Vo štvrtok, 17. septembra rozhodovalo 58 členských krajín o tom, kto sa stane novým generálnym riaditeľom Organizácie OSN pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO). Mohlo sa stať, že do funkcie zvolia muža, ktorý sa preslávil svojím sľubom, že vlastnoručne spáli každú knihu v hebrejčine, ktorej sa napriek ostražitosti islamistov podarilo prekĺznuť na police štátnej knižnice v Alexandrii.
Tento muž sa volá Farúk Husní.
Spoločne s filmovým režisérom Claudom Lanzmannom a s Eliem Wieselom, nositeľom Nobelovej ceny mieru, ktorý prežil Holokaust, sme na novinových stránkach Európy, Spojených Štátov a Latinskej Ameriky odsúdili nechutné vyhlásenia Husního.
Medzičasom tento ašpirujúci spaľovač kníh rozkrútil besnú volebnú kampaň, ktorá šíri nevídané množstvo úmyselne falošných informácií. Skôr než bude neskoro, chcem sa vyjadriť k niektorým argumentom, ktoré predkladajú – možno v úprimnom presvedčení o ich pravdivosti – tí, čo sa zmierili s predstavou jeho zvolenia.
Argument č. 1: Farúk Husní sa za svoje výroky ospravedlnil. To nie je pravda. Ako sa dočítame v článku Natalie Nougayrede v denníku Le Monde z 2. septembra, list s jeho ospravedlnením mu pomohol napísať poradca francúzskeho prezidenta a autor prezidentových prejavov Henri Guaino. Okrem toho v tomto takzvanom ospravedlnení Husní neodvolal ani jeden urážlivý výrok, iba ich zvalil na svoj príliš výbušný temperament.
Argument č. 2: Farúk Husní je taktik, ktorý sa snaží prekabátiť svojich skutočných nepriateľov, Muslimské Bratstvo. To je nezmysel. Egypt, kde je ministrom kultúry od r. 1987, je krajina, v ktorej žiadne intelektuálne dielo nesmie byť zverejnené bez povolenia náboženskej cenzúry Islámskej výskumnej rady al-Azar. Počas Husního funkčného obdobia sa vyskytlo množstvo prípadov, kedy obvinenie z „urážky Islamu“ viedlo k zákazu filmu (The Yacoubian Building), kníh (romány Nawala el-Saadawiho), či poézie (literárny časopis Ibdaa r. 2007).
Argument č. 3: Farúk Husní je Egypťan a keby sme ho nezvolili, rozhnevali by sme egyptskú vládu. To je vrchol pokrytectva. Ak za jeho kandidatúrou skutočne stojí Husní Mubarak, autokrat, ktorého slávu Husní otrocky ospevuje celé desaťročia, je jasné, že za ňou nestojí zvyšok Egypta, Egypt tvorivých umelcov. Kto o tom pochybuje nech si pozrie komiks Magdeyho El Šafího, ktorý zakázali pre titulok nasledujúceho znenia: „V tejto krajine sú väzenia pre chudobných…“
Ešte než sa rozhodnú, mali by sa predstavitelia UNESCO oboznámiť aspoň s niektorými z bezpočetných prípadov autorov, ktorých Farúk Husní a jeho poskokovia celé roky perzekvujú. (Mám ich zoznam a môžem ho poskytnúť všetkým záujemcom.)
Otázka v tejto chvíli znie. Zveríme vedenie celosvetovej kultúrnej organizácie mužovi, ktorý pri slove „kultúra“, siaha po nožniciach a zapaľovači?
Môžeme dosadiť do funkcie šéfa organizácie, zameranej na obranu slobody názoru a slobody prejavu ministra krajiny, ktorá sa za jeho funkčného obdobia ocitla na jednej z najnižších priečok – 146-ej – v rebríčku 173 krajín, ktorú zostavila organizácia Reportéri bez hraníc? A navyše človeka, ktorý v poslednom čase vytiahol do boja proti blogerom a proti každému, kto používa Facebook a iné internetové fóra a pomohol presadiť zákon, ktorý čoskoro nadobudne platnosť v Egypte a trestá „nevhodné použitie internetu“ odňatím slobody?
Skutočne pod zámienkou, že bude reprezentovať arabský svet, chceme vymenovať do funkcie človeka, ktorý nezabránil, aby v čase, keď mal na starosti národné dedičstvo svojej krajiny, sa traja jeho bezprostrední spolupracovníci ako aj jeho bývalý šéf kabinetu, zaplietli do pašovania egyptských archeologických pamiatok?
Cítim priveľkú úctu k laureátovi nobelovej ceny Nadžíbovi Mahfúdovi a k svätyniam v Abu Simbel – a priveľmi si cením zásady dialógu – aby som mohol prijať takúto argumentáciu.
Odbíja hodina dvanásta.
Možno keby sa Maroko bolo postavilo za kandidatúru Azizy Bennani do funkcie šéfa UNESCO, alebo keby Brazília bola podporila hudobníka a bývalého brazílskeho ministra kultúry Gilberta Gila; alebo Alžírsko kandidatúru svojho bývalého ministra zahraničia Mohammeda Bedjaouiho…
Ale ešte nie je čas plakať nad rozliatym mliekom. V tejto chvíli sa každý, komu záleží na ušľachtilom ideále dialógu medzi civilizáciami a kultúrami, musí zahradiť cestu mužovi, ktorý jeden po druhom vyvracia všetky ideály tejto inštitúcie.