Foto: Justin Tallis / AFP / Getty Images
“Ako to, že ste ešte nažive?”
Túto otázku dostávam vždy, keď niekde verejne vystupujem. Niekedy v trochu zdvorilejšej forme, napríklad: “Nebojíte sa o svoju bezpečnosť?” No podstata je vždy rovnaká. Ľudia chcú vedieť, ako je možné, že som ešte stále tu, napriek tomu, že otvorene kritizujem Putina.
Hoci na túto otázku odpovedám niekoľkokrát do týždňa, zakaždým z nej mám zlý pocit. Som si vedomá obrovskej priepasti, aká ma delí od novinárov, na ktorých útočia a ktorých zabíjajú tak často, že v Indexe beztrestnosti, ktorý zostavuje Výbor na obranu novinárov, Rusko rok čo rok figuruje v prvej desiatke.
Perspektíva publicity mi poskytuje najvyššiu mieru obrany, v akú novinári môžu dúfa.
Prispievam do významných západných médií a moje knihy vychádzajú po svete. Predtým ako som pred rokom a pol odišla z Ruska, sa mi pravidelne vyhrážali smrťou, niekedy som takýchto vyhrážok dostala stovky za týždeň. (Odkedy som sa presťahovala do New Yorku, je ich podstatne menej.) No keby ma boli zavraždili, kým som ešte žila v Rusku alebo ak by k tomu došlo, keď sa tam zas raz vyberiem na reportáž, správa o tom by istotne vyvolala väčšiu odozvu, než správa o tom, že v apríli 2013 zomrel na následky brutálneho útoku redaktor Michail Beketov či správa o smrti Achmedabiho Achmedabieva, ktorého zastrelili pred jeho domom v Dagestane. Matematika násilia by bola podobná ako v prípade Anny Politkovskej, ktorú zavraždili v roku 2006. Vladimír Putin vtedy vyhlásil, že ruskému režimu uškodila viac po smrti ako zaživa svojím písaním.
Neznie to veru ako bohvieaká záruka bezpečnosti, a žiadna záruka to ani nie je. No perspektíva publicity mi poskytuje najvyššiu mieru obrany, v akú novinári môžu dúfať a jej hlavným zdrojom sú moji kolegovia. Šéfredaktori a vydavatelia, ktorí publikujú moje texty a organizácie, ktoré mi dávajú vyznamenania za moju prácu, tým dávajú signál, že sledujú, čo sa so mnou deje. V konečnom dôsledku je to jediné, čo my ako autori a naši vydavatelia môžu robiť: byť na pozore a vyslovovať uznanie.
Po príchode do Spojených štátov som sa stala členkou správnej rady Amerického centra PEN. Táto autorská organizácia si kladie za cieľ podporovať a brániť tých z nás, ktorým hrozí, že nebudú môcť voľne písať a žiť. Disponujeme obmedzeným arzenálom: píšeme listy, organizujeme konferencie, udeľujeme vyznamenania. Inými slovami, sme na pozore a vyslovujeme uznanie. Tento obmedzený repertoár sa v priebehu rokov nečakane osvedčil ako prostriedok, vďaka ktorému spisovateľov ihneď alebo predčasne prepustili z väzenia: z tridsiatich deviatich autorov, ktorí boli vo väzení, keď dostali ocenenie PEN Freedom to Write (Cenu slobody písať) tridsiatich šiestich prepustili aspoň do istej miery vďaka tomu, že na nich upozornil PEN. Nedá sa zistiť, nakoľko účinnú obranu tieto prostriedky poskytujú autorom proti fyzickým hrozbám, no ako spisovatelia nič iné robiť nemôžeme.
PEN American Center tento týždeň udelil výročnú cenu za Odvahu k slobode prejavu (Freedom of Expression Courage Award) časopisu Charlie Hebdo. Pre mňa to bola absolútne jednoznačná voľba. Atentát na redakciu Charlie Hebdo v januári tohto roku, pri ktorom zahynulo 12 spolupracovníkov časopisu, bol najstrašnejším útokom na novinárov v posledných rokoch. Napriek tomu Charlie Hebdo neprestal vychádzať, rovnako ako neprestal vychádzať po novembri 2011, keď do redakcie vhodili zápalnú bombu. Pracovníci Charlie Hebdo sa nenechávajú odradiť, no ich snaha a výdrž nachádzajú prekvapivo nízku podporu u kolegov v Spojených štátoch.
Hneď po atentáte sa New York Times,Washington Post, Associated Press, CNN a ďalšie významné americké spravodajské organizácie rozhodli nezverejniť karikatúry z Charlie Hebdo, hoci išlo o aktuálne a zaujímavé informácie. Ako dôvod uviedli obavy, že by mohli svojich pracovníkov vystaviť nebezpečenstvu; odvolávali sa ďalej na všadeprítomné a nejasne definované „normy spolužitia v komunite“ a na to, že im karikatúry pripadali rasistické a celkovo odpudivé. Na obavy z nebezpečenstva pre spolupracovníkov sa čoskoro zabudlo a hlavný argument, na ktorý sa všetci odvolávali, znel, že uvedené médiá by nemali reprodukovať či schvaľovať rasistický alebo urážlivý materiál. Tento argument zohral kľúčovú úlohu aj keď vypukol spor po tom ako sa šesť hostiteľov slávnostnej ceremónie – medzi nimi aj Deborah Eisenberg a Francine Prose – rozhodlo na protest svoju účasť na obrade odvolať.
Ich argument ma zaskočil. Satira je často, vlastne takmer vždy, urážlivá. Skoro rovnako často ako sa ma pýtajú, prečo ešte žijem, mi zakaždým, keď keď hovorím o Pussy Riot, kladú otázku: „Ale neurazila tá ich punková modlitba mnohých pravoslávnych veriacich?“ Ak aj, urazila, čo na tom? Ich umenie je úmyselne konfrontačné, odpovedám, a preto je samozrejmé, že mnohých uráža – a práve to je argument pre to, že ich treba brániť a nie zavrieť do väzenia.
No keď odpovedám na túto otázku, vždy sa snažím upozorniť aj na to, že väčšina ľudí, žijúcich mimo Ruska, nechápe charakter a kontext prehrešku, ktorého sa dopustili dievčiny z Pussy Riot. Obzvlášť ťažko sa to vysvetľuje Američanom, pretože mnohí z nich sú presvedčení, že ich normy kultúrnej slušnosti sú univerzálne. Toto presvedčenie sa naplno prejavilo aj v spore okolo rozhodnutia PEN vyznamenať Charlie Hebdo: tí, čo sú proti, veria, že sú schopní a oprávnení interpretovať obsah inkriminovaných karikatúr. Nedávno som čítala niekoľko výborne formulovaných pokusov vysvetliť americkej verejnosti kultúrny kontext karikatúr; ich autori tvrdia, že to, čo si Američania vykladajú ako rasizmus je v skutočnosti veľmi rafinovaná satira na rasizmus. Tieto články na mňa zapôsobili, no napriek tomu mi dodnes nie je celkom jasné, či karikatúry sú skutočne rasistické a stále ešte neviem, koho vlastne urážajú, čím a prečo. Jednoducho mi chýbajú kultúrne vedomosti, na základe ktorých by som to mohla posúdiť – rovnako ako všetkým z nás, čo pravidelne nesledujeme francúzske médiá.
A viete čo? Vôbec na tom nezáleží. Redakcia Charlie Hebdo sa stala obeťou najväčšieho zločinu proti slobode prejavu za posledné roky. Časopis je naďalej vážne ohrozený. My, autori PEN, nemáme veľa možností ako brániť našich kolegov pred vražednou zúrivosťou, môžeme však ukázať, že sme na pozore a oceniť odvahu, ktorú dennodenne prejavujú. Keby sme sa zdržali tohto malého a v podstate bezpečného gesta a verejne odvrátili pohľad od zločinu, pretože sa celkom nestotožňujeme s jeho obeťami, nesplnili by sme svoje poslanie.