Po neúspešnom pokuse vyhodiť do vzduchu americké lietadlo v Prvý sviatok vianočný senátorka Dianne Feinstein vyhlásila, že ak chceme zabrániť podobným situáciám v budúcnosti, bude lepšie ak zareagujeme prehnanými opatreniami než nedostatočnými, a mnohým hovorila z duše.
Tento názor podľa všetkého vo Washingtone prevláda, no podľa mňa je nesprávny. Účelom terorizmu je vyprovokovať prehnanú reakciu. Jeho skutočným cieľom nie je zabiť stovky ľudí, ale zasiať strach medzi väčšinu ostatných. Terorizmus je zvláštna vojenská taktika, ktorá závisí od reakcie divákov. Ak sa necítime terorizovaní, útok nesplnil svoj účel. Žiaľ, v tomto ohľade posledný útok uspel.
Tento pokus o teroristický útok napriek tomu svedčí skôr o oslabení al-Káidy než o jej sile. Za osem rokov pred útokom z 11. septembra sa al-Káide podarilo zorganizovať rozsiahle teroristické útoky na niekoľkých kontinentoch: zaútočili v nich na významné symboly americkej moci. Išlo o komplikované operácie – simultánne bombové útoky na dve veľvyslanectvá v rôznych krajinách – do ktorých bolo zapojené množstvo ľudí rôznych národností, vyškolených na celom svete, a pri prípravách sa presúvali obrovské sumy peňazí a boli potrebné mesiace, niekedy roky zložitej koordinácie.
Teraz na Vianoce jedna z organizácií napojených na al-Káidu zorganizovala operáciu, ktorej sa zúčastnil jeden človek a ktorá nemala žiaden určitý cieľ. Spoliehala sa len na techniku, ktorá už pred ôsmimi rokmi raz sklamala, keď sa ju pokúsil použiť topánkový terorista Richard Reid.
Celé sprisahanie budí dojem, že teroristi nemali premyslený strategický plán, ale že využili jednorazovú príležitosť, ktorá sa im naskytla. Nigérijský fanatik, ktorý mal (zdanlivo) čistý štít, sa dobrovoľne prihlásil do ich služieb; vybavili ho narýchlo vyrobenou výbušninou a posadili do lietadla. Jeho pokus zlyhal a nikoho nezabil. A terorista-samovrah nedokázal dokonca ani spácha? samovraždu. Al-Káida však splnila svoj skutočný cieľ, ktorým bolo vyvolať zmätok v americkom systéme. Preto teroristická skupina pyšne vyhlásila akciu za úspešnú.
Existuje nejaká rozumná zlatá stredná cesta medzi panikou a pasivitou? Philip Zelikow, vysokopostavený činiteľ na ministerstve vnútra bývalej Bushovej vlády navrhuje, aby sa k analýze nedostatkov v bezpečnosti štátu pristupovalo rovnakým spôsobom ako k leteckým katastrofám.
Po každej leteckej nehode, či už väčšej, alebo menšej, výbor pre bezpečnosť dopravy zvoláva skupinu nestranných expertov, ktorí metodicky skúmajú, čo nehodu spôsobilo a vydávajú odporučenia na zlepšenie situácie. V otázkach leteckej bezpečnosti vychádzame z toho, že je to zložitý problém, že máme dobre vyvinutý systém, ale vždy môže prísť k pochybeniam – môžu ich spôsobiť ľudia, technológia alebo iné faktory. Dôležité je neustále naprávať to, čo nefunguje, a zdokonaľovať projektovanie a uskutoňovanie, tvrdí.
Predstavme si, že by sa rovnaký postup zaužíval pre situácie, keď zlyhá systém bezpečnosti štátu. Verejnosť by vedela, že každý útok, či už úspešný, alebo nie, automaticky dá do pohybu vážne opatrenia na vyšetrenie a nápravu problému. Politici nebudú môcť tak ľahko využívať každú takúto udalosť, aby z nej vytĺkli politický kapitál. Pracovníci prvej línie frontu bezpečnosti štátu sa nebudú musieť cítiť demoralizovaní pri pohľade na to, ako si politici a médiá na nich vybíjajú zlosť a nepodložene trepú do vetra.
Prehnaná reakcia na teroristické útoky hrá al-Káide do karát. Vedie tiež k opatreniam, ktoré bývajú rozsiahle, drahé, neefektívne a asi aj kontraproduktívne. Nemá zmysel podrobovať každého cestujúceho dôkladnejšej osobnej prehliadke. Keď hľadáme ihlu v kope sena, nemá zmysel prihodiť viac sena.
Potrebujeme väčší, rigoróznejší zoznam pozorovaných ľudí, ku ktorému budú mať všetky príslušné úrady okamžitý prístup. Každý deň do Spojených štátov priletia takmer dva milióny ľudí. Musíme izolovať to maličké percento podozrivých osôb a tie podrobne prehľadať, a nie zbytočne vyvolávať strach vo všetkých ostatných.
A čo sa týka návrhov, aby sme s neúspešným teroristom zaobchádzali ako s predstaviteľom nepriateľskej armády, aby sme ho mučili a strčili do Guantanáma? Bezpochyby by si to zaslúžil. Nesmieme však zabudnúť, že najdôležitejšie informácie o čom poskytol jeho vlastný otec. Ak by bol tento otec presvedčený, že Spojené štáty sú ničomná veľmoc, od ktorej sa dá očakávať, že jeho dieťa budú bez okolkov mučiť a trápiť, bol by ho udal? Ak nám záleží na bezpečnosti Ameriky, potrebujeme ešte veľa takýchto otcov, strýkov, priateľov a kolegov, ktorí nám budú dôverovať natoľko, že tiež udajú teroristu, ktorý je ich susedom.