Foto: Stewart Marsden
Kedysi dávno, v 20. storočí, sa chodievalo do New Yorku za budúcnosťou a do Londýna za nostalgiou. Teraz je to naopak. Teraz je New York to staromódne mesto, kde ešte prežívajú svojrázne ideály Amerického sna (ako aj svojrázne trápenie nad jeho stratou); mesto, ponúkajúce lineárny príbeh, ktorého hrdina pricestuje ako prisťahovalec a stane sa Američanom; mesto, ktoré si zachovalo svoju ideológiu a identitu. Naproti tomu Londýn, alebo prinajmenšom jeho najbohatšie zákutia – zlatý trojuholník štvrtí Mayfair, Belgravia a Knightsbridge, centrum svetovej plutokracie – ukazuje cestu do 21. storočia, kde sa staré príbehy, identity, kódy a hodnoty stratili v záplave globalizácie bez toho, aby ich nahradilo niečo nové.
To všetko sú farebné okná do prázdna, kde si zbohatlíci môžu kúpiť všetko, čo si len zmyslia.
Záblesk tejto budúcnosti sa odráža v dizajne a architektúre lokálov, kde sa platí novými peniazmi. Napríklad taký Novikov na Berkeley Street v Mayfair. Arkadij Novikov sa preslávil ako majiteľ reštaurácií pre najväčších boháčov Moskvy, teraz sa stal magnetom Zlatého trojuholníka. Keď si prekliesnite cestu cez vyhadzovačov a dievčatá s dlhými tenkými cigaretami, prejdete dverami z matného skla ďalej popri bare, vykladanom nefritom ako symbolom šťastia, otvorí sa pred vami výhľad na celú reštauráciu, kde každý vidí každého. Noc čo noc podnik zapĺňajú obyvatelia tohto nového sveta: Katarčania, čo vyrástli v Paríži, Nigérijčania s trvalým pobytom v Monaku, futbaloví agenti prvej ligy, prostitútky z Brazílie a Moldavska a švajčiarski „právnici“ s kanceláriami v Moskve a Hong Kongu. Podnik má tri poschodia. Na tom „ázijskom“, sú všetky steny a taniere čierne. To „talianske“ má bielu vykachličkovanú dlážku, stromy a klasické obrazy. Na prízemí je bar kombinovaný s klubom, ktorého dizajn napodobňuje štýl knižnice anglického vidieckeho sídla s drevenými regálmi a radmi kníh v tvrdej väzbe. To všetko sú citáty a odkazy, zbavené pôvodných spomienok a významov; farebné okno do prázdna, kde si zbohatlíci môžu kúpiť všetko, čo si len zmyslia. Ale nič z toho nič neznamená. Tá stará sústava významov sa vytratila. Jednotlivé predmety tu nedrží pohromade žiadna sila: starí majstri z anglického pánskeho sídla sa tu spolu s ázijskými motívmi vznášajú v akejsi beztiažovej kultúre. O kúsok ďalej má Bernie Arnault na rohu Hyde Parku Hotel Bulgari, najdrahší hotel v Londýne (najlacnejšie izby tu stoja 1 600 dolárov za noc; penthouse stojí 26 000 dolárov), s dlážkou z čierneho granitu a stenami z čierneho skla, a v tej černi sa mračia a trbliecu starší páni a mladé dámy. Hneď oproti dali Katarčania postaviť One Hyde Park, dom s najdrahšími bytmi na svete; je to hranatá nízka budova s oknami – ako inak z matného skla. Majitelia a obyvatelia tohto domu sú poväčšine neznámi.
Angličania si nahovárajú, že nová svetová boháčska elita sa im časom bude snažiť pripodobniť, že nastane ozvena 21. storočia a zopakuje sa starý „viktoriánsky kompromis“, v rámci ktorého sa zbohatlíci, túžiaci po postavení snažili priženiť do skrachovanej starej aristokracie. Je tu však jedna zásadná zmena. V predchádzajúcej ére, keď Angličania tvorili klub, do ktorého chceli všetci ostatní patriť, si niektorí prisťahovalci menili mená: z Vinogradova sa stal Grade, z Mironova Mirren, z Brochoviča Brook. Čosi také by dnes nikomu ani nenapadlo: načo si robiť zbytočnú oštaru, keď tí najbohatší ľudia v meste majú aj tak neanglické mená?
Keď sa bavím s deťmi novej elity, ktoré toto mesto roku 2025 zdedia, ich orientačné body predstavuje Hong Kong – Ženeva – Fifth Avenue – Londýn – južné Francúzsko a potom súkromné jachty, súkromné lietadlá, daňové raje. Rodičia ich neposielajú do súkromných škôl v Anglicku, aby z nich spravili Angličanov, ale preto, že sa to pre ľudí ich spoločenského postavenia patrí, rovnako ako vlastniť dom v St. Tropez či bankový účet vo Švajčiarsku. Mať len jedno občianstvo, či už americké, ruské alebo britské, je passé, prežitok 20. storočia.
A prečo by novoprišelci vlastne mali túžiť po tom, aby sa z nich stali Angličania? Nové peniaze do Londýna neprúdia natoľko zo sentimentálnych ako z pragmatických dôvodov a samotný Londýn sa 21. prvému storočiu predáva, ako to vystihol anglický satirický časopis Private Eye ako „svetové hlavné mesto prepierania špinavých peňazí“. A najvypuklejšie sa to prejavuje v obchode s nehnuteľnosťami.
„Z Londýna sa stalo útočisko pre kapitál, ktorý má pôvod v korupcii celého sveta,“ píše sa v novej správe Transparency International, „a uľahčujú to zákony, ktoré dovoľujú, aby nehnuteľnosti v Spojenom kráľovstve vlastnili tajné firmy, registrované v daňových rajoch.“ V tomto novom systéme sa „praví“ Angličania čoraz viac redukujú na poskytovateľov služieb. Novodobými anglickými hrdinami sú elitní makléri (uprednostňujú titul „brokeri nehnuteľností“). Môžete ich stretnúť vo vstupných halách hotelov na Park Lane a na večierkoch, poriadaných po aukciách s umeleckými dielami, kde sa snažia chytiť zákazníkov a odpredať ďalší kúsok Londýna.
A ako táto nová elita vníma Angličanov?
Pri obede s manželkou ruského „minigarchu“ v klube v Mayfair som zažil, ako jeden elegantne oblečený Angličan za druhým prichádzal k nášmu stolu a ponúkal svoje služby ako dodávateľ vína, záhradný či bytový architekt. Moja spoločníčka sa ku mne naklonila a povedala: „Človek musí tých Angličanov sledovať ako jastrab, keď im zadá nejakú prácu – sú leniví a vždy vás chcú ošmeknúť.“ Presne takto Angličania kedysi hovorili o poddaných v kolóniách a svojich zahraničných služobníkoch.
Národ, ktorý kedysi vládol polovici sveta, sa stal kolonizovaným, vo vlastnom privilegovanom svete.
Takže toto je budúcnosť Londýna? Globalizovaná elita, ktorú obsluhujú anglickí majordómovia, makléri s nehnuteľnosťami a prepierači špinavých peňazí? Je ťažké prehliadnuť túto iróniu osudu: národ, ktorý kedysi vládol polovici sveta, sa stal ak nie rovno kolonizovaným, tak aspoň odsunutým na vedľajšiu koľaj, vlastného privilegovaného sveta.
A tým sa dejinná irónia nevyčerpáva. V Britskej ríši sa odjakživa meralo do očí bijúcim dvojakým metrom: na jednej strane demokracia a práva pre kolonizátorov, na druhej nič (alebo oveľa menej) pre tých kolonizovaných. Dnes zažívame zvláštny obrátený odraz. Angličanov by šokovalo, keby nejaký člen britskej vlády spreneveril stovky miliónov a nakúpil by si za ne paláce v Belgravii. Keď to však spraví niekto z Nigérie či Centrálnej Ázie, jediné, na čom Angličanom záleží je ich desaťpercentný podiel. Angličania ako kolonizátori nikdy nevnímali poddaných svojej ríše ako ľudské bytosti a tak isto vnímajú aj novozbohatlíkov.
Keď príde rok 2025, môže tento dvojaký meter znamenať ich koniec.