Všetko viete. Už dávno. Neexistuje žiadne tajomstvo. Nekrológ nielen za Natáliou Estemirovovou.
Natáliu Estemirovovú odpratali, pretože bojovala proti štátnym lžiam, pretože toho vyslovila priveľa, pretože ich príliš presne vyšetrila, pretože tých, čo stoja za dennodennými zločinmi v Čečensku, nazvala menom: diktátora Ramzana Kadyrova, tajné služby ruskej armády, rôzne mafie pustené z reťaze a ich patrónov v Kremli.
Smutná irónia
Svojvoľné zatýkanie maskovanými mužmi, „za trest” vypálené domy civilistov, ktorých obyvateľom zabránili ujsť z horiacich domov, zvyk brať rukojemníkov, ktorých potom poriadkové sily za doláre vracajú živých alebo mŕtvych, ženy znásilňované pred očami manželov. Všetko viete.
Nič nové v čečenskom martýriu, odkedy Moskva v deväťdesiatom štvrtom po prvýkrát rozpútala vojnu proti tejto krajine. Nič nové, len to, že už bolo oficiálne vyhlásené ruské víťazstvo, že vládne Putinov mier, že teror pokračuje.
Nič nové. Nad mŕtvym telom Natálie Estemirovovej sa mi zúfalo vracajú len tie isté slová a tie isté myšlienky, tie isté pocity a tie isté slzy, ako keď zavraždili moju priateľku Annu Politkovskú. To ona mi predstavila svoju dobrú známu Natašu a poprosila ma, aby som ju navrhol na Sacharovovu cenu (získala Schumannovu medailu). Poznali sa z prvej vojny v Čečensku, obidve hľadali pravdu o tom trvalom masakrovaní, pri ktorom prišiel o život každý piaty obyvateľ tejto krajiny. Obidve kričali ako novodobé Kasandry v púšti, obidve predpovedali, že Kaukaz ovládne chaos (čo aj nastalo), že ten istý mafiánsko-oficiálny spôsob „účtovania” s protivníkmi, sa udomácni aj v Rusku (aj to nastalo).
Čečensko? Bezvýznamný fliačik zeme pre impérium, ale lekcia pre ľudstvo: pred vojnou tam žilo milión ľudí, dnes je z nich 200 000 mŕtvych, zomrelo 40 000 detí (a koľko musí byť sirôt?), vypálené mestá a dediny, hlavné mesto zrovnané so zemou. A potom? Výchova strachom a korupciou. Príklad, ako umlčať národ. Nielen Čečenov, ale aj Rusov, a možno aj nás, tichých občanov demokratických krajín. Svietiace fasády znovu postavených domov v Groznom klamú.
Nič nové na Západe. Mierumilovná a ešte stále prosperujúca Európa si zvykla. Na Východe pokračuje zabíjanie, úkladné vraždy prebiehajú stále rovnako a vzbudzujú v nás pobúrenie, na ktoré rýchlo zabudneme. Pravdaže preto nebudeme viesť vojnu – ani studenú – proti veľkému Rusku, a tak sa rýchlo vraciame k nášmu „business as usual”. V Kremli ten vyhýbavý postoj už dlho vzbudzuje posmech dua vládcov, ktoré nemá problém verejne predvolávať našich predstaviteľov, a v disidentoch – ktorí majú ten istý cit pre slobodu a demokraciu ako my, vzbudzujú smutnú iróniu.
Milá oslava
Sergej Kovaľov, priateľ Andreja Sacharova, sa pýta, načo sú potom dobrí všetci diplomati a úrady, keď ich jedinou alternatívou je alternatíva medzi vojnou a ústretovou politikou voči panovaniu mafií a despocie. Načo sú všetci ministri zahraničných vecí, keď nie sú schopní nasadiť prostriedky ekonomického, kultúrneho, diplomatického nátlaku, aby našich susedov trochu scivilizovali?
Predsa len je tu čosi nové. Po stále ešte nevysvetlenej vražde Anny Politkovskej dal Ramzan Kadyrov, chránenec Vladimira Putina, vo svojom hlavnom meste postaviť čiernu mramorovú stélu na počesť novinárov a ľudskoprávnych aktivistov, ktorí „životom zaplatili za slobodu slova”. Nie, to sa vám nesníva.
Po zavraždení Natálie Estemirovovej vyjadril rozhorčenie a ustanovil sa za predsedu komisie, ktorá má za úlohu potrestať tých, čo za vraždu nesú zodpovednosť. To isté urobil aj Dmitrij Medvedev. Ale pretromfol ich Berlín, Angela Merkelová žiadala vyšetrovanie, Dmitrij Medvedev vyšetrovanie ohlásil, a tak si nemecká kancelárka a ruský prezident padli do náručia a sľúbili nezlomné ekonomické priateľstvo. Aká milá oslava zázračných zmlúv, len dva dni po tom, ako sa pri ceste našlo Natašino telo, s dvomi guľkami v zátylku.
Áno, trestať, to Ramzan Kadyrov vie, vraj má z toho aj potešenie. No koho trestá? Jeho prvý „akt spravodlivosti” je výrečný – trestné oznámenie proti Olegovi Orlovovi, ktorý spolu so Sacharovom zakladal Memorial, proti spolupútnikovi Natálie Estemirovovej. Áno, Dmitrij Medvedev, ten „milý” klon Vladimira Putina, rýchlo ustanoví komisiu, celému svetu bude mazať med okolo úst. Či vypátral vrahov Anny? Našiel vrahov Markelova a Baburovovej? Vrahov množstva iných? Vydal Londýnu toho, kto zavraždil Litvinenka? Nie! Ten sedí v Dume a predvádza sa v televízii. Po tom, čo sa mu podarilo zatrúbiť do útoku proti „antivlastencom”, ktorí sa usilujú vypátrať Stalinove zločiny počas druhej svetovej vojny, pred ňou a po nej, teraz prisahá, že urobí všetko, aby dolapil vrahov.
Nová martýrka
George Orwell objavil modernú novoreč: „Vojna je mier, otroctvo je sloboda.” V týchto paradoxoch identifikoval bytostný znak totalitnej propagandy. Zvláštny pokrok: ani demokracie už nechcú zaostať za týmto pokrytectvom.
Sedemnásteho júla viezla žltá dodávka Natašinu mŕtvolu, obkolesená jej priateľmi, tým najlepším, najodvážnejším, najpriamejším, čo Groznyj pozná. Auto šlo pomaly po Putinovej avenue, tými „Champs Élysées” znovuvybudovaného hlavného mesta, ktoré nesú meno svojho utláčateľa, ktorý zároveň stál za jeho rekonštrukciou. Nataša sa tej ulici vždy vyhýbala, odmietala cynickú urážku zdecimovaného národa, prinúteného vypiť otroctvo až do dna.
V Moskve vzdali poctu Nataši, novej martýrke pravdy, slobodní duchovia z Memorialu. Bola tam aj neunaviteľná Ľudmila Alexejevová, osemdesiatdvaročná, veľká postava antisovietskeho disentu. V Paríži sa ku mne na krátkej spomienkovej slávnosti pri Fontaine Saint Michel pritisla Natália Gorbanevská, poetka, ktorá demonštrovala v auguste 1968, s bábätkom v náručí, na Červenom námestí, proti ruským tankom, čo zvalcovali Pražskú jar. Skončila za to na psychiatrii.
Nezastrašiteľné, vášnivé ženy, ste odhodlanejšie, silnejšie než surové násilie, ktoré stojí proti vám. Vy zachraňujete hrdosť kaukazských národov, dôstojnosť ruskej kultúry, ktorá vždy kládla odpor, a ak naša humanita má nejakú tvár, tak sú to vaše tváre. Ďakujem, Anna a Nataša.
Text vyšiel v denníku Le Monde.