Ako skrotiť ducha neofašizmu v Maďarsku?
V prvom kole maďarských volieb jasne zvíťazila neokonzervatívna strana Fidesz Viktora Orbána. A do parlamentu vtiahlo nové pravicovo-radikálne zoskupenie menom Jobbik. Na obzore je radikalizácia maďarskej politiky. Prebúdzajú sa nepekné spomienky.
V nedeľu večer sme sa s pár priateľmi niekdajšej demokratickej opozície usmievali. Ale neboli sme veselí. Väčšina z nich mala pred dvadsiatimi rokmi okolo štyridsiatky, dnes sú šesťdesiatnici. Ja som trochu starší. Veď z čoho by sme sa aj mali veseliť?
Že by vláda, ktorá vzíde ako víťaz z týchto volieb, inteligenciou prevyšovala svoju porazenú predchodkyňu, to sa asi sotva dá povedať. Fakt je, že pravica porazila ľavicu. To by bolo v poriadku, aspoň potiaľ, ak by v Maďarsku existovali konzervatívci, ktorých by sme mohli brať vážne, ktorí by ctili slobodu a udržiavali kultúru.
Nič podobné sa nečrtá. Zostáva kyslý záver: v ich terajšej podobe nemám rád ani pravicu, ani ľavicu. Ale mám rád demokraciu. Postavy súčasnej politiky nestoja za to, aby sme o nich stratili veľa slov. Slobodná hra síl sa mi páči, ale hráčmi nie som ani trochu nadšený. V lepšom prípade ma väčšina z nich nudí, v horšom sa ma zmocňuje hnus. Znovu je na scéne samoľúby gýč. Pri pohľade na víťazov mám na jazyku chuť budúceho kulturkampfu.
Nový štýl
Väčšine, ktorá chce vidieť padať hlavy, sa zopár hláv daruje. Kde je dobre platená pozícia, na ktorú neexistujú uchádzači? Ekonomika nedáva mnoho voľného priestoru. Rozdávať pozície navzdory logike odbúravania byrokracie? Vystriedať staré kádre novými? Táto kráľovská sloboda dostala rozpočtové medze. A tak svorka hladných vlkov musela zostať na ceste. Chudák nový premiér, čo ak im nebude mať čo dať žrať?
Viktor Orbán hrá novým, autoritárskym štýlom, reformou novej strany Fidesz, Zväzu mladých demokratov, na militantný šík. Potom už bude mať slovo iba jeden: veliteľ, prezident. Je to strana vrstovníkov, čo sa predrali do popredia. Liberálny zväz slobodných demokratov, ktorý vzišiel z demokratickej opozície, sami sa vypracovali. Každá názorová odchýlka sa tolerovala, každý, čo ako malý krúžok, dostal rang platformy. Spoločného menovateľa nevedeli nájsť ani pri výplate za odovzdané hlasy.
Na rozdiel od Fideszu, Zväzu mladých demokratov. Kto na seba privolá hnev šéfa, tomu sa politická kariéra skončila, ba možno aj holá existencia. Toto militantné vedenie strany akoby s úspechom fungovalo nielen v rámci strany, ale aj medzi jej prívržencami. Fideszu sa podaril majstrovský kúsok, ani trochu neustúpiť zo svojho programu. Nemrhal slovami na nič okrem okydávania súpera a hojného využívania národnej rétoriky.
Netušená popularita
Možnože práve preto sa jeho popularita vyšvihla do tých netušených výšok. Výskumy verejnej mienky už vzbudzovali dojem, že Fidesz s Orbánom na čele aj sám dosiahne dvojtretinovú väčšinu mandátov v parlamente, čo by mu zabezpečilo voľnú ruku na zmenu eklektickej, v osemdesiatom deviatom unáhlene stvorenej ústavy, aby mohol vybudovať pyramídovitý prezidentský systém. Predseda Fideszu sa netajil tým, že o to usiluje – mať namiesto ihriska s dvomi bránkami radšej, pod vedením veľkej a dlho vládnucej strany, ihrisko len s jednou.
Ako by sa to dalo označiť? Núkajú sa rôzne eufemizmy. Napríklad: demokracia riadená silným štátom, prísne zúčtovanie so spätnou platnosťou, konfiškácia majetku a predvádzanie bývalých vysokopostavených osobností pred súd. Takéto atrakcie si v televízii nájde aplaudujúce publikum.
Kreovať sa dajú aj napoly oprávnené a napoly vykonštruované procesy – ak sú tu prokurátori a sudcovia, čo nie sú hluchí na politické našepkávanie. Diváci cítia jazykovú premenu a nepovažujú za vylúčené, že sa v zmenenom rúchu môže vrátiť atmosféra starých čias, že znovu bude treba mať strach a zvažovať možnosti vonkajšej a vnútornej emigrácie.
Svorka hladných vlkov musela zostať na ceste. Chudák nový premiér, čo ak im nebude mať čo dať žrať?
Slovník väčšiny je opatrnejší, odkedy vníma, že jej krajania, čo berú na vedomie reality a pomery síl prejavujú voči demonštrantom v čiernych čižmičkách tým viac pochopenia, čím čižmičky na verejných miestach hlasnejšie žiadajú: „Gyurcsánya do Dunaja a ostatných za ním!“ Čiže: čím brutálnejší štýl, čím menej povedať o tom, čo opozícia zamýšľa, čím agresívnejšie nadávať premiérovi, čím kategorickejšie sa uzatvárať dialógu s vládnou administratívou.
Tupiť ho, neargumentovať, nepočúvať ho, nediskutovať, keď hovorí hlavná postava – odísť z rokovacej sály, nevenovať jej pozornosť, prirovnávať k zvieratám, vyhlasovať za duševne chorého – týmto štylistickým arzenálom môžete zneistiť aj sporiadanú strednú triedu.
Slušní chlapci
Zrejme sa ani nedalo predvídať, čo príde, keď Fidesz, Zväz mladých demokratov, prekĺzne z jedného rohu politického poľa do druhého, z liberálno-anarchického do národno-konzervatívneho, doplnený o kult vodcu a tichého tolerovania pravicového radikalizmu starého razenia, hanobenie Cigánov a Židov. Sem tam otcovsky blahosklonne vyhrešiť neofašistov, naschvál žiadne odsudzovanie: veď sú to v jadre slušní chlapci. Budúci premiér opakuje chybu horlivého čarodejníckeho učňa. Vypustil z fľaše neofašistického ducha, ktorý sa mu rozpína až nad hlavu a nejaví ani najmenšiu ochotu vrátiť sa do nej.
Na otázku, ako bude k tomuto radikalizmu pristupovať, Viktor Orbán povedal: «Tak ako za Horthyho: politikou cukru a biča.“ Nad takouto naivitou sa mladí neofašisti môžu len pousmiať. Avizovali svoje nároky na vládnu moc a vyhlásili, že politickú triedu, ktorá za posledných dvadsať rokov udávala tón, odtiaľ vypráskajú. Ani Fidesz, bývalú pravicu, nemienia šetriť.
Krajne pravicový Jobbik žiada a sľubuje policajnú moc, namierenú predovšetkým proti Cigánom. Má svoju polovojenskú organizáciu, Maďarskú gardu, s vojenskou formáciou, ktorá pripomína SA a pochoduje v uniformách, ktoré zasa pripomínajú fašistické šípové kríže z éry Horthyho. A aj keď ju súd zakázal, pod novým názvom „Nová Maďarská garda“ a s minimálnymi zmenami na uniformách je tu zas.
Predvojnový model
Na tlačovej konferencii, ktorú Viktor Orbán usporiadal po volebnom víťazstve, padla otázka, čo by urobil, keby sa poslanci Jobbiku objavili v parlamentných laviciach v uniforme. Viktor Orbán má dobrú pamäť. Pred desiatimi rokmi dostala ministerka spravodlivosti vtedajšej vlády otázku, čo hovorí na to, že pri jednom futbalovom zápase bolo počuť „Vlak do Osvienčimu už ide!“, pričom v mužstve súperov nebol pravdepodobne ani jeden hráč Žid. Prefíkaná pani ministerka sa tvrdším slovám voči tým, čo také veci skandujú, vyhla, a s ľúbezným úsmevom odpovedala: „O futbale nemám ani potuchy.“ Neviem s istotou, či táto odpoveď ako dôkaz znamenitosti dotyčnej dámy zostala publiku v pamäti. No ani dezignovanému premiérovi nezišla na um duchaplnejšia reakcia, než sa otázke so šibalským žmurknutím otázke vyhnúť: „Ja nemám potuchy o móde.“
Konzervatívna, autoritárska, autokratická strana s radikálno-pravicovými prepojeniami, to bol politický model Maďarska pred Druhou svetovou vojnou. Maďarských nacistických vodcov dal ríšsky miestodržiteľ Horthy najskôr zatvoriť, ale potom, keď naňho pritlačili, im odovzdal moc. Desivá predstava, že toto šialenstvo jedného dňa naozaj vypukne, by mu predtým ani na um nezišla.
Ako napchať nebezpečného ducha späť do fľaše? Socialisti nie pre novú vládu zvlášť nebezpeční, zato neonacisti áno; svaly im kypia mladistvou energiou. Teraz sú oni tí mladší súrodenci. To, čo Fidesz ponúkal starým, mu teraz Jobbik vracia. Aj teraz akoby už zasa platila ironická pravda, že politický radikalizmus je bumerang, ktorý namieriš proti politickému súperovi, a on trafí tvoju hlavu.
A nepredstaviteľné nie je ani to, že Fideszu, Zväzu mladých demokratov, začneme držať palce proti jeho radikálnym súperom, tak ako francúzska ľavica podporila prezidenta Jacquesa Chiraca proti Jean-Marie Le Penovi a jeho Národnému frontu. Možnože sa nám ani nesnívalo, s kým sa ešte budeme takmer priateliť.
Situácia je neveselá, ale dejiny majú rozhohratú veľmi dlhú partiu a v nej môže byť namiešané zlé a aj dobré.