Od zverejnenia dramatických priznaní Chálida Šajcha Mohammeda sa do morálneho rozhorčenia nad mierou jeho zločinov primiešavajú aj pochybnosti. Dá sa jeho tvrdeniam veriť? Čo ak toho priznal viac, než skutočne spáchal, pretože chcel z obyčajnej márnivosti zostať v pamäti ako veľký stratég terorizmu, alebo preto, že bol ochotný priznať všetko možné, len nech je už “waterboardingu” a ďalším vypočúvacím technikám koniec?
Ak bolo na tejto situácii niečo prekvapivé, tak to ani tak veľmi nesúviselo so samotným priznaním, ako skôr s faktom, že po mnohých rokoch sa po prvý raz pripustilo, že mučenie je normálna vec a že sa to prezentovalo ako čosi prijateľné. Z etických dôsledkov, ktoré z toho plynú, by nás všetkých mala rozbolieť hlava.
Miera Mohammedových zločinov je jasná a desivá, no stojí za to poznamenať, že Spojené štáty zrejme nie sú v stave zaobchádzať s ním ani tak, ako zaobchádzajú so svojimi najťažšími zločincami – pretože v civilizovanom, západnom svete ešte aj vrahov detí súdime a trestáme. No pokiaľ ide o Mohammeda, žiadny súdny proces ani trest už teraz nie je možný – lebo žiadny súd, fungujúci v rámci západného právneho systému, sa nemôže zaoberať priznaniami získanými pri nelegálnom zadržiavaní a pomocou mučenia ani ničím podobným.
Zdá sa, že v šedej zóne zákonnosti museli pôsobiť nielen teroristi, ale aj všetci tí, čo proti nim bojujú. A tak máme “legálnych” a “ilegálnych” zločincov: takých, čo musia byť podrobení a takých, čo konajú mimo zákon, a preto musia byť vystavení vojenským tribunálom a zjavne nekonečnému väzneniu.
Mohammed sa stal tým, čo politický filozof Giorgio Agamben nazýva “homo sacer”: právne mŕtvou bytosťou, ktorá však biologicky ešte žije. A Šejch nie je jediným, kto žije v takomto medzisvete. Americké úrady, ktoré majú na starosti väzňov, sa stali akýmisi náprotivkami homo sacer – vystupujú ako zákonná moc, ale operujú vo vákuu, ktoré síce udržujú zákony právneho systému, ale nič v čom zároveň neupravujú.
Niektorých ľudí to nijako zvlášť neznepokojuje. Realistický protiargument znie: vojna proti terorizmu je špinavá, ocitáme sa v situáciách, v ktorých životy tisícok ľudí závisia od informácií, ktoré môžeme získa? od väzňov a tak musíme robiť aj extrémne opatrenia. Ako hovorí Alan Dershowitz z Právnickej fakulty na Harvarde: “Určite nie som stúpencom mučenia, ale ak ho už používame, tak by to malo byť aspoň sakramentsky schvaľované súdom.” Nuž, ak je toto “úprimnosť”, tak radšej zostanem pokrytcom.
Áno, väčšina z nás si vie predstaviť len jedinú situáciu, v ktorej by sme siahli po mučení – keby sme tým mali uchrániť milovaného človeka od priamej, nevýslovnej ujmy. Viem si to predstaviť.
V takomto prípade je však rozhodujúce, či túto zúfalú voľbu nepovýšim na všeobecný princíp: v brutálnej, neodvrátiteľnej núdzi okamihu to jednoducho treba urobiť. No nemôže z toho byť akceptovaná norma: musím si byť vedomý príšernosti svojho konania. A keď sa mučenie stane len jedným z opatrení na zozname protiteroristických techník, akýkoľvek pocit hrôzy súvisiacej s mučením sa stráca.
Keď v piatej sérii televízneho seriálu 24 vysvitlo, že hlavným plánovačom teroristického útoku nebol nikto iný ako sám prezident, mnohí z nás sa nevedeli dočkať, či Jack Bauer aj na “vodcovi slobodného sveta” uplatní svoje štandardné techniky na zaobchádzanie s teroristami, čo nechcú vyjaviť tajomstvá, ktoré môžu stáť životy státisíce. Bude mučiť prezidenta?
Skutočnosť teraz predstihla televíziu. V 24 je rozhodnutie Jacka Bauera ešte prezentované ako sporné. V skutočnosti sa to dnes už prezentuje ako bežná vec “business as usual”. Tí, čo mučenie síce otvorene neobhajujú, ale akceptujú ho ako legitímnu tému na diskusiu, sú v istom zmysle nebezpečnejší než tí, čo ho výslovne podporujú. Morálka nie je len vecou osobného svedomia. Darí sa jej len vtedy, keď ju udržuje v bdelosti čosi, čo Hegel nazýval “objektívny duch”, súbor nepísaných pravidiel, ktorý je v pozadí aktivity každého jednotlivca a hovorí nám, čo je prijateľné a čo nie.
Jedným z jasných znakov pokroku v západnej spoločnosti napríklad je, že nemusíme prinášať argumenty proti znásilneniu: v každom prípade je “dogmou”, že znásilňovať je “zlé”. Keby sa niekto začal angažovať za legitimizáciu znásilňovania, zosmiešni sa, jeho názory budú v debate diskvalifikované. A to isté by malo platiť aj o mučení.
Sme si vedomí toho, čo je na konci cesty, ktorú sme si otvorili normalizáciou mučenia? Naznačuje to dôležitý detail z Mohammedovho priznania. Dozvedeli sme sa, že niektorým technikám vypočúvania boli podrobení aj úradníci, ktorí ho vypočúvali, a že v priemere vydržali “waterboarding” 15 sekúnd a potom boli ochotní všetko a čokoľvek priznať. Mohammed si však získal ich hlboký obdiv tým, že túto procedúru vydržal dve a pol minúty.
Sme si vedomí toho, že tieto veci boli naposledy vecou verejného diskurzu v hĺbke pozdného stredoveku? Vtedy bolo ešte mučenie verejnou šou, počestný spôsob skúšania nepriateľa, ktorý si mohol získať aj obdiv prizerajúcej sa masy, ak znášal týranie dôstojne? To naozaj chceme klesnúť k takejto primitívnej etike boja?
Preto sme napokon najväčšími obeťami “torture-as-usual” my – informovaná verejnosť. Vzácna časť našej kolektívnej identity sa nenávratne stráca. Nachádzame sa uprostred procesu mravnej korupcie: tí, čo sú pri moci, sa doslova snažia zlomiť časť našej etickej chrbtice, vymazať a zrušiť to, čo nespochybniteľne patrí k najväčším výdobytkom našej civilizácie: a to rast našej spontánnej mravnej citlivosti.
© The New York Times Syndicate