Foto: Jessica Rinaldi / Reuters
Za posledný rok sa vláda Spojených štátov prejavila v dvoch podobách. Prvá je pôsobivá, z druhej ide hrôza.
Začnem tou dobrou stránkou: máme stále viac dôkazov, že spôsob, akým Washington pristúpil k riešeniu globálnej finančnej krízy, prináša výsledky.
Správna reakcia
Vlani na jeseň sa na celom svete zablokovali finančné trhy, úvery prestali prúdiť a hospodárstvo upadlo do krízy. Takmer všetky ekonomické ukazovatele sa prepadli na najnižšiu úroveň od tridsiatych rokov minulého storočia. Došlo k tomu v najhoršom možnom čase. Prezident USA, ktorého moc bola na konci funkčného obdobia oslabená, čelil v oboch častiach parlamentu opozičným demokratom. Bola to situácia ako stvorená na ochromenie, nesváry a nečinnosť.
Napriek tomu vláda a Kongres dokázali účinne a dobre spolupracovať a Kongres behom dvoch týždňov uvoľnil neuveriteľných 700 miliárd dolárov na záchranu finančného systému. Počas prechodného obdobia administratíva Georgea Busha úzko spolupracovala s tímom nového prezidenta. Barack Obama zachoval základné parametre Bushovho záchranného programu; zmenil len niektoré jeho prvky a pridal niekoľko nových. Obe skupiny nadviazali úzku spoluprácu s Federálnou bankou, ktorej mohutné a tvorivé opatrenia v tejto dráme zohrali kľúčovú úlohu. Demokrati, napríklad poslanec Barney Frank, vyslovili podporu Bielemu domu. George W. Bush sa zbavil ideologických predsudkov a zásadným spôsobom zasiahol do ekonomiky.
Ako v prípade každého úspešného politického postupu teraz je ľahké povedať, že tieto opatrenia boli zbytočné alebo prehnané. V čase, keď sa zavádzali, väčšina kritikov zas hlásala, že záchranná akcia je nedostačujúca – banky treba poštátniť! – a že fiškálna politika potrebuje silnejší impulz. Ako vo všetkých krízových situáciách, možno dodatočne tvrdiť, že sa mali podniknúť dômyselnejšie kroky. Opatrenia, ku ktorým vláda siahla, môžu mať v budúcnosti za následok iné problémy, napríklad infláciu. No zoči-voči nevyhnutnej ekonomickej kríze sa Kongresu, vláde a Federálnej banke spoločnými silami podarilo systém stabilizovať. V krízovej situácii zareagovali správne. Prečo? Práve preto, lebo išlo o krízu.
Amerika má v sebe čosi také – je to buď v systéme, vo vláde, alebo v ľuďoch – čo nám pomáha s neuveriteľnou rýchlosťou reagovať na krízy. Stačí si spomenúť na Pearl Harbor alebo na 11. september. Nech už neskoršiu stratégiu vlády Georgea Busha hodnotíme akokoľvek, v týždňoch po 11. septembri sa obe politické strany zjednotili a urobili dôležité politické kroky – z boja proti terorizmu urobili prioritu číslo jeden a získali pre svoju politiku medzinárodnú podporu, v dôsledku čoho sa zdokonalili bezpečnostné opatrenia v lietadlách a na letiskách, podarilo sa vystopovať mnohých teroristov a ich peniaze, a prísť na stopu al-Káide. Vďaka týmto opatreniam sú teroristi neustále na úteku, čo sťažuje ich schopnosť plánovať a vykonávať veľkolepé teroristické útoky.
Surreálna úroveň
Názornou ukážkou slabín amerického systému je fiasko súčasnej diskusie o reforme zdravotníctva. Je jasné, že americký systém zdravotníctva je neudržateľný. Ak bude pokračovať súčasný trend – a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by pokračovať nemal – do roku 2050 náklady na zdravotníctvo pohltia štyridsať percent štátneho rozpočtu. Problém je, že tu máme do činenia s pomalým, ale istým úpadkom, ale nie s akútnou krízou. A s čímsi takým sa nevieme poriadne vysporiadať.
Nie že by problémy nebili do očí všetkým bez ohľadu na politické presvedčenie. Náklady stúpajú tak rýchlo, že vyše desaťtisíc Američanov denne prichádza o zdravotné poistenie. Roku 1993 šesťdesiatjeden percent menších firiem poskytovalo zdravotné poistenie svojim zamestnancom. Dnes je to už len tridsaťosem percent. Väčšie firmy musia nájsť prostriedky na uhradenie rastúcich zdravotníckych nákladov.
Politická debata sa pohybuje na surreálnej úrovni. Konzervatívci tvrdia, že prezident Barack Obama podporuje eutanáziu a tvorbu komisií na schvaľovanie vrážd a že z Ameriky chce urobiť Rusko. (Asi si nevšimli, že v Rusku už nevládne komunizmus.) Chýba seriózna diskusia. Je to tragédia, pretože to, čo navrhujú demokrati, zďaleka nie je dokonalé. Ich plány obsahujú len zopár vágnych opatrení na obmedzenie výdavkov, z ktorých to hlavné – komisia lekárov – naivne počíta s tým, že Kongres odovzdá obrovské právomoci piatim nevoleným jednotlivcom, ktorí budú mať moc odoprieť občanom liečbu a lieky. Výsledok bude pravdepodobne taký, že parlament odsúhlasí rozšírenie zdravotného poistenia a nové sociálne príspevky, ale rozhodnutie o škrtoch a obmedzeniach odsunie na neurčito.
Zdravotníctvo je najvážnejší dlhodobý problém Ameriky. Podobný problém predstavuje sociálne poistenie, štátne penzijné záväzky, štátny a vládny deficit a závislosť na energii. Hoci sa všetky tieto problémy zo dňa na deň prehlbujú, zdá sa, že politický systém ich nedokáže riešiť a uskutočniť závažnejšie reformy. Vo všetkých týchto kritických otázkach ide Amerika pomaly dolu vodou. Asi to chce poriadnu krízu.