Žijem teraz najmä v 16. storočí, píšem tretí diel svojej Istoriji. To je obdobie, keď sa úloha osobnosti v Rusku rozrástla do kolosálnych rozmerov. Jednej – jedinej: osobnosti hosudára celej Rusi (všetci ostatní boli jeho cholopi).
Pyramída moci, zdedená po Džingischánovej Horde, v ktorej sa všetky hrany a rebrá štátu zbiehajú do jediného bodu, znamenala – v štádiu nerozvinutých štátnych inštitúcií – že život a smrť krajiny a aj všetkých jej obyvateľov záviseli od vlastností vládcu. Rozmary, neresti, choroby, úzkosti, fóbie a hormonálny cyklus monarchu určovali chod dejín. Ak vládca ráčil dlho žič, zásadným spôsobom to ovplyvnilo osud krajiny.
Tu som si uvedomil, že marec je v tomto zmysle v našich dejinách špeciálny mesiac. Pre osobnosti, ktorých úloha sa až príliš nafukovala, nezdravý. Hlavná postava môjho tretieho dielu, vyžratý a predčasne zostarnutý, od hlavy po päty chorľavý Ivan Vasilievič si 18. marca 1584 “vyžiadal šachovnicu a len v župane na posteli sám rozostavil figúrky; chcel si zahrať s Beľským keď odrazu spadol a zatvoril oči, naveky.” (N. Karamzin). Veľký hosudár dostal porážku – a bol koniec. Zmenila sa éra. Bojari, dvorania, mešťania, roľníci odrazu akoby sa stali inými ľuďmi. A aj Rus bola iná. Veľmi rýchlo.
Asi sa s ním zaujímavo hrali šachy. Božechráň vyhra?
Či známa udalosť 12. marca 1801, v Michajlovskom hrade. Jašviľ alebo kto (všetci to potom hádzali jeden na druhého) treskol tabatierkou po hlave maličkú osobnosť v nočnej košeli. Pretože tá osobnosť terorizovala všetkých svojou pomätenou úlohou v dejinách.
A touto nepríjemnou udalosťou sa vlastne začína životopis celého ruského liberalizmu – pretože po cárovražde sa po prvýkrát dostala k moci liberálna vláda a pokúšala sa uskutoňovať bohumilé reformy.
Vtrhli, zvíťazili.
No a 1. marca 1881 na brehu Jekaterinského kanála zabili narodovoľci imperátora Alexandra II.
Zahynuli tam aj ďalší ľudia. Keď sa rúbe les, lietajú triesky.
Ako dieťa, keď som čítal Trifonovov román o národovococh alebo keď som sa díval na film Sofia Perovskaja, mi honba na cára pripadala ako čosi vznešené a romantické. Ale teraz veľmi dobre chápem, že 1. marca 1881 sa odohrala jedna z hlavných tragédií v novodobých dejinách Ruska. Práve v to isté ráno ešte cár – osloboditeľ definitívne schválil “ústavu” Loris-Melikova. Keby sa ten projekt bol uskutočnil, je veľmi možné, že Rusko by sa zaobišlo bez revolúcie a občianskej vojny. Ale pod nohami monarchu vybuchol dynamit, ktorý mu odtrhol pravú nohu, ľavú rozdrvil. Cár už strácal vedomie, ale chcel, aby ho čím skôr odniesli do paláca, aby ho niečím prikryli. Nech naňho dav nezíza. Do poslednej minúty si držal cársku dôstojnosť.
Vzápätí následník v strachu pozatváral všetky ventily. A nakoniec, aj keď nie hneď, prišlo presne to, čo vlastne teroristi chceli: revolúcia.
No a samozrejme, nemôžeme si nespomenúť na 1. marec 1953, keď jeden šedivučký, rapavučký dedko ráno nevyšiel zo svojej zamknutej izby, lebo ho skolila porážka. Starčeka sa všetci – aj jeho vlastná ochranka – báli tak, že personál sa mnoho hodín neodvažoval vojsť dnu. Ako je známe, pri mozgovej príhode vo väčšine prípadov lekári dokážu pacienta zachrániť, ak sa pomoc dostaví v priebehu prvých šiestich hodín, potom je už neskoro. Ivana Vasiljeviča v jeho 16. storočí by z porážky iste nedostali, ale Josifa Visarionoviča pokojne mohli. Keby sa neboli tak veľmi báli. Ako sa táto súkromná udalosť odrazila na živote krajine, viete aj sami.
A celá krajina plakala. To je na tom najsmutnejšie.
Preberám si tieto marcové dni so smútkom a žiaľom. Pretože tu máme dvadsiate prvé storočie a zasa je všetka moc v rukách jedinej osobnosti, a tá osobnosť len hrá a hrá svoju úlohu, všetci sú z nej hotoví, aplauz je deň za dňom čoraz ohlušujúcejší. Vraj – neviem, či je to pravda – má už deväťdesiat percent divákov otlčené dlane.
Čo keby sme sa už raz naučili nejako udržať rolu osobnosti v ruských dejinách pod kontrolou? Tak, aby tieň jedného človeka neprikrýval celú krajinu? Niekoľko posledných dní tu všetci odušu mudrovali, kam sa podela hlavná osobnosť súčasného Ruska? Prečo ju nevidieť? Pokiaľ ide o mňa – rovno vám poviem, že nepatrím k ctiteľom tejto postavy, ale dennodenne čítať na internete krvilačné úvahy a pozorovať, koľkí sa nevedia dočkať nekrológu na prvej strane, sa mi protivilo. Do akého stupňa beznádeje a neviery vo vlastné sily sme to dospeli, ak všetky nádeje na zmenu k lepšiemu spájame so smrťou jedného človeka!
Ja teda vôbec nechcem, aby sa autoritársky režim v Rusku zrútil v dôsledku toho, že Putin jedného dňa sám od seba (alebo po palácovom sprisahaní) zmizne. Ja chcem, aby autoritársky režim padol v dôsledku vedomej voľby ľudí, v dôsledku ich kolektívneho konania. Sedieť a čakať, čo prinesie ďalší marec, je ponižujúca a bezperspektívna aktivita. Nejde predsa o osobnosť, ale o národ, ktorý jej dovolí alebo nedovolí určovať dejiny.
Pred tromi týždňami sa vyšli rozlúčiť s Borisom Nemcovom ľudia, ktorí chcú sami rozhodovať o svojom osude. Dokonca ich ani nebolo málo. A aj tak ich bolo desaťkrát menej, než treba na to, aby tieň spoznal svoje miesto a nezacláňal slnku. Drvivá (vo všetkých významoch) väčšina spoluobčanov neverí, že môžu hrať v dejinách nejakú úlohu. Nemálo je aj tých, ktorým dané pomery vcelku vyhovujú. A niektorí sa už vysťahovali, alebo sa na to chystajú.
Ani neviem, čo je smutnejšie – či to prvé, druhé alebo tretie.