dnes užívajú svoju znovunájdenú národnoštátnu normálnosť. Na konci „dlhej cesty na Západ“ získali vysvedčenie demokratickej zrelosti a smú byť zasa „ako ostatní“. Zmizla nervózna ochota morálne porazeného a k sebakritike prinúteného národa rýchlejšie sa vyrovnať s postnacionálnou konšteláciou. V globalizovanom svete sa všetci musia učiť brať do úvahy zorný uhol iných ako svoj vlastný namiesto egocentrickej zmesi z estetizácie a optimalizácie ziskov. Politickým príznakom ochabujúcej ochoty učiť sa sú rozsudky Spolkového ústavného súdu k Maastrichtu a Lisabonu, ktoré sa zubami nechtami držia prekonaných právnicko-dogmatických predstáv o zvrchovanosti. Okolo vlastnej osi krúžiaca a normatívne nenáročná mentalita sebastredného kolosu uprostred Európy už nie je žiadnou zárukou, že Európska únia zostane zachovaná vo svojom rozkolísanom statuse quo.
Na mentálnej premene ešte nemusí byť nič zlého; lenže nová indiferentnosť má následky na politické vnímanie aktuálnej výzvy. Veď kto je naozaj ochotný vyvodiť z bankovej krízy ponaučenia, ktoré londýnsky summit G-20 v peknej deklarácii svojich cieľov zaprotokoloval už dávno – a bojovať za ne?
Pokiaľ ide o skrotenie zdivočeného finančného kapitalizmu, väčšinová vôľa obyvateľstva je zrejmá. Po prvýkrát v dejinách kapitalizmu sa na jeseň 2008 chrbtová kosť finančnými trhmi poháňaného svetového ekonomického systému dokázala zachrániť pred zrútením už jedine pomocou záruk daňových poplatníkov. A tento fakt, že kapitalizmus sa už nedokáže reprodukovať z vlastných zdrojov, sa odvtedy usadil vo vedomí občanov, ktorí ako občania – daňovníci musia za „zlyhanie systému“ ručiť.
Vieme, čo hovoria experti. Je reč o navýšení vlastného kapitálu bánk, o transparentnejšom spravovaní hedgefondov, zlepšení kontroly búrz a ratingových agentúr, o zákaze nápaditých, ale ekonomicky škodlivých špekulatívnych nástrojov, o dani z finančných transakcií, o oddelení investičných bánk od obchodných, o dôslednom rozbíjaní takých bankových komplexov, ktoré sú „priveľké na to, aby mohli skrachovať“.
Na tvári Josefa Ackermanna, všetkými masťami mazaného šéflobistu bankovej branže, som predsa len zazrel istú nervozitu, keď mu Maybrit Illner ponúkla vybrať si z týchto mučiacich nástrojov zákonodarcov aspoň niektoré.
Niežeby regulácia finančných trhov bola jednoduchá vec. Isteže na to treba aj znalosti tých najprefíkanejších bankárov. Ale dobré úmysly nestroskotávajú ani tak na „komplexnosti trhov“, ako skôr na malomyseľnosti a nedostatočnej nezávislosti národných vlád. Stroskotávajú na predčasnej rezignácii na medzinárodnú spoluprácu, ktorej cieľom by bolo vybudovať kapacity umožňujúce konať – na celom svete, najskôr v EU a zo všetkého najskôr v eurozóne.
Pokiaľ ide o pomoc Grécku, obchodníci s devízami a špekulanti veria skôr Ackermannovmu obchodníckemu porazenectvu, než Merkelovej stuhnutému súhlasu so záchranným fondom eura; odhodlanej spolupráci krajín eurozóny – realisticky – nedôverujú. A ako inak? Napokon, nie je to spolok, čo celú svoju energiu vybíja v kohútích zápasoch o obsadenie najvplyvnejších postov tými najbezfarebnejšími figúrami?
V krízových dobách robia dejiny aj jednotlivé osoby. Naše malátne politické elity, ktoré najskôr ešte poslúchnu titulky Bildu, sa nemôžu vyhovárať ani to, že mu v ceste k hlbšiemu európskemu zjednoteniu stoja obyvatelia. Politické elity najlepšie vedia, že demoskopicky zachytená verejná mienka ľudí nie je to isté, ako výsledok zvažovaním danej, demokratickej tvorby vôle občanov. Ani v jednej krajine sa ešte nekonali ani jedny eurovoľby či ani jediné referendum, v ktorom by sa rozhodovalo o niečom inom ako sú národné témy. Pokus politicky utvárať verejnú mienku ofenzívnou osvetou nám zatiaľ strany ostali dlžné.
S čo len trocha pevnou politickou chrbtovou kosťou by sme v kríze spoločnej meny mohli dospieť k tomu, čo si kedysi mnohí sľubovali od európskej zahraničnej politiky: k vedomiu, že ponad národné hranice zdieľame spoločný európsky osud.
Esej vyšla v týždenníku Die Zeit.