Prvé záchvevy smrteľných kŕčov / Esej

Napriek tomu, že je to trochu riskantné tvrdenie, trúfam si povedať, že to, čo sa teraz odohráva v Iráne by mohli byť prvé záchvevy smrteľných kŕčov Islamskej republiky. V tomto procese, ktorý podľa všetkého ešte potrvá dlhší čas a prinesie so sebou veľa nepríjemného, Mír-Hosejn Músaví určite zohrá menšiu rolu než Neda Agha Soltan, ktorej smrť symbolizuje ničenie krásy, mladosti a nádeje a presne zapadá do šiitskej tradície mučeníctva v časoch barbarskej nespravodlivosti. Neda Soltan však stelesňuje ešte čosi iné – modernosť.

Je možné, že všetko sa naozaj odohralo tak, ako sa to javí: zmanipulované voľby so svojim podozrivo rýchlo vyhlásenými výsledkami boli zjavnou fraškou, ktorá naplno vyjavila pohŕdanie režimu pre demokratický systém. To samozrejme vyvolalo masové protesty, ktoré boli potom násilne potlačené.

Skúsme si však predstaviť, čo by sa bolo stalo, keby najvyšší duchovný vodca Alí Chameneí bol vecne oznámil, že prezident Ahmadínedžád vyhral voľby a získal 51 percent hlasov – všetci v Iráne i na celom svete by boli prikývli a výsledok by akceptovali. No v tejto Islamskej republike je rovnako dobre možné, že víťazstvo drvivej väčšiny naschvál zmanipulovali a potom ho prezentovali takým vystatovačným spôsobom, aby vyprovokovali povstanie a aby ho následne mohli brutálne potlačiť.

Chatámího ako  Gorbačov

Keď Mohammed Chatámí roku 1997 69 percent hlasov nečakane zaistilo jasné víťazstvo, bolo prijaté s neskrývanou radosťou, režim sa cítil natoľko bezpečne, že nepokladal za potrebné zasiahnuť. Klerik Chatámí pritom zastával oveľa liberálnejšie názory, než technokrat Musáví, ktorý v čase prvej vojny v Perzskom zálive bol od Chatámího výrazne napravo. Chatámí, ktorého národ láskyplne prezýval “Ajatolláh Gorbačov”, čoskoro začal hovoriť o “chápavom dialógu”, ktorý mienil nadviazať so Spojenými Štátmi. Zdalo sa, že uvoľnenie medzinárodnej izolácie, ktorá Iránu už tak dlho nedávala dýchať, je na dosah ruky.

Každému bolo jasné, že tento proces si vyžiada čas. V júni 2001 Chatámího znovu zvolili väčšinou 78 percent hlasov. O niekoľko mesiacov neskôr prišiel prejav Georgea W. Busha o “osi zla” (jeden z najosudnejších prejavov v dejinách Spojených Štátov) a bolo po Teheránskej jari. Bush bol v skutočnosti pre iránsku pravicu dar z neba, lebo posilnil jej moc v celom regióne (nerozvážnou a v podstate experimentálnou vojnou s Irakom) a súčasne bol dostatočne “arogantný”, čo v šiitsko-iránskom ponímaní predstavuje jednu z najnenávidenejších vlastností.

Mullovia pochopili, že Barack Obama je oveľa prefíkanejší. Po prípadnom víťaztstve Musávího by sa Obama Iránu odmenil, a to spôsobom, ktorý by prospel šetkým Iránčanom. Prepojenie liberalizačných snáh s poskytnutím podpory predstavuje pre mullov obrovské nebezpečenstvo. Ich pôdou pod nohami otriasol už výsledok volieb v Libanone, kde zvíťazili protisýrske, protiiránske a prozápadné sily. Tieto faktory, spolu s istými historickými silami vysvetľujú súčasný zmätok a hystériu, v ktorej sa nachádza ozbrojená intelektuálna elita.

Obluda svetových dejín

Mullovia presne vedia, že strácajú legitimitu. Veľké heslá revolúcie z rokov 1978 /1979 pomaly upadajú do tabudnutia. Zo štyroch základných hesiel tri nezodpovedajú pravde: “islámska revolúcia” nebola islámskou revolúciou; prvá vojna v Perzskom zálive (1980-1988), ktorá zlikvidovala celú jednu generáciu, nebola “vnútenou vojnou”, za akú ju dodnes vydávajú; a ajatolláh Ruholláh Chomeíní nebol úctyhodný muž – ako už dnes vie každý Iránčan, ktorého to zaujíma, Chomejní bol obludou svetových dejín.

V tejto chvíli je najdôležitejšie, že aj štvrté heslo – anti-amerikanizmus (“otrava Západom”, ako znel dávny bojový výkrik) zneplatnila osobnosť Baracka Obamu. Ďalšie nebezpečenstvo pre Islamskú republiku predstavuje všetko moderné (vo forme nových telekomunikačných médií) a demografický rozvoj krajiny – obyvateľstvo Perzie, jednej z najstarších krajín sveta, je čoraz mladšie.

Z revolúcie roku 1979 sa stala Islámska revolúcia, až keď bolo po nej. Na začiatku bolo široké masové hnutie, vlna demonštrácií, povstaní a štrajkov; tisícky vojakov dezertovali z vojska. V porovnaní s ohlušujúcim výkrikom roku 1978 sú udalosti z júna 2009 len skromne prednesenou námietkou. Ale ani ten výkrik nebol volaním po vláde kléru, bol namierený proti dekadentnej monarchii, ktorá stratila svoj božský lesk a tým aj kráľovskú legitimitu.

Dve revolúcie

Šestnásteho januára 1979 utiekol Šach Mohammad Rezá Pahláví z Teheránu do exilu v Káhire. 1. februára do Teheránu dorazil Ajatolláh Chomejní z parížskeho exilu (kde na jeho veľké poľutovanie mal za susedku Brigitte Bardot). Bolo teda už po politickej revolúcii; mohla sa začať kultúrna revolúcia. Provizórnu vládu postupne nahradili takzvané Komiteh (ľudové milície, naverbované v mešitách, neskôr známe ako Basidš), po nich revolučné gardy (neskôr sa pretvorili do tzv. Pasdaran, resp. do iránskej armády) a revolučné súdne tribunály (ktoré rýchlo skoncovali s predstaviteľmi starého režimu ako aj so všetkými ostatnými nevhodnými ľuďmi).

Šestnásteho novembra do budovy amerického veľvyslanectva prenikla skupina nábožensky ortodoxných študentov a zajala 53 ľudí. Chomejní úspešne využil tento incident ako hrdinské gesto prejavu neúcty voči “Veľkému Diablovi“ USA, a v následnom referende o novej ústave sa “99,5” percent zo 17 miliónov obyvateľov vyslovilo v prospech islámskeho božieho štátu.

No ostávajúce pol percenta však ešte ďalej robilo neplechu. Opozícia napádala Chomejního takmer zo všetkých strán a najviac sa vyznamenala skupina mudžahedínov, zvaná Chalgh. Toto hnutie vzniklo asi o pätnásť rokov skôr ako opozícia proti šachovi a zastávalo marxistické, ľavicovo-islámistické postoje a vystupovalo za práva žien. Malo pol milióna prívržencov a vlastnú gerilovú armádu, ku ktorej patrilo sto tisíc skúsených bojovníkov.

Keď ich Chomejní vyhnal z novej politickej scény ako “neislamských”, uchýlili sa k teroru. Čitatelia si snáď ešte pamätajú, že roku 1981 mudžahedíni vyhodili do vzduchu desiatky mullov (74 len počas jediného atentátu v Teheráne). V priebehu roka zavraždili vyše 1 000 vládnych úradníkov.

Islámska, ale už nie republika

Nasledovalo obdobie teroristických útokov zo všetkých možných strán. V septembri Chomejního revolučné gardy popravovali 50 ľudí denne za to, že viedli “vojnu proti Bohu”. Rovnaké obvinenie a rovnaký trest dodnes vznášajú a požadujú islámski hodnostári aj dnes, roku 2009. Mullovia, hnaní revolučným a náboženským zápalom, nakoniec zvíťazili. V decembri roku 1982 bola moc v rukách Chomejního a iránsky ľud odteraz žil v revolučnom božom štáte, aký vo svete nemal obdobu. Islámska republika bola islámska, ale už to nebola republika.

Prvú vojnu v Perzskom zálive síce možno vnímať ako “vnútenú vojnu” ale len vtedy, ak sa tým myslí, že ju vnútil Chomejní. Aby si človek urobil predstavu o tom, akú hrôzu príchod tohto šialeného ajatolláha vyvolal v celom regióne, je potrebná značná dávka historickej fantázie. Stalin si ku koncu vystačil so “socializmom v jednej krajine”. Naproti tomu Chomejní trval na tom, aby sa všetky krajiny sveta pretvorili na šiitské božie štáty.

Kým trvala prvá vojna v Perzskom zálive Chomejní usilovne objednával bombové výbuchy, atentáty a ozbrojené prevraty v Bahraine, Kuvaite, Libanone a Saudskej Arábii. V Mekke sa každoročne agitovalo za svätú vojnu a roku 1987 prišlo pri zrážkach medzi iránskimi milíciami a políciou Saudskej Arábie o život 400 ľudí.

Osem návrhov

A čo Irak? Roku 1979 Saddám Hussein podnikol opatrný pokus o zblíženie s novým Iránom v nádeji, že budú môcť pokračovať v politike uvoľňovania napätia, ktorú pestoval so šachom. Irán zareagoval tým, že obnovil podporu separatistickým Kurdom, ktorú zastavil roku 1975. Podporoval aj podzemné šiitské organizácie, čo viedlo k pokusom o atentát na miestopredsedu irackej vlády a ministra infromácií a len v apríli 1980 malo za následok zavraždenie minimálne dvadsiatich významných vládnych činiteľov. Potom Chomejní odvolal svojho veľvyslanca z Bagdadu. V septembri začal Irán ostreľovať pohraničné mestá Chanaqin a Mandali.

Vo svojej chronológii prvej vojny v Perzskom zálive Efraim Karsh dokumentoval za roky 1980 až 1988 osem návrhov na prímerie zo strany Iraku. K prvému došlo 5. októbra 1980, 12 dní po vypuknutí vojny, k poslednému 13. júla 1988, päť týždňov pred jej koncom. Chomejního vojnovým cieľom bola teokratizácia Iraku alebo jeho “očistenie od diabla”. Vojna sa tak stala akýmsi (neúspešným) testom islamu a “každodenne znovu predvádzanou inscenáciou šiitských motívov obete, vyvlastnenia a smútku”, ako to definovala novinárka Sandra Mackey.

Výsledok: dvanásťročné deti na bicykloch útočili na iracké obranné pozície; 750 000 mŕtvych Iránčanov zaplnilo cintoríny a asi z dvojnásobného množstva ľudí sa stali telesní a duševní mrzáci. O jedenásť mesiacov neskôr Chomejní sám nasledoval padlých do ríše mŕtvych.

V plienkach

Irán je jednou z najstarších civilizácií sveta. Oproti nemu je Čína ešte v puberte a Amerika v plienkach. 2500 rokov iránskych dejín delí vzostup Islamu na dve takmer rovnaké polovice. Preto aj iránske srdcia sú rozdelené medzi Xerxesom a Mohamedom, medzi Persepolisom a Qomom, medzi cisárskym pôžitkom zmyslov (s jeho luxusom a poéziou) a serióznou pobožnosťou.

Toto rozpoltenie sa dá lepšie pochopiť, keď si uvedomíme, že autorom nasledovného pekného a jednoduchého štvorveršia   – Smätí ma po kalichu vína / chcem sa potešiť pohľadom na dievčenskú ruku / kto vie o zakázanom ovocí / môže byť svedkom mojej túžby? – je ajatolláh Chomejní.

Nie Ferdausí, nie Rumí, nie Hafes, nie Omar Chajjám, ale Chomejní. Jedným z najprekvapujúcejších a najzvláštnejších aspektov iránskeho spôsobu je, že sa na púte nechodí len k hrobom mučeníkov a imámov, ale aj na hroby básnikov.

Roku 1935 Iránčania zrazu prestali žiť v Perzii.

Roku 1935 Iránčania zistili, že žijú v inej krajine, ktorá sa už nevolá Perzia, ale Irán, v predislamskej “krajine Árijcov”. Vďačili za to Rezovi šachovi Pahlávímu – kariérnemu dôstojníkovi, ktorý roku 1925 zasadol na páví trón. Šach Rezá bol zástancom modernosti a sekularizácie – čosi ako iránsky Atatürk alebo Násir. Bol to tiež priateľ nacistického Nemecka a roku 1941 ho Spojenci zosadili.

Roku 1976 zas Iránčania zistili, že žijú v inom tisícročí, nie v roku 1355 (počítané od čias Proroka), ale v roku 2535 (počítané od čias Kyrosa Veľkého). Za to zas vďačili synovi šacha Rezú Mohammadovi, ktorý sa dostal k moci po prevrate roku 1953 (bolo to ťažké previnenie Západu a jeho ničivé dôsledky pociťujeme dodnes).

Mohammad Rezá Pahláví bol „úbohý zlosyn“, ako ho právom prezýval Chomejní, ale mal porozumenie pre rozpoltenú dušu Iránu. Šach Rezá bil ženy, ktoré nosili závoj; Chomejní bil ženy, ktoré ho nenosili; Mohammad Rezá šach Pahlaví povolil jedno aj druhé.

Démonizácia éry Zoroastrizmu

Po roku 1979 v Iráne došlo k militantnej a brutálnej re-islamizácii. Éru zoroastrizmu vyhlásili za Džchiliju, predislámsku epochu neznalosti a pohanstva, čiže to najhanebnejšie, čo si dobrý moslim vie predstaviť. V polovici deväťdesiatych rokov napríklad odsúdili historika Džahangíra Tafazolího na smrť len preto, lebo bol odborníkom na toto obdobie iránskych dejín.

Je starým dobrým zvykom zabíjať nositeľov zlých správ – je to choromyseľné popieranie reality. Tridsať rokov potláčania rozpoltenej iránskej duše – ktorá sa hlási ku slobode a tolerancii, k láske, k životu a k umeniu, k islámu i k moderne – dosiahlo mohutné a smelé vyvrcholenie v júnových udalostiach a žiaľ tiež aj v brutálnej vražde Nedy Soltan.

A tak nás teraz čakajú ďalšie štyri roky so stále neistejším Mahmúdom Ahmadinedžádom, ďalšie štyri roky vystrašených špekulácií o iránskych atómových bombách. Podľa môjho názoru je Ahmedinedžád len na výsmech, veď predsa nemožno vážne písať o mužovi, ktorý (okrem iných absurdít) vyhral voľby roku 2005 vďaka argumentu, že nevlastní bazén s vírivkou. Áno, čítali ste správne.

Vyhlásenie o vírivke

Prevláda názor, že vyhlásenie o vírivke spečatilo jeho volebné víťazstvo. Podľa sa práve vďaka nemu vynoril ako svetlá postava z hmly korupcie a pokrytectva, ktorá zahalila celý Irán. Prvé pravidlo znie: božský štát nikdy nesmie použiť atómové zbrane. Okrem toho si dovoľujem tvrdiť, že Irán na to ešte nie je dostatočne zrelý. Poznáme predsa Ahmedinedžádov názor na Izrael (a pamätáme si jeho výpady, napríklad počas teheránskej konferencie, venovanej holokaustu).

Ali Rafsandžání (ostrieľaný starý revolucionár, ktorý si už svoje odsedel, svetaznalý a dokonale skorumpovaný pragmatik a reformátor) k tomu hovorí: “Stačí zhodiť jednu jedinú atómovú bombu na Izrael a celá krajina bude zničená”, protiútok na Irán by však len “uškodil” islámskemu svetu; “takáto možnosť je celkom mysliteľná”. Keď vezmeme do úvahy šiitskú tradíciu mučeníctva, ako povedal istý izraelský vládny predstaviteľ, nie je predstava vzájomného zničenia “odstrašujúci dôvod, ale skôr pohnútka”. Možno si tiež predstaviť, že Najvyšší Vodca poverí prvým nasadením jadrových zbraní Hezbollah alebo dáku inú extrémistickú skupinu, alebo že sa sám stane samovražedným atentátnikom, ktorého výbušnú silu bude treba merať na megatony.

Júnové udalosti a smrť Nedy Soltan medzičasom znásobia ťarchu neznesiteľného ponižovania, ktorú iránsky národ musel doteraz znášať. Starnúci režim prejde (to si trúfam predpovedať) od potláčania povstaní k vyvolaniu vojny, lebo tým sa údajne stmeľuje národ. Pochopiteľne vytiahne do vojny proti rovnako silnému alebo silnejšiemu protivníkovi – maličký Bahrain, ktorý obýva 60 percent šiitov, by sa na tieto účely celkom hodil.

Pokiaľ ide o apokalyptický islamizmus vo všetkých možných prevedeniach, chcel by som ešte zacitovať z úvodu knihy Normana Cohna z roku 1967 “Príkaz na genocídu” (“Protokoly sionských mudrcov. Mýtus svetového sprisahania Židov). Kniha je venovaná ruskému podvrhu takzvaných “protokolov” a tomu, čo Židia nazývajú Šoa alebo “veľká katastrofa”.

“Existuje podsvetie, kde zločinci a polovzdelaní fanatici [predovšetkým nižší klérus ] produkujú patologické výmysly, zamaskované ako myšlienky, na ktoré chcú nalákať nevzdelaných a poverčivých ľudí. Občas sa stáva, že toto podsvetie vystúpi na povrch a obalamutí a ovládne aj obvykle duševne zdravých svojprávnych ľudí. A niekedy toto podsvetie nadobudne politickú moc a zmení chod dejín.”

Esej vyšla v denníku The Guardian, v nemeckom preklade v denníku Frankfurter Rundschau, slovenskom preklade v skrátenej verzii v prílohe Fórum denníka SME.