Foto: Sergei Supinsky / AFP / Getty Images
V 20. storočí, keď som bol malý chlapec, sa zdalo, že revolúcie sú dôležité. V škole patrila ruská revolúcia k najobľúbenejším predmetom, no pre mňa to nebola čistá teória ako pre ostatné deti, keďže moji rodičia sa ocitli v Anglicku práve kvôli revolúcii. Rodičia mojich spolužiakov, generácia roku 1968, mi zas rozprávali o sexuálnych a kultúrnych revolúciách svojej mladosti, ktoré podľa nich zmenili svet. Mal som dvanásť rokov roku 1989, keď sme všetci v priamom prenose v televízii sledovali pád Berlínskeho múru. Bolo to ako VOSR a šesťdesiate roky v jednom – ľudia zhodili elity, prevzali moc a súčasne si vychutnávali podvratný účinok U2. Neskôr, keď som na filmovej škole objavil Ejzenštejna, uvedomil som si, že revolúcia zmenila spôsob, akým ukazujeme skutočnosť: všetky tie montáže CNN a BBC s detailnými zábermi obyčajných ľudí na uliciach revolučného Berlína, Moskvy a Bukurešti, sprevádzané dramatickou hudbou, to všetko bolo ako vystrihnuté z Krížnika Potemkin či Štrajku; bola to spravodajská verzia Ejzenštejnovej koncepcie, kde hrdinom bol dav, strihovou technikou pretvorený do jednoliateho tela.
V 21. storočí sa však čosi zmenilo. Každý národnostný politický boj si odrazu hovoril revolúcia. Po Ružovej revolúcii (Gruzínsko), nasledovala Zelená revolúcia (Irán), Tulipánová revolúcia (Kyrgyzstan), Džínsová revolúcia (Bielorusko), Cédrová revolúcia (Libanon) a Jazmínová revolúcia (Tunisko). Niektoré z nich boli revolučné, niektoré ani trochu. Revolúcia už neznamenala okamih dejinného zvratu, už to bol termín, ktorým samu seba označovala politická technológia, aby ju brali vážne.
Ukrajinská Oranžová revolúcia v roku 2004 sa vyznačovala všetky potrebnými atribútmi revolúcie: boli tu heslá, scénografia, hudobná kulisa, mávanie zástavami a kompilácie videoklipov, ale keď bolo po všetkom, rovnakí politickí predstavitelia pokračovali v rovnakom skorumpovanom politikárčení ako predtým. V tom čase som robil dokumentárne filmy. Po večeroch som vysedával v baroch so zahraničnými korešpondentmi a kládli sme si otázku: Bol Kyjev 2004 skutočnou revolúciou? A čo Biškek 2005? Po Arabskej jari to bolo ešte horšie. Námestie Tahrir pôsobilo v televízii ejzenštejnovsky, ale keď to začalo ísť dolu vodou, prišlo to postupne a nebolo to už natoľko fotogenické.
A potom prišiel kyjevský Majdan: eurorevolúcia, revolúcia dôstojnosti, ktorá tento mesiac oslávi prvé výročie svojho hrozného vyvrcholenia. čo, ešte jedna ukrajinská revolúcia? pomyslel som si, keď to vypuklo. V tom istom čase, keď tisícky protestovali proti Janukovyčovmu rozhodnutiu odstúpiť od Asociačnej dohody s EÚ za 15 miliárd, ktoré mu sľúbili z Kremľa, a keď sa začalo používať násilie a sto ľudí zastrelili, a kým Janukovyč konečne utiekol do Ruska, sa už rozbehla mašinéria, vyrábajúca najrozličnejšie verzie revolúcie. Je to spiknutie fašistov / CIA / slobodomurárov / Židov, hlásala ruská tlač. Zavinili to imperiálne chúťky EÚ, tvrdili protieurópsky naladení Západoeurópania. Rusko má právo vládnuť Ukrajine, argumentovali veľmocenskí realisti. A Ukrajinci, ktorí revolúciu naozaj tvorili, alebo do nej boli vtiahnutí, mali svoj vlastný príbeh, hoci aj ten prešiel rôznymi obmenami za ten rok od Janukovyčovho úteku, počas ktorého sa odohrali prezidentské voľby a voľby do parlamentu, a Putin podporoval, vyzbrojil a vyslal vojsko do boja proti Kyjevu v oblastiach, kde sa Janukovyč tešil najväčšej podpore.
A ja som teraz vysedával v kaviarniach a škrabal na papieriky vlastné utópie.
Niekoľko mesiacov po tom, ako sa potýčky skončili a ja som prvý raz prišiel na Majdan, námestie bolo ešte stále stanovým mestečkom, obklopeným barikádami z pneumatík, súčiastok aút a kusov nábytku (ako keby samotný materiál mesta povstal a vzbúril sa). V stanoch ešte prespávali zbytky Majnadanovcov a odmietali odísť. Pri potulkách medzi nimi som narazil na zmes utópií: boli tam kozáci, ktorí snívali o návrate Hetmanátu; tekutí demokrati, špekulujúci ako volič a odvolávať poslancov ako keď lajkujete na Facebooku; etno-pohanskí nacionalisti, hľadajúci čisto ukrajinské chromozómy; libertariáni, anarchisti, neofašisti či kresťanskí socialisti.
Po desaťročiach, strávených v Moskve s jej zestetizovaným cynizmom a v Londýne s jeho apolitickou rezignáciou tento výbuch utópií pôsobil osviežujúco, a občas aj trochu znepokojivo. A ja som teraz vysedával v kaviarniach a škrabal na papieriky vlastné utópie: Ukrajina ako Rusko 2.0. Rusko nie je Európa, vyhlásil nedávno predtým kremeľský minister kultúry Vladimír Medinskij. Čo keby sa Kyjev stal hlavným mestom toho Ruska, ktoré Európou je? Začal som rozmýšľať, ktorí spisovatelia by patrili do Ruska 2.0: Medinský by dostal Dostojevského a Solženicyna; nám by sa ušiel Čechov, Turgenev a Nabokov. Kameňom úrazu bol Tolstoj: na jednej strane by sa dalo povedať, že to bol výsostne ruský Rus, ale možno by sme ho predsa len mali prichýliť my, keďže ho ruská pravoslávna cirkev exkomunikovala a dodnes hlása, že svojím obrovským talentom ničil tradičný duchovný a spoločenský poriadok Ruska?
Vnadidlo veľkých myšlienok bolo nákazlivé na medzinárodnej úrovni. Raz večer som v hotelovej hale zazrel Bernarda-Henri Lévyho. V žiari tevíznych reflektorov odpovedal na otázky miestnej televízie. BHL predtým na univerzite prednášal o Putinizme ako forme fašizmu: Putinovi naháňa strach strata tradičných hodnôt a náboženských princípov, povedal Lévy. A na konferencii, venovanej Významu ukrajinského pluralizmu pre budúcnosť Európy, Ruska a sveta sa Paul Berman a François Heisbourg neustále vracali k myšlienke Ruska ako domova akejsi odrody cirkevného nacionalizmu a Ukrajiny ako bojiska za liberálne hodnoty. Uvažoval som, či tieto grandiózne predstavy náhodou nenahrávajú Putinovi. V Kremli robili všetko, čo bolo v ich silách, aby príbeh boja s korupciou a nefunkčným systémom predstavili ako konflikt civilizácií. A čím viac letela myšlienka revolúcie, tým viac sa dala manipulovať.
Závislosť na revolúcii
Mnohí Ukrajinci však k nadšenej reakcii cudzincov pristupovali so značnou dávkou skepsy. Nechcem si dať Majdan do vývesného štítu televízie, povedal mi Zurab Alasania, jeden zo zakladateľov nezávislého televízneho majdanovského kanálu Hromadske, ktorý v tom čase zakladal novú verejnoprávnu ukrajinskú televíziu. Je tu riziko, že si utvoríme závislosť na myšlenke revolúcie: bude to náhrada za iné veci, ktoré by sme mali urobiť.
Od revolúcie dôstojnosti musíme prejsť k revolúcii efektivity, povedala mi Hannah Hopko. Na Majdane sa preslávila tým, že zbierala peniaze na jedlo a oblečenie pre ľudí. Na rozdiel od toho, čo o úlohe Západu hovoril BHL, Európa bola podľa nej spoluvinná, lebo podporovala Janukovyčovu bezuzdnú kleptokraciu a dovolila mu bezpečne zašiť všetky peniaze, ktoré nakradol zo štátneho rozpočtu. Medzinárodný menový fond nám núka pôžičku 2.7 miliárd dolárov za tvrdých podmienok. Pritom je to len zlomok z toho, čo Janukovyč nakradol a ukryl na Západe. Nemohli by nám radšej vrátiť tieto peniaze? Odvtedy prešlo šesť mesiacov a zo 100 miliárd dolárov, ktoré mal Janukovyč podľa ukrajinskej štátnej prokuratúry ukradnúť, boli obstavené 4 miliardy – Hannah Hopko je teraz poslankyňou.
Medzi členmi novej vlády sú ľudia, ktorí nemajú žiadne väzby na staré korupčné siete, no to tiež znamená, že nemajú žiaden vplyv na zakorenenú byrokraciu, ktorá ostala takmer nezmenená. Tlač je slobodnejšia než bývala: Alasaniova televízia nedávno vyšetrovala pochybnú realitnú investíciu nového prezidenta, ale vôbec nie je isté, či sloboda znamená aj vplyv. Istý novinár, ktorý trávil čas pred budovou administrácie prezidenta a zaznamenával, kto vchádza a vychádza, napísal, že sa tam po večeroch zvyklo zastaviť veľa starých tvárí z čias Janukovyča: čím viac sa Ukrajina blíži k bankrotu, tým pevnejšie je postavenie starej oligarchie. V Registri Heritage ekonomickej slobody z roku 2015 sa Ukrajina prepadla o sedem miest a ocitla sa na samom dne európskej tabuľky. Vláda sa nestará o ľudí, ktorí trpia v dôsledku vojny na východe krajiny na oboch stranách frontu: bombarduje civilné obyvateľstvo v oblastiach pod kontrolou povstalcov a prestala im posielať sociálne dávky, čím týchto ľudí pripravila o posledné zbytky lojálnosti voči Kyjevu. Nestará sa ani o hladujúcich a ranených na ukrajinskej strane.
Hlavným hrdinom nie je jednotlivec, ale miesto: Majdan.
No zatiaľ čo sa starý štát drží zubami-nechtami, samoorganizáciou sa začína vytvárať akási paralelná vláda občianskej spoločnosti. Zásobuje armádu jedlom a výzbrojou, poskytuje právne a sociálne služby utečencom a zdravotnú pomoc ľuďom, ktorí sa nemôžu dostať z vojnových zón ako na ukrajinskej strane, tak aj na územiach pod kontrolou povstalcov. Popri všetkých zlých správach je akýsi spoločenský zázrak. Prešli sme svojou Februárovou revolúciou – ešte nás čaká Októbrová revolúcia, žartoval redaktor istého časopisu. Ľudia hovoria o treťom Majdane, hoci ani seriózni politickí komentátori nevylučujú, že ten ďalší by mohol byť zinscenovaný z Moskvy: v Kremli už asi prišli na to, že nie sú schopní potlačiť ukrajinský revolučný talent a miesto toho sa možno pokúsia ovládať ďalší Majdan zvnútra.
Hlavná konkurenčná verzia príbehu revolúcie sa píše práve v Moskve. Putin môže geopoliticky veľa získať sponzorovaním a dodávkami zbraní a vojakov pre východoukrajinských vzbúrencov proti Kyjevu. Súčasne to Kremeľ skúša s ešte jedným významným naratívnym trikom: kladie znamienko rovnosti medzi slovo revolúcia a slová chaos a vojna, aby vznikol dojem, že je to nielen nezmysel, ale aj stelesnenie zla. Kremeľskí politickí technológovia spomínajú Majdan jedným dychom s katastrofami ako Sýria či Líbya (ktoré sú dielom CIA) a spochybňujú dokonca, že pád Berlínskeho múru bol až taký úžasný. Ich cieľom je pripraviť ľudí o akúkoľvek chuť pokúsiť sa o revolúciu. A preto musia dávať pozor na informácie, ktoré dostávajú. Tridsiateho decembra sa v Teatr.doc, prvom moskovskom dokumentárnom divadle v maličkej pivnici kúsok od Patriarchových rybníkov, konalo premietanie ukrajinského filmu o Majdane, ktorý nezodpovedal obrazu, aký o ňom šíria v Kremli. Do divadla okamžite vpadla polícia a tajné služby a spravili tam raziu.
K najvýraznejším dramatikom, ktorí s Teatr.doc spolupracovali patrí Ukrajinka Natalia Vorožbit. Jej hru Majdan: Hlasy z povstania minulý rok uviedli v londýnskom divadle Royal Court. Predstavenie vychádza z rozhovorov s účastníkmi a odohráva sa počas bojov, bitiek, streľby, modlitieb, požiarov, krvácania a umierania revolúcie. Vorožbit vyberá drobné príbehy: dievčiny, ako varia a podávajú polievku tulákom a revolucionárom na Majdane počas útoku Berkutovcov – ruky sa im trasú a polievka sa rozleje; učiteľ, ktorý plače zakaždým, keď poľuje ukrajinskú hymnu; dievčina, čo je uväznená na Zväze spisovateľov, kde sa ‘striebrovlasé’ literárne osobnosti pokúšajú bojovať s Berkutom; ošetrovateľka, ktorá sa musí rozhodnúť, ktorého raneného revolucionára pošle lietadlom do nemocnice v Nemecku a ktorého nechá zomrieť.
Hlavný hrdina
Hlavným hrdinom nie je jednotlivec, ale miesto: Majdan. Majdan rozdeľuje milenecké páry; zločinci konfrontovaní so smrťou zažijú zjavenie a z horiaceho pekla vychádzajú znovozrodení; ženy tu hľadajú partnerov. Používam Majdan na uspokojenie svojich intímnych potrieb, priznáva sa Pekná Pacientka. Takýchto mužov som v mierových časoch nikdy nestretla. Odkiaľ sa tu vzali? Spod zeme? Mám pocit, akoby som sa sama vynorila z podzemia.
Majdan zrodil Dav, prúdaci organizmus, ktorý prevzal vládu nad Kyjevom, a myšlienku spoločného dobra: Ideálnou formou vlády neprestáva byť komunizmus, hovorí psychológ Alexej. Žiadna vláda, žiadna armáda, žiadne peniaze. Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb – toto som videl a cítil na Majdane. Najväčšou výzvou pre revolucionárov nie je Berkut – boj a konfrontáciu priam vyhľadávajú – ale postoj vlastných rodinných príslušníkov, ktorí tvrdia, že na Majdane sú všetci na predaj, alebo výsmech nájomných grázlov, ktorí hovoria: Ešte vás baví hrať sa na revolúciu?
Dav a miesto ako hrdina, nedostatok individualizácie, ostrý strih – to všetko je úplný Ejzenštejn. Akoby sa Vorožbit pýtala: ak sme ešte schopní robiť umenie ako Ejzenšten, znamená to tiež, že sme ešte schopní robiť revolúcie ako naši predchodcovia v najlepších revolučných rokoch 20. storočia? Majdan je pokus prinavrátiť revolúcii jej dávny význam: Majdan je boj o možnosť revolučnej zmeny. Zdalo sa nám, že je to ono. Revolúcia sa začala, volá červenovláska. A že keď sa to raz začalo, zmení sa celé hnutie, zmení sa všetko, všetci budú iní. Zdalo sa nám, že sa zmení celý svet.
Ukrajinský denník
Ďalší ukrajinský autor, ktorý sa pokúsil zdokumentovať priebeh revolúcie tak ako ju sám zažíval, je Andrej Kurkov. Revolúcia pokračuje, ale myslím, že dlho nepotrvá, píše vo svojom Ukrajinskom denníku na začiatku masových protestov proti Janukovyčovi. Kurkov sa spočiatku s demonštrantmi nesolidarizoval, prezýval ich Majdanovci, radikálni romantici, ktorí nikdy nebudú môcť poraziť Berkutovcov – a aj keby sa im to podarilo, čo by robili potom? Keď vodca Pravého sektoru Dmytro Jaroš zhabal Janukovyčovo luxusné auto a nechal sa v ňom voziť po meste, Kurkov poznamenal: Tak to je na mňa príliš revolučné.
Andrej Kurkov spočiatku potichu pracoval na novom románe. V denníku je reč o počasí a zaujímavôstkach zo správ. Trávi rodinnú dovolenku na Kryme. Priatelia mu prinesú z Litvy kozí syr. Keď zahynú prví demonštranti, Kurkov frfle: Ako sa mám sústrediť na nový román… keď päť minút od pracovne, kde v tejto chvíli sedím pred počítačom, polícia bojuje s národom? Zabíjanie pokračuje a Kurkov denník zachytáva šíriace sa chýry. Kto strieľal na políciu? Boli to Rusi, ktorí chceli vyvolať vlnu násilia? Čo skutočne motivuje vodcov demonštrácií? Revolúcia nie je veľkolepý pochod dopredu, ale sled temných scén. Kurkovovi telefonuje dcéra a hlási, že v ich byte sa premávajú neznámi chlapi v čiernom. Kurkov uteká domov, ale už ich nezastihne. Niekto podpáli záhradnú bránku. Umierajú ďalší ľudia. Počas zrážok na Mariinskom námestí zahynulo takmer päťdesiat demonštrantov a … dvom z nich odsekli hlavu. V televízii vidí svojich priateľov a kolegov-spisovateľov v prednej línii Majdanu. V deň najhorších nepokojov letí do Paríža na Salon du Livre, kde dvaja postarší ruskí manželia spustia prúd nadávok na Ukrajinu. O čosi neskôr si iná Ruska chce kúpiť knižky, ale kreditka jej nefunguje pre sankcie proti ruským bankám a žena je na pokraji sĺz. V noci vyskakuje z postele a hľadá najnovšie správy: Dnes ráno ešte nevypukla vojna. Poslednou kvapkou je anexia ostatného poloostrova súkromia, keď v Rusku zakážu jeho román Prezidentova posledná láska. Andrej Kurkov konštatuje, že politika je hrozná, ale vyhnúť sa jej nemožno. Revolúcia je nutné zlo, cena, ktorú Ukrajina musí zaplatiť, aby sa očistila od nemorálnosti a korupcie. Najradšej by sme túto stránku dejín rýchlo obrátili, píše Kurkov. Touto vetou sa kniha končí.
Dni strachu
Dokumentárny film Lidie Starodubcevovej Dni strachu sa snaží dať revolúciu do metafyzického kontextu. Film sa odohráva v Charkove, pohraničnom meste, kde došlo k bojom medzi davmi, ktoré boli za a proti Majdanu a tridsať kilometrov od centra boli nastúpené ruské tanky. Keď bolo mesto znehybnené pochmúrnymi predstavami a znepokojivými snami, Starodubcevova položila slepému rozhlasovému redaktorovi, prokurátorovi, kňazovi a básnikovi tú istú otázku: ako vyzerá strach v Charkove? Slepý novinár cíti v meste strach: Je tu také prázdno, veľké prázdno, opakuje. Básnika prenasleduje sen, ktorý sa mu prisnil, keď mal 18 rokov a v ktorom mu ktosi povedal, že umrie ako tridsaťdeväť ročný – práve toľko rokov má teraz. Prokurátor sa pokúša definovať rozdiel medzi zločincom a zradcom (zradca stratil právo na odpustenie), potom sa odmlčí a prizná sa: Bojím sa o svoju ženu a rodinu. Chcem, aby opustili túto krajinu a hanbím sa za to.
Plazenie hanby
Revolúcia sa z politického procesu zmení na vyjadrenie večného konfliktu medzi slobodou a strachom. V jednej z najpôsobivejších scén filmu promajdanovských aktivistov chytí rozzúrený dav, ťahá ich za vlasy, hodí ich na zem a prinúti ich plaziť sa v hanbe, zatiaľ čo na nich pľujú a kopú ich. Zo srdca mesta sa vynorili démonické sily, povedala Starorubcevova v rozhovore o svojom filme. Múdrym filozofickým jazykom- Starorubcevova učí filozofiu – by sa to dalo nazvať detemporalizácia, ako keď sa otvorí diera, vedúca k udalostiam, ktoré sú ahistorické, no vertikálne. Revolúcia Žltých turbanov v Číne za dynastie Chan; Púnske vojny; guelfské a ghibellinské bitvy v renesančnom Taliansku – to všetko je odrazu úplne jasné a pochopiteľné tomu, kto sa prepadol do tejto ahistorickej pukliny, kde sa čas roztrhol a odhalil svoj metafyzický rozmer. Plazenie hanby mi pripomenulo vetu, ktorá počas tejto krízy často znela z Kremľa: Rusko vstáva z kolien. A na to, aby Rusko metaforicky mohlo vstať z kolien, musí zraziť na kolená aktivistov z Majdanu.
Od čias Majdanu slová nadobudli nové významy.
Film Sergeja Loznicu Majdan, ktorý minulý rok premietali v londýnskom Institute of Contemporary Arts (ICA) a Britskom filmovom ústave (BFI), prenáša obraz revolúcie do ďalšieho, ešte nečakanejšieho rámca. Kamera sa pořas celého filmu nehýbe. Film sa skladá zo širokých záberov z diaľky, ktoré ukazujú krajinu revolúcie: Majdan, haly, kde prespávajú demonštranti, vývarovňu polievok. To všetko je vedome protiejzenštejnovské. Skoro celý film je len jeden záber, nenájdete tu dramatické detaily, dynamický strih, sympatie obecenstva nie sú nijako usmerňované, nikto mu nehovorí, na čo sa má dívať. Loznica vytvára nový typ filmov o revolúcii. Demonštranti, prinášajúci kusy mesta na stavbu barikád sú mravce, čo nosia trávu a vetvičky na stavbu mraveniska. Chlapci a dievčatá v kuchyni, ktorí natierajú tisíce krajcov chleba pre Majdanovcov sú včeličky, vyrábajúce med. Berkutovci, ktorí zaplnia plátno a potom začnú strieľať, vyzerajú ako kobylky. Kamera nezaostrí na agóniu umierajúcich demonštrantov: akoby ste sa pozerali na hmyz, ktorý vám umiera na špičke topánky. Z tohto pohľadu sa revolučná vášeň zdá byť malicherná.
Ale ako film pokračuje, jeden živý obraz za druhým, odohrá sa zvláštna premena. Výjavy začínajú pripomínať zábery vesmíru z Hubblovho ďalekohľadu. Kamene, ktoré hádžu demonštranti padajú ako spŕška meteoritov. Svetlice, vystrelené do nočnej oblohy sú planéty. Postupujúci Majdanovci a ustupujúci Berkutovci sú ako Mliečna dráha. Loznica strieda diaľkové zábery ohňa a snehu: príbeh živlov. Toto je revolúcia nie v zmysle násilného prevratu ale v zmysle rotácie planét okolo hviezd. A Majdan sa z tejto perspektívy javí významnejší, nie zmenšený – je to udalosť, ktorá má vlastnú astronómiu, epický kozmický príbeh. Otázka, či je revolúcia dôležitá alebo či stojí za obete, odpadá: človek predsa nemôže byť za alebo proti Mliečnej dráhe! Jediná otázka znie: aké miesto zaujmeš ty sám v tomto príbehu? A keď sa Loznica v poslednom zábere vracia k ľuďom, demonštrantom, ktorí sa v noci modlia za padlých, podarí sa mu čosi neuveriteľné: vniesť kozmické do osobného. Keď mŕtvych nesú cez dav, nehrá na city. Jeden smútiaci sa škrabe na nose, iný plače, ďalší zíza pred seba. Sú naďalej malí a úbohí, ale sú súčasťou epického príbehu.
Nové významy
Nedávno sa ma na inej konferencii pýtali, či ma majú uviesť ako Rusa alebo Ukrajinca, keďže som sa narodil v Kyjeve. Mám množstvo pomlčkových identít, ale nikdy som sa nepokladal za Ukrajinca. Keď sme emigrovali z Kyjeva, mal som deväť mesiacov. Poznal som skutočných Ukrajincov, aj ich zložité hľadanie národnosti. No nikdy to nebolo moje hľadanie. Moji rodičia hovoria po rusky, som odchovaný na ruskej literatúre, v londýnskych školách som bol vždy Rus. Od čias Majdanu však slová nadobudli nové významy. K označeniu Banderovec (podňa Stepana Banderu), kedysi spájaným s antisemitizmom, vraždením Poliakov, ukrajinskou krajnou pravicou a nezávislosťou od Ruska, sa odrazu začali hlásiť ruskojazyční kyjevskí Židia, pre ktorých je politickým vzorom Poľsko a ktorí si začali hovoriť Židobanderovci. Chochol, pejoratívna prezývka ukrajincov, odrazu znie hrdo. A kým inšpiráciou Oranžovej revolúcie roku 2004 bol nacionalizmus 19. storočia, postavený na oddanosti jazyku a pôde, najnovšia revolúcia splodila nových Ukrajincov. Odrazu som si intenzívne uvedomoval, že moja matka je z Kyjeva, môj otec vyrástol v Černovciach, moji starí rodičia sú z Odessy a Charkova. A tak, keď mi na konferencii položili túto otázku, zhlboka som sa nadýchol a vyslovil slová, o ktorých som nikdy nemyslel, že ich raz vyslovím: Som Ukrajinec. Bol to zvláštny pocit. Mmmm prešlo do dlhého, ťahavého uuuuuuuu, z ktorého sa vyrútila lavína krrrrrrrrrr. Spomenul som si, ako revoluční básnici v dvadsiatych rokoch 20. storočia chceli vytvoriť nové hlásky, z ktorých by vznikol nový svet: Sommuuuuukrrrrrajinec. A pri vyslovení týchto slov som mal revolučný pocit: akoby sa mi v ústach zrodila nová planéta.
Text vyšiel na stránkach London Review of Books.