Foto: Combo
Vo svetových metropolách ako Paríž, Londýn či New York, žije prinajmenšom desať miliónov ľudí na území, nepresahujúcom svojou veľkosťou priemerný americký ranč. Keby všetci ich obyvatelia vyznávali rovnaké náboženstvo a svetonázor a patrili k rovnakej rase, vôbec by sme sa nemuseli zaoberať otázkou slobody prejavu. No v moderných podmienkach sa ľahko môže stať, že na jedinom hektári veľkomesta popri sebe žijú predstavitelia všetkých svetových rás a všetkých možných náboženských, politických či existenčných svetonázorov. Môže sa stať, že ľudia, ktorí veria, že ich posvätné texty sú doslova slovom Božím, bývajú čo by kameňom dohodil od ľudí, ktorí sa ani len za ateistov nepokladajú a pre ktorých je otázka, či existuje nejaká nadprirodzená sila, vzdialená rovnako ako je pre všetkých ostatných existencia dávno vyhynutých bohov a bohýň ako Thovt, Frigg či Apollo. Vo svojich svätostánkoch sa jednotlivé náboženstvá dennodenne vzájomne rúhajú. Je Ježiš synom Božím? Nie, ak ste moslim. Je Mohamed posledný posol Boží na tomto svete? Nie, ak ste kresťan. Je bezbožná kozmológia, postavená na poznatkoch z fyziky, najlepším vysvetlením či prostriedkom na skúmanie vesmíru?
Čo je najväčšou zárukou mieru? Istotne nie náboženstvo. Z európskych dejín vieme, že v čase, keď kresťanstvo bolo na vrchole svojej predosvietenskej slávy, a neskôr, v období svojho najväčšieho rozkolu, neznášanlivosť voči drobným rozdielom, ako v prípade Tridsačročnej vojny, mala za následok barbarstvo a masakry desivých rozmerov, ako aj prenasledovanie, mučenie a teror, od upálenia Williama Tyndala cez anglický preklad biblie po výčiny španielskej inkvizície a naopak, príšerných brutalít, ktorých obeťami boli katolíci.
V západných mestách s ich bohatou mozaikou rás a náboženstiev je svetský štát jedinou zárukou slobody vyznania a všeobecnej znášanlivosti.
Od Pakistanu cez Saudskú Arábiu a ostatné krajiny Perzského zálivu, od Indonézie a Turecka po Egypt, islam v dnešných časoch prechádza vlastnou verziou totalitného obdobia. Denne čítame správy o mučení, väznení či popravách moslimov, ktorí sa chcú islamu zriecť alebo o ňom diskutovať. Trpia za to, že porušujú islamský kódex odpadlíctva a bohorúhačstva, ktoré možno interpretovať najrozličnejším spôsobom. Miestni politici v Pakistane uplatňujú zákony proti bohorúhačstvu ako smrteľnú zbraň. Učiteľku v Egypte odsúdili na tri roky väzenia za to, že svojim žiakom rozprávala o iných náboženstvách. Po celom Blízkom Východe sa snažia vykoreniť kresťanstvo a zoroastriánstvo. V Turecku predstavitelia konzervatívneho náboženského krídla systematicky útočia na slobodu prejavu. Autoritárske arabské režimy cynicky zneužívajú islamské právo šaría ako prostriedok na ovládanie politickej opozície. V desivej neznášanlivosti Boko Haram a Islamského štátu vyvrcholila hrôzostrašná absurdita, ktorú praktizujú mnohé iné krajiny. V Saudskej Arábii, kde sa nachádza väčšina najuctievanejších svätostánkov islamu, sa odpadlíctvo trestá smrťou. Tisíc rán bičom a desať rokov väzenia – týmto najnovším prejavom brutálneho potláčania slobody slova vláda zhanobila islam ako mierumilovné náboženstvo a vyvolala vlnu protestov po celom svete. Dôrazne ju za to odsúdili aj mnohí moslimovia.
V západných mestách s ich bohatou mozaikou rás a náboženstiev je svetský štát jedinou zárukou slobody vyznania a všeobecnej znášanlivosti. V rámci zákona uznáva všetky náboženstvá a presadzuje zásadu: každý alebo nikto. Je to minimálny rozdiel, pretože nie všetky náboženstvá môžu mať pravdu. Podstatný je tu princíp slobody prejavu. A cena, ktorú za to platíme, je, že sa občas niekto cíti urazený. Zákon vyžaduje, že urážka nesmie vyvolávať násilie ani obsahovať hrozbu násilím. Za odmenu majú všetci právo vyznávať svoju vieru v rámci zákona.
Redaktori a novinári Charlie Hebdo môžu pestovať satiru v rámci tej istej slobody, ktorá francúzskym moslimom dovoľuje pestovať svoje náboženstvo a otvorene sa k nemu hlásiť. Nábožensky založení ľudia nemôžu žiadať jedno i druhé. Sloboda prejavu je obtiažna, hlučná a občas niekoho zraní, ale vo svete, v ktorom vedľa seba musí spolunažívať také množstvo svetonázorov, by jedinou alternatívou bolo zastrašovanie, násilie a nenávisť medzi jednotlivými komunitami.
Sloboda prejavu má zásadný význam. Rozhodne to nie je luxus, ktorý si môžu dovoliť iba novinári či prozaici. Nie je však absolútna. Tam, kde sa obmedzuje (napríklad, aby sme limitovali dosah pedofilov), musí sa to diať prostredníctvom zákonov a v rámci demokratických inštitúcií. No bez slobody prejavu je demokracia len podfuk. Každý druh slobody, ktorý máme alebo chceme mať (vrátane rodovej rovnosti, sexuálnych preferencií, zatykačov a súdneho konania, všeobecného volebného práva a slobody zhromažďovania a tak ďalej a tak ďalej) si musíme slobodne premyslieť, prediskutovať a zakotviť v zákonoch.
Sloboda prejavu – odovzdávanie a prijímanie informácií, kladenie nepríjemných otázok, vedecký výskum, kritika, fantastika, satira – slobodná výmena názorov v celom spektre našich intelektuálnych schopností, je základným predpokladom pre všetky ostatné slobody.
Sloboda prejavu nie je nepriateľom náboženstva, ale jeho ochrancom. Len vďaka nej je v Paríži, Londýne a New Yorku množstvo mešít. V Riáde, kde neexistuje, sú kostoly zakázané. Ak tam priveziete Bibliu, hrozí vám trest smrti.