Spôsob, akým Syriza rieši európske i domáce problémy, ukázal, že pre túto stranu je dôležitejšia moc a sebazáchova ako reformy.
Foto: Oli Scarff / Getty Images
Pri skúmaní populistických a euroskeptických hnutí v Európe sa obvykle kladie dôraz na ich nápadnú ideológiu.
Pravicových populistov väčšinou označujú za ideológov nacionalizmu, ľavicových populistov zas za ideológov triedneho boja. Ich spoločným znakom je, že používajú kolektívne zámeno ‚my‘ na označenie predmetu politického a spoločenského života. Populisti sa vyjadrujú v prvej osobe množného čísla. Obvykle sa rozhorčujú nad nespravodlivosťou, ktorej sa ‚oni‘ dopúšťajú na ‚nás‘, čím sa dištancujú od určitých prvkov zaužívaného politického usporiadania či dohôd.
Nacionalistický populizmus je hnutie, ktorému ide o moc. Tento cieľ sleduje bez ohľadu na analýzy či zásadné politické programy.
Proti základným morálnym kategóriám, na ktoré sa populisti odvolávajú, sa nedá nič namietať. Ide o elementárne pojmy ako spravodlivý či nespravodlivý, legitímny či nelegitímny, mocný či bezmocný. Hlavná chyba populistov spočíva vo faktoch. Kolektívna personifikácia, z ktorej vychádza populizmus, je zásadne umelá. V skutočnosti skutočnosti neexistujú žiadni ‚my‘ ani ‚oni‘. Činy a úmysly, ktoré si predstavujú, sa v skutočnosti nevyskytujú.
Ale im to neprekáža, keďže cieľ, ktorý sledujú, nie je analytický, ale psychologický. Populistický spôsob vyjadrovania umožňuje jasne rozlišovať medzi obeťami a páchateľmi. ‚My‘ sme obete a ‚oni‘ sú páchatelia. Ak sa pokladáte za obeť dákej sociálnej či politickej neprávosti, poteší vás, že nie ste jediní, koho takéto nešťastie postihlo. A dobre vám padne, keď svoj hnev môžete sústrediť na niekoho či na niečo konkrétne. Zodpovední politici či novinári sa málokedy vyjadrujú tak jednoznačne ako demagógovia.
Tým sa dostávame k dôležitému aspektu populizmu, ktorý nesmieme strácať zo zreteľa. Je to obrovská túžba jeho vodcov po moci. Ak sa na populizmus pozeráme ako na ideologickú reakciu na moc, zabúdame, že moc je jeho hlavným účelom.
Vo svojich poznámkach o nacionalizme George Orwell napísal, že ‚nacionalizmus je hlad po moci zmiernený sebaklamom‘. Chcel tým poukázať práve na to, že účel populizmu je využívať emócie a vznešené ideály na získanie oficiálnych funkcií. Tým sa vysvetľuje, prečo keď sa populistické hnutia dostanú k moci, najzúrivejšie bitky sa odohrávajú v ich vlastných radoch.
Vodcami populistických hnutí možno hýbe hnev, hnevom sa však nedá viesť. Vodca populistického hnutia, ako jeho hlavný symbol, si musí zachovať plnú kontrolu nad svojou osobou ako aj nad svojím zamýšľaným posolstvom. Vedenie strany si vyžaduje sebaovládanie a disciplínu. Ako všetci politickí vodcovia, aj tí populistickí sú výborní herci: dávajú najavo emócie, no skrývajú svoje myšlienky.
Ukážka?
Z tohto dôvodu zostáva Alexis Tsipras tak trochu záhadou. V čo vlastne verí? Čo chce? Do akej miery zdieľa hnev svojich stúpencov? Nakoľko sa prikloní k centrizmu, keď bude pri moci? Odpoveď na tieto otázky nepozná nikto.
V prípade Tsiprasa, ktorý od januára zastáva post premiéra, dokonca nevieme ani to, či po vyše štyroch mesiacoch vyjednávania vôbec chce ostať v eurozóne. Nevieme, či Európsku úniu miluje alebo ňou pohŕda. V priebehu jedného jediného prejavu je schopný prihlásiť sa k obom postojom. Jeho jedinou konštantou je rozhorčenie.
No zatiaľ čo jeho postoj k euru je veľmi ambivalentný, kroky, ktoré podnikol vo vnútornej politike, vypovedajú o mnohom. Jeho vláda sa prioritne zamerala na hromadné obsadzovanie všetkých možných funkcií straníckymi kádrami: od štátom ovládaných bánk cez služby, nemocnice, verejnoprávne televízne a rozhlasové stanice až po tajné služby, kompletne celý štátny aparát už ovládajú ľudia, dosadení Syrizou.
Zameral sa tiež na uspokojenie dvoch záujmových skupín, ktoré ho vyniesli k moci: štátnych úradníkov a profesných združení.
Štátnym úradníkom prisľúbil, že skoncuje s prepúšťaním a znovu zamestná tých, ktorých prepustili predchádzajúce vlády. Učitelia sa už nemusia podrobovať odbornému hodnoteniu a riaditeľov škôl si môžu voliť sami v tajných voľbách. Nárok štátnych úradníkov na odchod do predčasného dôchodku o niekoľko rokov skôr ako v prípade pracovníkov v súkromnom sektore je ‚červenou čiarou‘, ktorú vláda nie je ochotná prekročiť pri rokovaniach s EÚ a Medzinárodným menovým fondom, hoci tieto organizácie pokladajú grécky dôchodkový systém za neudržateľný.
Najdôležitejšie grécke odborové združenia (t.j. lekári, lekárnici, stavební inžinieri a právnici) sa počas celej krízy neprihlásili k EU ani k euru. Od počiastku stoja na čele protieurópskych nálad a „protimemorandovej“ kampane. V prvom rade sa snažia zabrániť tomu, aby sa otvoril trh služieb.
Tieto skupiny si už celé roky užívajú obrovské privilégiá. Regulácia bráni vyššej produkcii, ktorá by znížila náklady a ceny, čo by malo pozitívny dopad na spotrebiteľov. Každá profesná skupina sa domáha, aby bola uprednostnená pri platení príspevkov k penziám a sociálnym dávkam. Ich profesionálne správanie či etika sa takmer nikdy externe nevyšetruje, pretože funkciu regulátora obvykle zastávajú odborové zväzy (preto napríklad len zriedkakedy dochádza k vyšetrovaniu profesijných pochybení či korupcie). Vedecké štúdie navyše presvedčivo ukazujú, že živnostníci sú najhoršími plátcami daní.
Reforma?
Napriek svojmu postaveniu na vrchole gréckej spoločenskej a ekonomickej hierarchie sú tieto združenia zásadne proti reformám a proti ‚memorandu‘. Syriza ich za to rozličným spôsobom odmeňuje. Právnikom sa tak podarilo presadiť, že vláda stiahla plán zjednodušiť súdne stíhanie a skrátiť zdĺhavé procedúry v občiansko-právnych prípadoch (vďaka ktorým občianske právo v Grécku patrí k tým najpomalším v celej Európe).
Zle neobišli ani dodávatelia verejných stavieb. Dávnejšie prijatý projekt výstavby ciest sa má rozparcelovať tak, aby umožnil menším stavebným firmám uchádzať sa o zakázky (namiesto jednej z väčších firiem, ktoré sú viac konkurencieschopné) bez ohľadu na to, či zakázka bude realizovaná tým najlacnejším, najkvalitnejším a najefektívnejším spôsobom. Toto opatrenie oznámil minister pre verejné stavby, ktorý bol donedávna predsedom odborového zväzu staviteľov.
Najviac do očí bijúcim príkladom je rozhodnutie zmeniť doterajšiu politiku a dovoliť lekárom, aby predpisovali neznačkové lieky pod firemnými značkami. Toto rozhodnutie je na prvý pohľad nepochopiteľné, keďže neznačkové lieky sa tým nemenia. Jediným možným vysvetlením je, že to bude motivovať gréckych výrobcov neznačkových liekov, aby sa uchádzali o priazeň lekárov.Toto opatrenie priam vyzýva ku korupcii. Vláda spolu s odborovou organizáciou lekárnikov chce ďalej zabrániť tomu, aby sa v supermarketoch smeli predávať lieky, ktoré nie sú na predpis (čo je bežná prax vo väčšine európskych krajín).
Vo všetkých týchto prípadoch vláda Syrizy podporila mocné záujmové skupiny na úkor spotrebiteľov a daňových poplatníkov. Zákony, ktoré Syriza prijíma, vedú k redistribúcii prostriedkov a príležitostí od chudobných smerom k tým, čo sú bohatí a majú lepšie styky.
A posledná vec: Syriza sa rozhodla zrušiť ‚minimálny zaručený príjem‘, ktorý sa zaviazala zaviesť predchádzajúca vláda v rámci ‚memoranda‘ z roku 2012. Grécko je jedinou krajinou v Európskej únii, ktorá nepodporuje svojich najchudobnejších občanov prostredníctvom všeobecných a univerzálnych dávok v hotovosti. Túto medzeru mal vyplniť nový ‚minimálny zaručený príjem‘, ktorý mal byť centrálne riadený a kontrolovaný.
Vláda tento plán zamietla s tým, že by sa z neho údajne stala ‚pasca sociálneho štátu‘. Presne tento argument proti sociálnemu štátu použil aj Ronald Reagan a Milton Friedman. Skutočnou príčinou je zrejme to, že toto opatrenie navrhla Európska únia. Protieurópsky postoj je pre imidž Syrizy dôležitejší než oddanosť myšlienke sociálnej spravodlivosti.
Zo všetkých týchto politických rozhodnutí je jasné, že Syrizu nezaujímajú sociálne reformy či ekonomický rast a úspech. Počas prvých štyroch mesiacov pri moci sa strana sústredila predovšetkým na to, aby posilnila svoje nacionalistické renomé, aby vykreslila EÚ ako ‚nepriateľa‘ a vybudovala nový klientelistický štát.
Nemalo by nás to prekvapiť. Nacionalistický populizmus je hnutie, ktorému ide o moc. Tento cieľ sleduje bez ohľadu na analýzy či zásadné politické programy. Georgea Orwella by to neprekvapilo.