Foto: Sean Gallup / Getty Image
Tento text je pravdepodobne poslednou výpoveďou prezidenta Lecha Kaczyńskiego pre tlač. Napísal ho ako úvod k mimoriadnej prílohe Tygodnika Powszechneho k 70. výročiu katyńskej masakry. „Až teraz si naplno uvedomujeme, aká ohromná obrovská strata vtedy postihla Poľsko.“
Pred sedemdesiatimi rokmi, 5. marca 1940 Lavrentij Beria, Ľudový komisár pre vnútorné otázky ZSSR, adresoval „súdruhovi Stalinovi“ internú správu, týkajúcu sa vyše 25 tisícov Poliakov, uväznených v sovietskych zajateckých táboroch a väzeniach NKVD.
Zdôvodnil v nej, prečo je nevyhnutné poľských väzňov zastreliť. Pod správou sa podpísali vtedajší vodcovia Sovietskeho Zväzu – Stalin, Molotov, Vorošilov a Mikojan; na okraji je pripísané, že súdruhovia Kalinin a Kaganovič toto riešenie tiež schvaľujú. Hneď v ten istý deň Beriovi odovzdali rozhodnutie Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany Sovietskeho zväzu, vyslovujúce súhlas s popravou poľských vojnových zajatcov. Zajatci, ktorí sa do zajatia dostali počas sovietskej agresie voči Poľsku, sa nachádzali v troch táboroch: v Kozelsku, Ostaškove a Starobelsku.
Tento byrokratický „obeh dokumentov“ je dôležitý jednak z hľadiska historickej pravdy a jednak pre pochopenie totalitnej mašinérie sovietskeho štátu. Poliaci, väznení za mrežami táborov a väzení boli pre vedenie ZSSR zaťatými nepriateľmi sovietskej vlády, plní nenávisti voči sovietskemu zriadeniu. Zo sovietskej perspektívy boli nepriateľmi, lebo verili v ideály, ktoré boli pre komunistov od gruntu cudzie a nenávidené. Sovietsky zväz sa cítil ohrozený odvahou, schopnosťami, presvedčením a vlastenectvom poľských zajatcov. Nebezpečná bola ich viera v slobodné a suverénne Poľsko, v demokratický, moderný a silný štát, ktorý chceli vybudovať po storočí anexií. O takéto Poľsko „súdruh Stalin“ nestál. A preto museli zahnynúť. Bez súdu, bez rozsudku, advokátov, bez viny.
Okrem dôstojníkov z povolania v táboroch a väzeniach zadržiavali aj rezervných dôstojníkov – lekárov, inžinierov, vedcov a univerzitných profesorov, právnikov, kaplanov, spoločenských dejateľov, novinárov, literátov, úradníkov, policajtov, lesníkov …. Elitu predvojnového Poľska. Je nemožné vymenovať všetky spoločenské a profesionálne skupiny, ktoré sa ocitli na tomto zozname smrti. Katyńský rozsudok mal byť rozsudkom nad celým národom, ktorý už nemal očakávať lepšiu budúcnosť. Tieto straty bolestne pociťujeme dodnes. Smrť niekoľkých desiatok tisícov mužov bola tragédiou pre stovky tisícov ich rodinných príslušníkov. Nielen po citovej stránke, ale aj po každodennej, materiálnej stránke – rodiny obetí, ktoré prišli o mužskú oporu a ktoré boli ďalej prenasledované v období komunistickej vlády, bojovali s protivenstvami osudu, no napriek tomu sa snažili realizovať ideály mužov, otcov a bratov, získavať vedomosti, využívať svoje schopnosti, slúžiť spoločnosti.
Spomienka na Katyń – ako symbolicky nazývame tragické udalosti z marca a apríla roku 1940 – sa však zachovala. Tento komunistický zločin genocídy sa nepodarilo vyškrtnúť zo stránok poľských dejín. A predovšetkým sa nepodarilo vymazať z poľskej pamäti tých, ktorí vtedy obetovali svoje životy. Katyńský zločin nie sú len suché čísla obetí. Je to tragický osud tisícov konkrétnych ľudí, ktoré predstavovali to najlepšie v slobodnej vlasti a ktorých príslušníci NKVD zavraždili v odľahlom lese a v sovietskych žalároch. Až teraz, v slobodnom Poľsku, môžeme vzdať náležitú poctu obetiam katyńského zločitu. A až teraz si naplno uvedomujeme, aká obrovská strata vtedy Poľsko postihla.