Foto: Mohammad Abu Ghosh / Dpa
Ľudia videli v televízii obrazy z upaľovania Muasa al-Kasasbu a boli také hrozné, že tie, ktoré na internete šíril samotný Islamský štát, už ani nikto nechcel vidieť. Zhnusenie z toľkej krutosti aj u mňa prevážilo nad vášňou dozvedieť sa viac, takže som sa dodnes neodhodlal si to video pozrieť; zatiaľ mi stačili slovné informácie z televízie. Cítil som pri nich – nielen ako občan Jordánska, ale jednoducho ako ľudská bytosť – že som onemel, že mám celé telo ochromené. Zostal som stáť skamanený, už som nechápal vôbec nič, zatiaľ čo reportér líčil celú tú scénu – až po okamih, keď vidíme Muasa al-Kasasbu, ako sa márne snaží bojovať s plameňmi hltajúcimi jeho telo, kým z neho nezostane hrsť čierneho popola.
Dosiahli opak
Človek nie je uspôsobený na to, aby sa díval na také veci. Zodpovedal tomu šok Jordánčanov, keď sa dozvedeli o hroznej smrti pilota, ktorý padol do zajatia Islamského štátu, potom, čo sa jeho lietadlo zrútilo. Najprv to vyzeralo, že ten šok bude znamenať rozkol a odpor voči vláde. Niektorí tvrdili, že Jordánsko sa nikdy nemalo miešať do boja s Islamským štátom, do ktorého nás nič nie je, že vláda neurobila dosť preto, aby al-Kasasbu dostala na slobodu, že mohla prepustiť teroristku al-Kájdy Sajidu al-Rishawi, ako to Islamský štát žiadal – ktorá sa roku 2005 pokúsila o samovražedný atentát na hotel v Ammáne a odvtedy je v jordánskom väzení. Rozsudok smrti nad ňou bol vykonaný bezprostredne po zverejnení vraždy al-Kasasbu.
Človek nie je uspôsobený na to, aby sa díval na také veci.
Ale potom akoby sa účinok, ktorý sa Islamský štát svojím zločinom snažil docieliť, obrátil vo svoj opak. Názorové rozdiely, ktoré sa v obyvateľstve črtali, a reptanie na vládu, to všetko utíchlo. Namiesto toho sa ľudia zomkli, a čoraz hlasnejšie znie volanie po bezpodmienečnej vojne s Islamský štátom. Kráľ Abdalláh už toto zoskupenie niekoľkonásobne zatratil ako bandu teroristov, ktorá sa neprípustným spôsobom vyzdobila islamom a pojmom “kalifát”; a teraz, pri návšteve rodiny al-Kasasbu, sľúbil, že vojnu s Islamský štátom neskončí, kým nebude celá organizácia zničená a život beštiálne zavraždeného pilota pomstený. Islam – zdôraznil Abdalláh – výslovne zakazuje zabíjať deti, starých ľudí, ženy a vojnových zajatcov. A zatiaľčo sme sa dívali na kráľa v kruhu rodinných príslušníkov al-Kasasbu, v pozadí bolo počuť hukot bojových lietadiel, krúžiacich nad celou oblasťou – signál, ktorý mal ľudí ubezpečiť, že vojna s Islamským štátom sa odteraz už vedie s plnou vytrvalosťou, cieľavedomosťou a odhodlaním.
Z reakcií ľudí na ulici, z komentárov a stĺpčekov v novinách je zrejmé, že posolstvo, ktoré sa Islamský štát svojím desivým videom snažil vyslať, bolo pochopené veľmi presne – ako zastrašovanie a vyhrážanie, snaha nahnať hrôzu ani nie tak civilnému obyvateľstvu, ako vojakom. Muhammad Abu Rumman, expert na radikálne islamistické hnutie vysvetľoval, ako Islamský štát od princípu “zapojenia násilia a ničenia” prešiel k “právnej doktríne krvi”; oba tieto pojmy pochádzajú z textov, spísaných duchovnými otcami Islamského štátu.
Pokiaľ ide o to prvé heslo, pochádza z diela slávneho moslimského učenca a politika Ibn Khalduna – vo svojich úvahách o dejinách sveta známych pod titulom Mugaddima hovorí o prístupe k negatívnym energiám, ktoré sú takmer nevyhnutne v hre pri zakladaní štátov. Druhý spis, ktorý Abu Rumman spomína, vychádza z fundamentalistického sunnitského myslenia; postuluje právo islamistov, v rámci zriaďovania kalifátu zabíjať “neveriacich” – či sú to šiiti, nemoslimovia alebo inak zmýšľajúci. V skutočnosti IS neúnavne vraždí všetkých, čo stopercentne nezdieľajú ich svetonázor dokonca vrátane vlastných prívržencov. Tento ideologický purizmus už dnes vodcom organizácie neslúži ani tak na získavanie nových členov, ako skôr na to, zomknúť rady vlastných nasledovníkov tým, že smrtiacu mašinériu roztáčajú na vyššie a vyššie obrátky a každý zločin šíria cez internet a na sociálnych sieťach.
Ak Islamský štát týmto svojím najnovším barbarstvom vôbec niečo získal, tak sú to zarytí nepriatelia. A ak sa nejaké rady zomkli, tak je to v Jordánsku, a tiež v arabských krajinách, ktoré sa pridali do medzinárodnej aliancie na porazenie tejto teroristickej organizácie. Islamský štát síce môže naraziť na isté sympatie u sunnitov v Sýrii a Iraku – tým, že tam už dlho zúria konflikty, no v krajinách ako Jordánsko medzi obyvateľstvom nijakú podporu nemá. Zavraždením Muasa al-Kasasbu sa IS o časť potenciálnych sympatizantov už nadobro pripravil; tí budú prinajmenšom odteraz radi, keď sa o ich presvedčení nikto nedozvie, lebo by museli čeliť už nielen vyslovene efektívne fungujúcej jordánskej tajnej službe, ale aj hnevu spoluobčanov.
V oku hurikánu
Jordánsko je momentálne v oku hurikánu. Ťažko odhadnúť, či sa vláde bude trvalejšie dariť mať za sebou podporu ľudu, ktorý zabudne na latentné napätia a ťahanice medzi jednotlivými skupinami, ktorý zabudne na ekonomickú krízu, ktorá permanentne zvyšuje ich životné náklady. No je jasné, že krajina – v doteraz nepredstaviteľnej miere – je za posledných pár dní totálne zaangažovaná do vojny s teroristickou organizáciou, ktorá nad ničím nezaváha. Nezaváha masakrovať, zatvárať ľudí do železných klietok a zaživa ich upaľovať, ani nad tým, pred celým svetom sa touto neľudskosťou vystatovať.