Foto: AP Photo / TVP via APTN
Letecká katastrofa pri Smolensku je viac ako tragédia stratených životov. Je to aj čosi väčšie než národná katastrofa, akou je smrť prezidenta s manželkou a celou suitou. Je to aj skúška nervov pre Poliakov na celom svete, ktorí si teraz kladú otázku: naozaj sme už unikli nočným morám poľskej minulosti? Alebo nás zas obkľúčili démoni, tie obrovské zakrvavené prízraky, čo už po dve storočia vyliezajú z lesa, aby zničili každú poľskú generáciu?
Posledných dvadsať rokov od pádu komunizmu Poľsko nažíva v mieri so svojimi susedmi a Poliaci si užívajú rastúci blahobyt. Poľsko sa konečne stávalo „normálnou krajinou“, akou nikdy nebolo za čias, keď k jeho osudu patrili okupácie ruskými a nemeckými armádami a keď sa najväčšie nádeje vkladali do samovražedne odvážnych, no márnych povstaní. Toto staré Poľsko žilo v cykloch, v hermeticky uzavretých dejinách útlaku, zrád, odporu a vzbúr. Každý Poliak vie naspamäť dátumy a miesta – tragédie, povstania, vznešený „Poľský Január“ či zúfalý „Poľský Október“, ktoré sú pre cudzincov nezrozumiteľné.
Radosť normálnosti spočívala v tom, že Poliaci konečne mohli zabudnúť na všetky tieto dátumy a na hrôzy, ktoré pripomínali. A odrazu toto. Po ceste k masovému hrobu v katyńskom lese, kde Stalin r. 1940 vyvraždil vojenskú a civilnú elitu Poľska, zahynie prezident slobodného Poľska, keď sa jeho lietadlo zrúti na stromoch niekoľko kilometrov od Katyne. Zahynie spolu s manželkou a s najvyššími vojenskými, náboženskými a politickými predstaviteľmi, ktorí si spoločne chceli uctiť pamiatku poľských mŕtvych, pochovaných na tomto kúsku ruskej zeme. Teraz, presne po sedemdesiatich rokoch, sa pripojili k týmto mŕtvym a stali sa súčasťou ich tragédie.
Poliakom sa môže zdať, že ich krajina nedokázala uniknúť nočným morám minulosti a že sa nikdy nedostane z cyklu tragédií.
Pre národ, ktorého kolektívna pamäť sa tak často spolieha na vieru v mystické náhody a v občas láskavé, no často neblahé riadenia osudu, to prináša pokušenie nazdávať sa, že Katyń sa nikdy neskončí, že Lech Kaczyński a jeho spolucestujúci sa stali nielen obeťou tragédie, ale aj zločinu.
Miliónom Poliakov sa pri správe o tejto tragédii určite v hlave vynorilo slovo „Gibraltar“, hoci túto myšlienku istotne hneď potlačili. Generál Władysław Sikorski, predseda poľskej exilovej vlády, 4. júla 1943 zahynul v leteckej katastrofe na Gibraltari. Podľa britských úradov išlo o nehodu. Veľa Poliakov im však neverilo a neverí im dodnes.
Upozorňujú na to, že lietadlo sa zrútilo necelé tri mesiace potom, ako Nemci objavili masové hroby pri Katyni; keď Sikorski obvinil zo zločinu Sovietsky zväz, Stalin prerušil styky so slobodným Poľskom, čím ohrozil celú protihitlerovskú koalíciu. Nebolo zjavne v spoločnom záujme Britov a Sovietov zbaviť sa Sikorského? A nevyrovná sa Vladimír Putin vo svojej nenávisti a strachu z poľského vedenia cárovi Nikolajovi a Stalinovi? Práve to mal určite na mysli Lech Wałęsa, keď zvolal, že „je to druhá katyńská tragédia; prvý raz sa nám pokúsili zoťať hlavu a teraz znovu zahynula elita našej krajiny“.
Je pochopiteľné, že každý Poliak môže na jednu hroznú chvíľu zauvažovať o týchto paraoidných nezmysloch, no tieto myšlienky sa rýchlo rozvejú. Smolensk nie je Gibraltar. Lietadlo ruskej výroby patrilo prezidentovi, nebola to prefíkaná pôžička z Moskvy. Putinovi, ktorý sa minulú stredu stretol v Katyni s poľským premiérom, sa priečia poľské ašpirácie, nevraždí však hlavy cudzích štátov.
Dnešné Poľsko nie je obeťou ďalšej osudovej kliatby, ale brutálnej nešťastnej náhody. Minulý víkend, keď sa rozbehli ústavné prípravy na voľbu nového prezidenta, sa potvrdilo, že je to „normálna krajina“. Niektorí z tých, čo zahynuli pri Smolensku boli moji známi a priatelia. Určite by nepopreli, že v lese poľskej predstavivosti naďalej strašia prízraky. Priali by si však, aby ostali schované medzi stromami.