Rozprávačská súťaž na Broadwayi: každý autor má dvadsať minút. Voľné rozprávanie, bez poznámok. Publikum oslavuje mladého Maďara. Tu je jeho obeť.
Moja mama nikdy neodpustila Červenej armáde, že jej vypálila rodičovský dom, vyzabíjala labute a vyhnala jej tri francúzske pestúnky. Brala to osobne. Kto žil na zlej strane Železnej opony, mal veľmi neortodoxný vzťah k ruskému kultúrnemu dedičstvu. „Labutie jazero“ nebolo pre mamu plné ľahkonohých tanečníc, ale oplzlých, špinavých, hlúpych vojakov, ktorí skúšajú surreálnu verziu večere. Mama sa z tejto straty nikdy celkom nespamätala, a tak sa rozhodla, že systém rozloží znútra. Dávala svojim deťom čítať podvratné texty. Keďže to bola múdra žena, maskovala ich za klasické vzdelanie.
Kto vyrastal v komunistickej diktatúre, často počúval propagandistické príbehy o „vlkovi a psovi“, pričom pes bol súdruh, spoľahlivý, pracovitý a poslušný, zatiaľ čo vlk z nich vychádzal ako dekadentný, nespoľahlivý leňoch, niekedy aj ako oportunista, čo je pozoruhodne flexibilné – na zviera. Večne tie isté dogmatické reči. Okrem toho moja mama vyhlásila, že to, čo nás učia v škole, je vedľajšie a že radšej by som mal čítať grécke báje. To bolo skvelé odporúčanie. V tých príbehoch boli samé boje, orgie, zradu, niekedy aj o znásilňovanie – samá podnetná látka pre sedem-, osemročného človeka, ktorý sa práve naučil čítať.
Keď je skutočnosť neznesiteľná, siahame po mytológii. Videl som paralely ku všetkému, čo sa okolo mňa dialo, a dospel som k záveru, že mytológia je nielen skvelá zábava, ale že mi dáva aj užitočné riešenia mojich každodenných konfliktov. Z mytológie som sa naučil, že ľudia sa vždy snažia riešiť problémy ľudskými obeťami. Keď to nefungovalo, tak sa k veci pristúpilo konkrétne, ale najprv sa siahlo po ľudskej obeti. Mešká metro – obetujme kráľovskú dcéru. Voľby dopadli mizerne – napadnime malú neznámu krajinu uprostred oceánu. Radšej spusťme zvadu s iným náboženstvom, a už tam môžeme masakrovať aj bez morálnych zábran. Krajina, ktorej politici stále žiadajú obete, je na tom dosť zle. Keď sa prinášanie obetí stane každodennou praxou, čoskoro sme aj sami na rade.
V jednom z mýtov, s ktorými som sa zoznámil pri čítaní starých Grékov, bol príbeh Európy. Európa je pôvabná princezná, ktorú jedného dňa unesie Zeus. Existujú tisíce vyobrazení, na ktorých Zeus v podobe býka unáša Európu na Krétu, sám sa tam premení na orla a sexuje s ňou. Tá kráska z toho musela byť dosť zmätená. Vyvrcholením turistických prehliadok Kréty je strom, o ktorom koluje legenda, že na ňom Zeus s Európou „pristál“. Bol to obrovský rozdiel – v sovietskych rozprávkach sa ľudia menili na zvieratá, v gréckych zvieratá na bohov. Moja krásna mama vedela svoje.
Život v socialistickej diktatúre je jednotvárny. Ste uväznený v čase ako chrúst v jantári. To som povedal nežne. Ste smradľavý, znudený, o ničom nič netušiaci povaľač, čo si sedí v obrovskej mláke rádioaktívneho lepidla. Nikdy sa nič neudeje, ale to si nevšimnete, pretože existuje len jediná televízna stanica, ktorá permanentne vysiela len to isté. Svedčí to o nevyliečiteľnej odolnosti, ak nie ste v sedemnástke taký zúfalý, že sa vám chce vypadnúť preč. Začnete piť, alebo si nájdete báj, alebo, ak ste nejakým spôsobom kreatívny, oboje. V mojom prípade sa puberta zmiešala s mytológiou na výbušnú zmes.
Odysea je hneď celkom iný príbeh, keď ste živý, napríklad každú polhodinu – podľa dejiska – vzrušia sa aj pohlavné orgány. Grécke príbehy boli tisíckrát lepšie ako sovietske. Samozrejme, že som chcel byť vlk, nie pes. Čoskoro mi začalo byť jasné, že žiadne množstvo alkoholu ma v tejto krajine neudrží. Postaral som sa o to, aby som vyletel zo školy a zmizol som do Grécka. Z bezdejinnej, zacementovanej hlúposti brežnevovskej éry sa na mojom horizonte vynoril nový svet. Opustím zvieraciu farmu a budem ako bohovia. Dia schovali na Kréte ešte ako dieťa, pretože jeho otec ho chcel zaživa zožrať. Vedel som si tú schovávačku veľmi dobre predstaviť. Kde asi bude malý Ze-úsko, há? Len poď, synček, otecko ti nič neurobí. Len poď za oteckom!
Nie je ľahké byť bohom. To bol aspoň môj pocit, keď som uprostred najhorúcejšej páľavy prišiel na Krétu. Ako prvé som si obstaral Hondu 500, malý moped, na akých sa prevážali starší turisti. Z čítania starých Grékov som vedel, že vietor hrá dôležitú rolu. Pre búrkové vetry sa Odyseus desať rokov nemohol dostať domov. Na mopede človeka nárazový vietor ľahko prevrátil, vtedy človek potrebuje niečo stabilnejšie. Kto žije v bájosloví, neprekvapí ho, že Honda má v znaku krídlo a písmeno H, ktoré by mohlo znamenať aj Hermesa, posla bohov a ochranného patróna cestujúcich, ktorého znakom bol okrídlený sandál. A akoby toho nebolo dosť: z Hermesa je odvodená hermeneutika, umenie výkladu skrytých významov.
Podľa Kréťanov práve Hermes malého Dia ukryl pred jeho tatkom Kronosom, ktorého meno znamená čas. Hľadačovi zmyslu z krajiny za železnou oponou to znelo celkom prirodzene.
Fičím po ostrove rýchlo, ako vietor, k plážam, potom sa otáčam na kopec, kde vyrástol Zeus. Bol krásny deň. Na tachometri bola stovka, stodvadsiatka, a na to samozrejme tá cesta robená nebola. Ak bola vôbec urobená, a nie stvorená bohmi. Za zákrutou vidím gigantickú jamu v ceste, neobíditeľnú. Hovorí sa, že čas letí, a aj ja som letel vzduchom, keď som na hore Ida hľadal Dia. Pri takýchto nehodách sa človeku odvinie pred očami celý život, ktorý v mojom prípade nebol veľmi dlhý. Ten film však ide spomalene, všetko je pomalé. Letím vzduchom a obzerám sa okolo seba. Bol to, ako som povedal, krásny deň, bolo vidieť doďaleka. More, hory, oblaky – rovno nado mnou je pekný obláčik, ktorý pripomínal býčka. Pod sebou vidím kráter, do ktorého sa pomaly vnáram, milióny drobných štrbiniek sa menia na priekopy, vedľa mňa stámilióny štrbiniek, plávam, pristávam, kĺžem sa, horím, cítim tie maličké štrbinky na koži.
Žijem – viem to, pretože nad sebou, odpoly nad priepasťou, vidím motorku, kolesá sa krútia každé iným smerom, a to si predsa človek nevymyslí. Som čierny od asfaltu, čo sa mi vpálil do kože, a tomu celému dáva farbu hojnosť krvi. Takže je to viac ako opálenie, ale to je mi jedno, žijem, zázrak, že som nenarazil hlavou. Nikto vtedy nenosil helmu. Pravdaže ma zachránil Zeus, orol. Ďalšie znamenie. Som šťastný, že žijem a môžem pokračovať v hľadaní. Doplazím sa k svojej Honde, niekde je trochu roztrieskaná, ale kolesá vyzerajú byť okay. Takže Hondu tlačím. Trochu krívam, ale nie je to také zlé a o chvíľu sa pôjde z kopca. Motorka sa šinie rýchlejšie a rýchlejšie a ťažko sa mi ju drží. Je to aj potupné, krívať takto vedľa Hondy, a tak si hovorím , no čo, a nastúpim. Naštartujem motor, naskočí. To musel Zeus, kto iný?
Veziem sa, nie rýchlo, najviac osemdesiatkou. Nuda. Opatrne prechádzam zákrutami, poobede dorazím k úpätiu hory, schovám Hondu a začnem s výstupom. Chodník je strmý, je horúco, tečie mi krv, som hrozne doriadený, ale pri myšlienke, že som prežil a o chvíľu uvidím Dia, sa mi chce smiať. Idem rýchlejšie a rýchlejšie. Preliezam bralá, skáčem cez potoky, bojujem s tŕnistým krovím, nechávam za sebou kvapky krvi. Cestu späť nájdem ľahko, musím len sledovať krvavú stopu. Dívam sa do každej priehlbiny, do každej diery, chcem nájsť stopy, no nikto tu nie je, žiadny človek, ani boh. Zdá sa, že som na celom kopci sám. Žiadny krkavec neplachtí vzduchom. Celá cesta bola márna.
Zaschnutá krv sa mi odlupuje od kože. A v tom okamihu počuje v diaľke ticho zvoniť svetlý zvon.
Vďakabohu! Zasa som zachránený – fantasticky, bohovia naozaj nie sú mŕtvi. Vidím stádo divých kôz, veľmi dômyselne sa kĺžu zo svahu, akoby to robili odjakživa. Vodca má na krku zvonček a pekne vystužené fúzy – čosi ako hviezda stáda. Samozrejme, že je to pre mňa posolstvo z nebies a všetko do seba zapadá. Teraz viem, prečo som musel prísť na Krétu – akoby mi šupiny spadli z očí. V tom kryštalickom a dokonalom a neopakovateľnom okamihu je mi jasné, že musím Diovi obetovať kozu.
Keďže sa mi teda vyjavil pravý zmysel mojej misie, znovu získavam kontrolu nad svojimi slabými údmi. Ako šialený bežím za kozou, aby som splniť svoju povinnosť voči Diovi. Ale tie zvieratá sú šikovné, vedia sa vyšplhať na stromy, potom preskočiť na skalu a zmiznúť. Už už som kozu so zvoncom mal, ale v ruke mi zostal len chumáč chlpov. S fučaním stojím na kraji brala, líbyjské more je hlboko podo mnou. Je mi zrazu jasné, v akej som absurdnej situácii. Nemám zbraň, ani lovecký inštinkt. Nie som krvilačný. Čo spravím, keď chytím kozu? To ju mám uštekliť na smrť? Už sa vidím, ako sa pokúšam resuscitovať kozu, ktorá dostala od smiechu niekoľko infarktov za sebou. Na druhej strane, zabitie a oživenie by vyriešilo morálny problém. Ako keď ulovíte rybu a znovu ju vypustíte do mora. Obeť, takpovediac, ekologická, ale nie som si istý, či by Zeus takýto osvietenecký rituál prijal.
V tej chvíli som dospel k druhému poznaniu. Ako si z krku utieram krv, zisťujem, že mi chýba peňaženka. To vrecko, čo sa nosí na krku, celý čas som nosil pod tričkom . Zmizlo. Mal som v ňom všetky peniaze, švajčiarske franky a drachmy, aj pas. Zeus očividne nechcel krvavú obeť, ale peňažnú. Neviem, koľko stojí koza, ale bol to preňho dobrý biznis.
Som hotový, krvácam, vyčerpaný a bez haliera. Smrdím kozami, ale hlavne cítim pach smrteľnosti, skombinovaný so slanou chuťou krvi na perách. Prišiel som o toľko krvi, že idem omdlieť, ale tu vidím zástup gréckych bohov, ktorí tam za oblakom prepukli v neutíchajúci smiech. Aj mne samému je to smiešne, smejem sa celou cestou späť, smejem sa ďalšie tri roky, keď som sa snažil pozbierať a už si nič nenahovárať, a začal žiť ako smrteľník. Venoval som sa pozemským veciam. Našiel som Európu a Európa si našla mňa. Na tú vec s Diom som už takmer zabudol, keď mi jedného dňa prišiel z ministerstva zahraničia list, ktorý mal v sebe čosi stiesňujúce. Hoci sme práve prešli od diktatúry k demokracii a absolvovali prvé slobodné voľby, krajina bola ešte stále labilná.
Pri dverách som dostal magnetickú kartu a v opustenej miestnosti som musel počkať, kým nezavolali moje meno. Vojdem dnu, niekto hodí na stôl moju peňaženku. Tú peňaženku, ktorú som pred tromi rokmi stratil na Kréte pri pokuse obetovať Diovi kozu. Všetci prítomní pozorujú môj mučivý flashback, úradník sa pýta: „Je to vaše?“ Otŕča mi peňaženku, trasie ňou, aby ma vytrhol z tranzu. Áno. Skontrolujte si obsah, hovorí. Pozerám dnu, je tam všetko, švajčiarske franky a drachmy a môj pas. Peňaženku asi našiel nejaký grécky pastier a odovzdal ju na polícii. Ale ako sa tá vec dostala sem – najprv do Herakleitonu, potom do Atén, potom na maďarské veľvyslanectvo a nakoniec do Budapešti – je mi záhadou. To všetko za tri roky, a medzitým sa ešte aj zmenil režim. Nedá sa nič robiť, to si viem vysvetliť len mytológiou. Vnucovalo sa mi vysvetlenie, že moja obeť bola prijatá. Veľmi som to síce nezvládol – ale chcel som len povedať, že som nemal v úmysle byť súčasťou systému, v ktorom len psi môžu urobiť kariéru. Chcel som sa vyslobodiť a usilovať o čosi vyššie. Ponúkol som svoj pot, svoju kožu a celú svoju fantáziu, aby som preniesol toto posolstvo. S peňaženkou v ruke som sa trochu upokojil, už som bol zasa trochu vo svojej koži. Je to jedno, pomyslel som si, na ktorej strane Železnej opony človek stojí, hlavne aby boli s vami bohovia. Vzal som niečo zo švajčiarskych frankov, vymenil ich v banke za forinty a kúpil som mame do daru bohato ilustrované vzácne vydanie gréckych bájí.