Rozhovor s Lászlóom Szigetim o slovensko-maďarských vzťahoch.
Foto: SME
Začnime tam, kde sme pred troma rokmi náš rozhovor, ktorý sme viedli pred voľbami, skončili. Odvtedy vznikla vláda, ktorú zostavila, ako ste ju vtedy nazvali, „koalíciu katastrofy“…
Robert Fico v lete roku 2006 zostavil vládu so silne nacionalistickým sfarbením, kvôli čomu sa dala očakávať i jej protimaďarskosť. No Fico v súvislosti s menšinovou politikou deklamoval status quo, takže som nestrácal nádej. I moji slovenskí ľavicovo zameraní priatelia sa dívali na Ficovo víťazstvo dôverčivo, a aj ja som pokladal nástup modernej ľavicovej strany na slovenskú politickú scénu za dôležitý. No čoskoro som pochopil, že nacionalisti strany Smer sú nepolepšiteľní. Jedným fundemantom ich strany je nedôvera a silová politika proti Maďarom. Po prvý raz som sa nesmierne zarazil 12. septembra. Robert Fico, nedbajúc na prezumpciu neviny, obvinil v priamom televíznom vysielaní Hedvigu Malinovú, študentku maďarskej národnosti, že sa sama zbila, a tým chcela rozdúchať protištátne a protislovenské nálady. Od tej chvíle sa predstavitelia strany Smer, určujúci ideológiu strany, pustili do pravidelného protimaďarského ťaženia. Cieľom bolo oslabenie Slotovej SNS a tiež Mečiarovho HZDS, získanie ich voličov pre svoju stranu. To je známa taktika, veľké populistické strany hlásaním nacionalistických sloganov pohlcujú menšie strany. Spravila to Berlusconiho Forza Italia, i Orbánov Fidesz, a robí to aj ich dobrý žiak Robert Fico. Vďaka tomu a ich rétorike sa množia nacisti ako huby po daždi. Je to veľmi nebezpečný jav, no žiaľ, dnes už je to súčasť politickej kultúry.
Ako pokračuje Ficom vyslovený „program“?
Pál Csáky, aby odvrátil pozornosť takpovediac od vnútorného napätia v strane medzi Durayom a Bugárom, vytiahol Benešove dekréty. A Fico znova rozkopal status quo tým, že uznesením parlamentu potvrdil ich platnosť. Potom prišli ďalšie kroky: používanie zemepisných názvov v maďarských učebniciach na Slovensku, prehmaty policajného zásahu proti fanúšikom na futbalovom zápase v Dunajskej Strede, jazykový zákon, aféra s prezidentom Sólyomom. No diali sa i veci, ktoré nevyvolali oni. Pobúrenie návrhom Katalin Szili, ktorá iniciovala čudný právny statút fóra poslancov Karpatskej kotliny. Celé roky spolu nehovoria, a keď predsa, majú na tvári falošný úsmev, stiahnutý zadok, sú podozrievaví a nedôverčiví. Mám plné zuby hlúpostí oboch strán, no ako slovenský občan, a ako priateľ Slovákov sa najviac hanbím za to, že arogantná politika má úspech v oboch krajinách. Ficova strana, ktorá stojí na dvoch pilieroch, národnom a socialistickom, má stále úspech približne u 40% voličov.
Je to kvôli vidine nepriateľa?
V prvom rade vďaka nemu. Veď hospodárska politika sa zadrháva, rozpočtový deficit môže ku koncu roka dosiahnuť 6 %, kým v Maďarsku sa pohybuje medzi 3-4%. A žiaľ, na Slovensku rapídne rastie i nezamestnanosť, v júli dosahovala miera nezamestnanosti 12,1%.
Je to kvôli kríze, alebo tento úpadok spôsobila Ficova hospodárska politika?
Jednak je to kvôli kríze, ale tiež pre štedro rozdávajúcu politiku vlády. Po roku 2006 uvažovali, prečo prehrala Dzurindova koalícia. Mali sme podozrenie, že by to mohlo byť pre rozmáhajúcu sa korupciu, a len v druhom rade pre sociálnu necitlivosť politiky jeho vlády. Dnes už je jasné, že pravica prehrala pre prísnu sociálnu politiku, nie kvôli korupcii či rozkrádaniu, veď dnes prekvitajú viac, ako kedykoľvek v histórii slovenskej suverenity. Ficova vnútorná politika stojí v podstate na sociálnych dávkach a sľuboch, na protiglobalistickom postoji a na nezmyselne zvrátenom národnom povedomí, ktoré je živené neustálym ohrozením zo strany Maďarov. Dospelo to až tam, že podľa neho Slováci nemajú nič spoločné so Svätým Štefanom, lebo ich prvým kráľom bol Svätopluk. Ako premiér sa pokladá za zosobnenie národa, čím sa stáva karikatúrou samého seba, ale darmo, má veľa obdivovateľov, lebo napriek množstvu korupčných afér ho jeho voliči pokladajú za čistého. Podarilo sa mu presvedčiť ich o tom, že okrem neho môže byť zlodejom každý, lebo žijeme v skazenom svete, v ktorom nás banky a veľké podniky vykorisťujú. A tiež o tom, že vo vláde sú najväčšími zlodejmi slotovci. Veria mu aj to, že tie nehorázne krádeže, ktoré sa udiali počas jeho vlády, ani zďaleka nedosahujú to enormné rozkrádanie, ktoré sa udialo počas vlády Dzurindovej tým, že sa štátne banky a podniky dostali do cudzích rúk. Jeho voličov nezaujíma, že kvôli korupcii dnes už štátna administratíva pripomína len vlastnú karikatúru. Je takmer nemožné bez podplácania získať štátnu podporu alebo pôžičku, a to sa týka i peňazí z európskych fondov. No Fico hrá dobre s oboma témami, a ako tretia tu je ešte maďarská karta. Tie mu nazbierajú tých 40%.
Tým si získava slovenských voličov?
Samozrejme, inak by ho nepodporovali. Dokedy je to pre ekonomiku udržateľné, ťažko predpovedať. Nájdu sa takí, čo sa nazdávajú, že mu ide o predčasné voľby, lebo na jar by sa už hospodárstvo štátu mohlo zrútiť, no teraz by ešte vyhral s veľkým náskokom. Navyše teraz si môže so svojimi koaličnými partnermi robiť, čo sa mu zachce, môže ich pripravovať o ministerské kreslá, môže ich ponižovať, oni pri ňom aj tak vytrvajú, lebo vedia, že do ďalšej vlády sa už nedostanú. Ale ja si myslím, že Fico využije celý svoj čas, ak pre nič iné, tak natruc. Predčasné voľby by boli dôkazom toho, že predsa len nie je až taký „frajer”. U neho je to vec sebaúcty. Chce byť tým mužom, ktorý železnou rukou riadi štát. Taký malý Putin. Preto preferuje mocenskú politiku národného štátu.
Ktoré sú motivované bezprostredne mocenskými, taktickými aspektmi? Vytúženým obrazom absolútnej väčšiny v parlamente?
Tu ide o oveľa viac. Väčšmi ako prevaha v parlamente ho zaujíma vytúžený homogénny národný štát. Po rozpade Československa vznikli dve ústavy. Preambula českej ústavy začína vetou: „My, občané České republiky v Čechách, na Moravě a ve Slezsku…“ Preambula slovenskej ústavy začína takto: „My, slovenský národ…” To je obrovský rozdiel, jedna hovorí o národnom a druhá o občianskom štáte. Pre Slovákov je takmer prirodzené, že Maďari na Slovensku nemajú ústavou zabezpečený štatút. László Szigeti ako občan Slovenskej republiky maďarskej národnosti má síce štatút štátneho občianstva, no všetky práva vyplývajúce zo suverenity prináležia jedine a výlučne zástupcom slovenského národa. Nejestvuje ani jediná maďarská inštitúcia na Slovensku, ktorej jestvovanie by garantovala slovenská ústava. Nejestvuje ani ústavný zákon, ktorý by Maďarom zaručoval právo veta voči väčšinovému princípu aspoň v otázkach materinského jazyka, kultúry či školstva. Slovenská elita zápasila po roku 1848 s Maďarmi, po roku 1918 s Čechmi, až po roku 1993 konečne dosiahla svoj samostatný štát. Množstvo mojich slovenských priateľov so mnou súhlasí v tom, že by už bolo rozumné posilniť slovenskú suverenitu tým, že by zaručila ústavný štatút pre pol milióna Maďarov žijúcich na Slovensku. Lebo je prinajmenšom smiešne, keď môže vzniknúť jazykový zákon tak, že sa tých, čo sa to najväčšmi týka, ani nik neopýta. Je to dôkaz národnej svojvôle, neistoty a zbabelosti. O jazykovom zákone chce rokovať Bratislava s Budapešťou! Ale prečo nie s nami, Maďarmi žijúcimi na Slovensku? Ja nečakám opravný právny zásah od Budapešti, ale od štátu, ktorého som občanom. Moja rodina žije v Dunajskej Strede už takmer tristo rokov. A Fico ma predsa stále vyzýva k lojalite, a ani mu nenapadne, že aj on by mal zabojovať, aby si moju lojalitu získal. Mňa prehlasuje, rozdáva mi príkazy, ale neprejaví ani náznak lojality. Som schopný akceptovať úsilie Maďarska, alebo akéhokoľvek iného medzinárodného fóra, keď ním dokáže primäť predstaviteľov slovenského politického života k tomu, aby pochopili, že to bude len na ich úžitok, posilní to bezpečnosť a ich suverenitu, keď nebudú prijímať zákony priamo sa dotýkajúce maďarskej identity bez súhlasu maďarskej menšiny na Slovensku. Jestvuje tu jedna, vlastne už dve maďarské politické strany, veď Most-Híd je slovenskou-maďarskou občianskou stranou, no Robert Fico tvrdí, že nemá o čom rokovať s poslancami maďarských strán na Slovensku v súvislosti s jazykovým zákonom, veď sú predsa v opozícii, takže potom by ho musel prerokovať so všetkými opozičnými stranami. Na prvý pohľad to vyzerá ako jasná formulácia, veď on má v ruke výkonnú moc, on na ňu dostal plnú moc. Ale s kým má potom rokovať o otázkach menšín? Nepokladám to za demokratické, hoci viem, že demokracia znamená vládu väčšiny. No demokracia, ktorá nereflektuje tieto jemné nuansy, a nie je schopná reagovať pružne, nemôže fungovať. Slovenský demokratický systém čaká na zmeny, a kým sa neuskutočnia, vždy bude možné vytiahnuť maďarskú kartu.
Jestvuje reálna šanca, že sa tieto zmeny čoskoro uskutočnia?
Ficova filozofia národného štátu je nezmyselnou víziou, je horšia ako mečiarovská protimaďarskosť. Je prefíkanejšia, a preto nebezpečnejšia. Táto mocenská politika má korene v infantilizme, ktorý je živený protimaďarskosťou slovenskej národnej politiky posledných dvesto rokov. Protimaďarskosť pramení v maďarskej asimilačnej politike 19. storočia. Slovensko-maďarské spolužitie nezrodilo hromadné hroby, takže zmierenie by mohlo byť ľahké. Lenže nebude. V uhorskom parlamente prehlasovali predstaviteľov menšiny rovnako ako dnes Slováci prehlasujú nás. Tento dávny maďarský model dnes uplatňuje i Fico. Ale minulosť nás nestraší iba takto. Podľa Mareka Maďariča, ministra kultúry a národného ideológa strany Smer, je fundamentom maďarskej politiky to, že chce znova získať po Trianone stratené územia. A to si myslí aj Fico a mnohí ďalší. Ján Čarnogurský, bývalý predseda vlády za KDH pred niekoľkými mesiacmi v rozhovore pre český denník Právo povedal, že Maďarsko by s americkou podporou mohlo dokonca dosiahnuť i revíziu hraníc. Prepáčte, ale takto sa vyjadril bývalý predseda slovenskej vlády pre český denník! Tento strach je tu neustále prítomný. Pre vás je to smiešne, groteskné, ale pre nás nie. Je to stabilný hodnotový systém, na ktorý možno stavať politiku. Stratu suverenity a územnej celistvosti možno kedykoľvek vytiahnuť na pretras, a Ficova protimaďarská politika stojí práve na nich.
Keby v nasledujúcich voľbách na Slovensku zvíťazila opozícia, ani to by nebolo zárukou zmeny v smerovaní národnej politiky, veď o vzťahu slovenského národa a slovenského štátu nemajú ani opozičné strany v zásade inú mienku ako Fico a jeho prívrženci.
Spomínané ústavné garancie neposkytovala ani Dzurindova vláda, ale aspoň nepoužívali na každom kroku nacionalistickú rétoriku, a vo vzťahu Slovákov a Maďarov na Slovensku nebolo toľko napätia, hrubosti a hlúpej podozrievavosti. Bolo to pomerne pokojné obdobie. Ale zmierenie si bude vyžadovať dlhodobý zápas. Až dovtedy, kým inteligencia a médiá nebudú otvorene hovoriť o chýbajúcom štatúte Maďarov na Slovensku, kým nebude jestvovať spoločenský dialóg o podstate slovenskej demokracie, kým bude prežívať strach z maďarského ohrozenia. Lenže o právnom postavení Maďarov sa musí na Slovensku dohodnúť slovenská väčšina s maďarskou menšinou žijúcou na Slovensku. Keby sa to podarilo, Maďari zo Slovenska by omnoho menej behali do Budapešti po právnu a morálnu podporu, a stabilita Slovenska by sa nesmierne upevnila. Takáto zmena paradigmy by zvýšila i sociálny kapitál krajiny, ktorý je teraz hanebne nízky. A ostane taký dovtedy, kým sa bude slovenská politika utiekať k alibistickým riešeniam. Napríklad tým, že viac než polmiliónovú maďarskú menšinu hádže vo všetkých súvislostiach do jedného vreca s niekoľkotisícovou menšinou chorvátskou, ruskou, alebo inými nepočetnými menšinami.
Veď aj jazykový zákon vychádza práve z toho…
Slovenská vláda argumentuje tým, že tento zákon je dôležitý kvôli dvom cieľom. Jednak má pomôcť Maďarom v integrácii, a jednak Slovákom, ktorí svojou materinskou rečou nedokážu v úradoch na južnom Slovensku nič vybaviť. Nepopieram, že sa môžu vyskytnúť diskriminačné situácie, napríklad keď má Slovák problém dohovoriť sa v maďarskej dedine. Ibaže slovenský štát vytvára denne tisícky podobných diskriminačných situácií. V zákone stojí, že v oblastiach, kde dosahuje menšina 20% z celkového počtu obyvateľov, musia štátne inštitúcie, úrady, polícia a súdne inštitúcie garantovať menšine právo na týchto úradoch používať svoj materinský jazyk. V Dunajskej Strede je viac takých štátnych úradov a inštitúcií, kde hovoria výlučne štátnym jazykom, a to nehovorím o Nitre, Nových Zámkoch, Rimavskej Sobote a iných mestách a dedinách, kde je nižší počet príslušníkov maďarskej menšiny. Podľa Fica sa každý Maďar musí naučiť po slovensky – hoci v ústave to takto zakotvené nie je. Zrejme sa domnieva, že keď bude každý Maďar hovoriť po slovensky, stratí zmysel i jazykový zákon, veď svojim materinským jazykom budeme hovoriť iba doma, v úradoch a verejných inštitúciách už nie. Lenže v tom sa mýli. Maďari na Slovensku si integráciu takto nepredstavujú, toto je totiž asimilácia. Áno, každý nech sa naučí po slovensky, ale na južnom Slovensku v štátnych inštitúciách nech Slováci hovoria po maďarsky. Nech na to dostanú od štátu motiváciu, jazykovú kompenzáciu, atď. A je to. Ibaže v očiach štátu princíp dvojjazyčnosti nemá hodnotu. Hoci je mimochodom zakotvený v medzinárodných dohodách.
Aby sa k tomu maďarská menšina na Slovensku mohla vyjadriť, akiste by potrebovala jednotné politické zastúpenie.
Dva razy sa v histórii Maďarov na Slovensku vyskytla chvíľa, keď boli maďarské strany nútené sa spojiť. Najprv na silný tlak z Budapešti, pred Mníchovom v roku 1936, po druhý raz v roku 1998, kvôli mečiarovskému volebnému zákonu. Ale ideologická hierarchia hodnôt Maďarov žijúcich na Slovensku je jednotná len vo fantazmagóriách. V politickom živote Maďarov na Slovensku je možné od Trianonu, teda od vzniku Československa vnímať dve línie. Zjednodušene povedané, jedna z línií je cielene zamerané na Maďarsko, táto bola medzi dvoma svetovými vojnami otvorene revizionistická. Teraz sa usiluje o politické zjednotenie maďarského národa. Druhá línia bola orientovaná československy a od roku 1993 si vytýčila za cieľ integráciu do slovenskej spoločnosti pri zachovaní a rozvíjaní maďarskej identity. Základom tejto idey je dosiahnutie zmierenia so Slovákmi a čo z neho plynie: partnerský, pokojnejší, prosperujúcejší život a nádej na úplnú občiansku rovnoprávnosť. Strana Most-Híd, ktorú vedie Béla Bugár, bude mať šancu napomôcť obrode slovenského národného povedomia a s ním i kultúrnu modernizáciu Slovenska, keď medzi svoje programové ciele zaradí i získanie ústavného štatútu pre maďarskú menšinu na Slovensku. Neviem, čo by chcel dosiahnuť zástanca druhej ideovej línie, Miklós Duray, ale čosi prezrádza asi aj to, že za dvadsať rokov sa ani raz neozval ani v československom, ani v slovenskom parlamente.
Fico je ochotný hovoriť s Bajnaiom o čomkoľvek, iba zo svojho postoja k jazykovému zákonu a aféry so Sólyomom nepopustí. Oplatí sa teda maďarskej vláde s ním vôbec rokovať?
Iste. Napríklad o hospodárskych otázkach, o tom, aby bol medzi Komárnom a Novou Strážou postavený štvorprúdový most, ktorý by sa napájal na diaľnicu M1. Alebo o systéme spolupráce na pohraničných územiach. Alebo o tom, aký spoločný postoj by mali prezentovať v Bruseli v niektorých otázkach. O týchto otázkach bude Fico ochotný rokovať, ale o právnom postavení Maďarov na Slovensku nie. Lebo tvrdí, že to spadá pod jeho právomoc. Netrápi ho ani to, že pre slovensko-maďarskú studenú vojnu prichádza Slovensko i Maďarsko v únii o svoj kredit. Lebo prečo by sa mali radiť s nami – alebo napríklad s Chorvátskom, Slovinskom či pobaltskými štátmi – o tom, či treba úniu rozširovať, alebo ako sa dohodnúť v množstve ďalších otázok, keď sú naše krajiny liahňou konfliktov. Ako by sme mohli mať v Európe nejaké postavenie, keď sa vieme len hádať? Ale Fica a spol. Európa v podstate veľmi nezaujíma, veď za svoju moc nevďačia Bruselu, ani Severoatlantickej aliancii, ale svojim voličom. Nehanebne lipnú na moci, ktorú takto získali, bez zábran ju kontrolujú, striehnu na ňu a je im jedno, či sa môžu vyjadriť aj k iným otázkam. Tento bezhlavý provincionalizmus je príšerne frustrujúci. Vás zo slovensko-maďarského konfliktu zrejme zaujíma to, ako by sa dal riešiť. Mohol by som povedať, že práve vďaka tomuto provincionalizmu nijak. Lenže toto hneď odvolávam, lebo by to bolo nedôstojné. A preto vravím – trpezlivo, s empatiou a nekonečnou mravčou prácou.