Súboj gréckeho premiéra s Európou je nóvum: odvážna, nedokonalá a vysokorýchlostná forma masovej demokracie, akú mohol umožniť len internet.
Foto: Christopher Furlong / Getty Images
Rokovania medzi Gréckom a jeho veriteľmi sa už zas dostali do patovej situácie a narýchlo vyhlásené referendum, ktoré sa má konať v nedeľu, otvorilo šokujúcu perspektívu, že Grécko vypadne z Európskej únie. Európska únia sa už dlhší čas správa ako zviera, odtrhnuté z reťaze, no jeho najvyšší predstavitelia, vrátane predchádzajúcich tradičných gréckych vlád, doteraz takmer nikdy nevytiahli strašidlo odchodu. Po rokoch ekonomickej krízy a závratnej nezamestnanosti si Gréci tento rok zvolili Syrizu – vzdorovito radikálnu ľavicovú stranu, ktorá mala ešte pred desiatimi rokmi podporu sotva desiatich percent voličov. To, čoho sme svedkami v tejto chvíli, keď Grécko zvádza s EÚ boj o ekonomickú politiku a osud krajiny sa zrazu ocitol v rukách voličov, však pôsobí ako čosi úplne nové z iného dôvodu: je to odvážna, nedokonalá a vysokorýchlostná forma masovej demokracie, akú mohol umožniť len a len internet.
Premiérovi sa podarilo zapojiť celý národ do bytostne elitárskych a technokratických ekonomických rokovaní.
Syriza sa dostala k moci vďaka výbornej terénnej organizácii. V referende – kde sa bude rozhodovať o tom, či Gréci prijmú alebo odmietnu podmienky záchranného balíčka, ktorých splnenie žiada Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond a ktoré mnohí chápu ako skúšku, či Grécko chce ostať v eurozóne – sa hlasovanie odohrá pri reálnych urnách, nie elektronicky. No tým, že grécky premiér Alexis Tsipras tak narýchlo vyhlásil referendum a že na upevnenie svojho populistického postoja využíva staré i nové média, dosiahol čosi mimoriadne: podarilo sa mu zapojiť celý národ do bytostne elitárskych a technokratických ekonomických rokovaní. To, že značná časť obyvateľstva tak pozorne, hoci možno nie celkom presne, sleduje ekonomickú politiku na najvyššej úrovni, je skutočne radikálny posun. Nazval by som to populizmom v reálnom čase. Či už je Tsipras smelý rebel alebo pochabý nihilista, jeho politické metódy sú predzvesťou nového typu digitálnej demokracie, ktorý je rovnako desivý ako revolučný.
Tsipras a Syriza pomocou internetu obišli tradičné sprostredkovateľské služby médií a oslovili svojich voličov priamejšou formou než na akú sme zvyknutí u vládnucej strany. Tsipras sa denne prihovára Grékom prostredníctvom videoklipov na YouTube a najnovšie úsporné opatrenia, ktoré vyžadujú veritelia, zverejňuje na internete, aby vyvolal čo najintenzívnejší dojem, že s veriteľmi nerokuje len on, ale samotný grécky ľud. O podporu gréckej i medzinárodnej verejnosti sa uchádza aj cez Twitter: „Náš národ zachováva pokoj zoči-voči vydieraniu,“ napísal v pondelok. „Vonkajšie pokusy o ovplyvňovanie len posilňujú naše odhodlanie.“ V podobnom agresívnom duchu pokračoval celý týždeň, dokonca aj keď sa zdalo, že je ochotný cúvnuť a do istej miery prijať požiadavky veriteľov. S nádychom samochvály napísal na Twitteri: „Po vyhlásení #referenda sme dostali lepšiu ponuku, najmä čo sa týka reštrukturalizácie dlhu“. Hoci Tsipras možno zveličoval, aby si zachoval tvár, je zjavné, že si vyjednávaciu pozíciu upevňuje tým, že sa odvoláva na váhu gréckeho ľudu a tak apeluje na svojich medzinárodných stúpencov.
Komentátori zasypali prehnanou chválou úlohu, akú v protestných hnutiach v Iráne, Egypte či inde zohral Twitter a ďalšie sociálne médiá. Internet síce pomohol koordinovať akcie a zdieľať informácie, nie je však dokázané, že viedol k zásadnému paradigmatickému posunu v organizácii týchto hnutí alebo že aktivistom ušetril podstatnú časť terénnej práce. To, čo sa odohrávalo na internete bolo v prípade týchto hnutí len čiastočným a skresleným odrazom reálnych potýčok medzi demonštrantmi a vládou. Grécka situácia je však iná, pretože konflikt sa tu neodohráva na verejnosti. Prebieha vo forme rokovaní za zatvorenými dverami na rozličných miestach, a internet je najúčinnejšou formou šírenia informácií.
Stávky sú neslýchane vysoké ako pre Grécko tak pre Európsku úniu ako takú. Wolfgang Münchau napísal vo Financial Times, že hrozí, že referendum ukáže, že „menová únia bez politickej únie môže existovať len ak sa porušujú základné princípy demokracie“. Tsipras upozorňuje na základnú mocenskú asymetriu, ktorá tu vystupuje: Grécko vlastní štátne dlhy, no nemá automaticky kontrolu nad svojou menou, keďže menová politika je do značnej miery v rukách čelných európskych predstaviteľov. Tsipras namieta, že by Grécku nemali vnucovať ďalšie úsporné opatrenia, keď ekonomika vykazuje prebytok, ale euro mu nedovoľuje riadiť vlastnú menovú politiku a devalvovať menu na podporu exportu a rastu. Je to ako keby Federal Reserve, centrálna banka USA, skutočne vôbec pred nikým neskladala účty, ako tvrdia konšpirační teoretici.
V dôsledku toho sa z Grécka stal tak trochu ekonomický bábkový štát, podobne ako z mnohých ďalších chudobnejších európskych krajín. Presne tohoto sa báli Švédi a preto nevstúpili do eurozóny, no príčiny a následky menovej politiky a ekonomického dopadu nie sú priame ani pochopiteľné pre väčšinu ľudí, ktorí vidia len ako sa to všetko prejavuje na nezamestnanosti. Hlavnou zásluhou Tsiprasa a Syrizy je, že v priebehu posledného desaťročia tieto väčšinou neviditeľné ekonomické machinácie zviditeľnil a zhnusil gréckym obyvateľom – a obvinil z toho vplyv eura. Tsiprasov najnovší riskantný manéver však nespočíva len v populistickej stratégii, ale aj v tom, že používa svoje agresívne kázne na to, aby Grékov v reálnom čase zapojil do rokovaní svojej vlády s EÚ. Zdôvodňuje to nasledovne: „Rozhodnutie ľudu má väčšiu váhu než vôľa vlády.”
Keby nie internetu a rýchlosti, akou sa vďaka nemu šíria informácie by Tsipras nebol ochotný ani schopný vyhlásiť referendum, venované záhadnému (hoci mimoriadne významnému) priebehu vyjednávania o dlhoch. Nie je jasné, do akej miery Gréci či iné národy týmto informáciám skutočne rozumejú, no rýchlosť a množstvo politických informácií, ktoré sa dostávajú k obyvateľom Grécka nepomerne presahuje to, čo bolo možné v ére pred internetom. A v tom práve spočíva ten podstatný rozdiel. Hoci Grécko má menšiu konektivitu ako väčšina rozvinutých štátov – asi len polovica obyvateľov denne používa internet – voličskú základňu Syrizy tvoria nezamestnaní mladí ľudia a tí internet používajú oveľa viac ako starší Gréci. Tsiprasova internetová stratégia je navyše medzinárodná: apeluje na podporu ľavicových síl v zahraničí a súčasne propaguje svoj imidž lídra, ktorý má podporu svojho ľudu. Nie je nič nové na tom, že niekto vyhlási referendum, aby dokázal, že má podporu ľudu, no vyhlásiť ho takto nečakane uprostred rokovaní na najvyššej úrovni o riešeniach ekonomickej krízy je bezprecedentné. Tsipras chce bleskovo nasadiť „ľud“ ako faktor politického vplyvu.
Je poučné porovnať túto stratégiu s tou, ktorú použil iný líder v situácii podobne ezoterického ekonomického rokovania: mám na mysli Baracka Obamu a prípravu reformy zdravotníctva. Či už výsledok jeho snahy, tzv. Obamacare, pokladáme (so značnou dávkou nadsádzky) za novodobú obdobu „Nového údelu“ alebo (rovnako nadsadene) za úsvit socializmu v Amerike, väčšina rozumne zmýšľajúcich ľudí sa zhodne v tom, že výsledok nie je bohviečo: je to zlátanina vzájomne sa prekrývajúcich systémov a búrz, zostrojená tak, aby uspokojila desiatky protichodných záujmov, od senátorov cez zdravotné poisťovne po vlády jednotlivých štátov. Väčšina Američanov rokovania nesledovala a nečudo, že takmer žiaden z dosiahnutých kompromisov nie je na prospech spotrebiteľom. Obama nemal k dispozícii 24-hodinový cyklus správ v káblových televíziách, kde by mohol získať podporu alebo aspoň vysvetliť príbeh rokovaní a rozhodol sa nevyužiť internet, aby získal verejnosť na svoju stranu. Netuším, či by to v prípade Obamacare bolo zapôsobilo (šesťdesiatpercentná nezamestnanosť mladých v Grécku má podstatne väčší mobilizačný účinok než čokoľvek, na čo sa mohol odvolávať Obama), no Tsiprasovi sa to podľa všetkého podarilo a posilnil si tým svoju politickú pozíciu. Veritelia si uvedomujú, že oči sveta sú v tejto chvíli upreté na nich, čo je protiváhou všeobecným protigréckym náladám vo Financial Times či inde. Ak Tsipras prehrá referendum, jeho vláda s najväčšou pravdepodobnosťou odstúpi (aspoň na čas), ale podľa všetkého Syriza aj s týmto kalkuluje: ďalšie úsporné opatrenia nebude mať na svedomí strana, ale celý grécky ľud.
Alexis Tsipras chce byť veľkým gréckym štátnikom ako Pericles. Môže dopadnúť ako katastrofický demagóg Alcibiades.
Hlavnou novinkou je miera, do akej sa rokovania zviditeľnili v reálnom čase. Pozrime sa napríklad na rúško tajomstva, akým Spojené štáty zahalili dohovor o Transpacifickom partnerstve. Prípravné dokumenty sú tajné a diváci v Kongrese majú zákaz robiť si poznámky, to všetko preto, aby sa zamaskovali body dohovoru, ako napríklad ten, ktorý umožní zahraničným firmám žalovať Spojené štáty. Technokrati chcú za každú cenu zabrániť tomu, aby im pri rokovaní kibicovalo niekoľko stoviek miliónov ľudí. To sa ešte dá pochopiť, ale je to nedemokratický spôsob konania, vychádzajúci z republikánskeho ideálu vlády, ktorá reprezentuje ľud, no súčasne ho takmer neustále ignoruje. Oproti tomu Tsipras apeluje na samotné jadro demokratických impulzov.
Je lákavá predstava, že tento typ populizmu v reálnom čase predstavuje radostný úsvit priamej demokracie, a že do rokovaní vnesie väčší stupeň zodpovednosti a transparentnosti. No ak ste čítali Thoukydidesa, viete, že priama demokracia môže vyvolať množstvo problémov. Alexander Hamilton, James Madison a John Jay ich popísali článkoch, ktoré vyšli ako The Federalist Papers (Listy federalistov) a ktoré siahajú od vrtochov verejnej mienky po tyraniu väčšiny po ďalšie, horšie veci. Daniel Howden v článku pre The Guardian predpovedal, že Tsipras doženie Grécko do záhuby svojím vyčíňaním, ktoré Howden pokladá skôr za sebazničujúce než za prejav populizmu. A aj ak máte pre Tsiprasov postoj pochopenie, nemáte záruku, že dáka pravicová, ba možno aj neonacistická strana ako grécky Zlatý úsvit neuplatní rovnakú taktiku v diskusii o imigrácii či protekcionizme v zahraničnom obchode. Internet podporuje dobrý i zlý populizmus, čo má okrem iného za dôsledok, že elity čoraz častejšie siahajú po protidemokratických frázach, namierených nielen proti obyvateľom Grécka, ale aj proti neregulovaným a často odporným hlásnym trúbam hlasu ľudu ako Reddit.
Proti prehnanej horlivosti gréckych veriteľov môžeme mať výhrady, no stratégia, ktorú zvolil Tsipras je mimoriadne riskantná aj napriek svojmu demokratickému idealizmu alebo možno práve kvôli nemu. Práve tie sily, ktoré dnes vyslovujú podporu Tsiprasovi sa môžu proti nemu nahlas obrátiť už zajtra (alebo v referende), aby vyvinuli nátlak na veriteľov. K slovu sa môžu dostať destabilizujúce populistické sily. Tsipras chce byť veľkým gréckym štátnikom ako Pericles. Môže dopadnúť ako katastrofický demagóg Alcibiades.