Foto: Reuters
Nálada, čo zachvátila Francúzsko po atentáte na Charlie Hebdo, je viac ako reakcia na hrôzu alebo prejav solidarity. Pretože tento teroristický útok bol viac ako zločin: bola to politická udalosť, ktorá pôvodne intelektuálnu debatu premenila na otázku života a smrti.
Pýtať sa na väzbu medzi islamom a násilím znamená diskutovať o mieste moslimov vo Francúzsku. Týka sa to základu, ktorý francúzsku spoločnosť drží pokope. Prevládajúci názor vychádza z demografického ohrozenia: moslimov je čoraz viac. Antirasistický menšinový názor zas hovorí, že islamofóbia, naštartovaná terorom niekoľkých, podkopáva práve to, čo drží francúzsku spoločnosť pokope. Za riziko pre väčšinu vo Francúzsku považuje čoraz väčšie zatracovanie moslimov. Otázka spolužitia tu bola už pred útokom na Charlie Hebdo, ale ešte bola “lokalizovateľná”: populistická obsesia imigrantmi, strach konzervatívnej pravice či antireligiózna nevraživosť ľavice, to všetko sa zlialo do ideológie identity, ktorú si osvojil Front National.
Zato teraz sa už debata o islame o moslimoch vo Francúzsku (nie, nejde o francúzsky 11. september – tu by som poprosil o trochu zdržanlivosti!) osamostatnila. Ak to trochu zjednoduším, vo verejnom priestore prevládajú dve diskusie. Určujúci diskurz sa vedome vzpiera politickej korektnosti. Vychádza z toho, že terorizmus je extrémnym prejavom “pravého” islamu. A ten sa dá zredukovať na odmietnutie inakosti v prospech náboženskej normy (šaría) a džihádu. A zároveň, že rozhodnutia teroristov sú skôr postavené na ich zlom úsudku a resentimentoch, než na istote, že sú vlastníkmi pravdy.
V tomto zmysle sú všetci moslimovia nositeľmi v nevedomí zakotveného a Koránom indukovaného softvéru, ktorý ich v konečnom dôsledku robí neasimilovateľnými, prinajmenšom dovtedy, kým nedeklarujú obrátenie na liberány – feministický a “homofriendly” islam, najlepšie v televízii a pod kuratelou ľadového novinára, ktorý si môže byť istý svojou obľúbenosťou medzi “veľkými kresťanmi tohto sveta”.
No namiesto toho, aby sme ich brali za žiarivý príklad, zneužívame zabitých ako antipríklad.
Zato postoj, ktorý si len ťažko získava dôveru, a ktorý by som označil ako “islamoprogresívny”, zastávajú viac či menej veriaci moslimovia a najmä protirasistické hnutie “Nie v mojom mene”: Islam teroristov nie je môj islam, ani to vôbec nie je islam, pretože ten je náboženstvom mieru a tolerancie. (To je ostatne problém pre všetkých ateistov islamského pôvodu, ktorí kolíšu medzi širokou ponukou preklínania fundamentalizmu a nostalgiou za takzvaným andalúzskym islamom, ktorý v skutočnosti nikdy neexistoval.)
Skutočnou hrozbou je tu islamofóbia a vylučovanie, ktoré sa ňou legitimizuje – čím nijako nechcem ospravedlniť radikalizáciu mládeže. Kombinácia týchto dvoch naratívov a debát je cesta do slepej uličky.
Aby sme sa z nej zasa dostali, musíme sa najskôr trvdohlavo zamerať na fakty, ktoré ľudia jednoducho nechcú vidieť. Fakty ukazujú, že mladí radikáli vôbec nie sú avantgardou či predstaviteľmi frustrovaného moslimského obyvateľstva. Pretože: vo Francúzsku neexistuje nejaká moslimská komunita. Mladí radikáli, ktorí sa prirodzene opierajú o imaginárnu moslimskú politiku (ktorou je “umma” z predislamskej éry), opustili islam svojich rodičov a vymysleli si svoj, ktorý je namierený proti Západu.
Prichádzajú z okraja moslimského sveta (len pripomeniem: na počet obyvateľov “dodalo” Belgicko Islamskému štátu stonáosobne viac džihádistov než Egypt), pohybujú sa v západnej komunikačnej kultúre, v zápanom inscenovaní násilia, stelesňujú generačný rozkol (rodičia volajú políciu, keď ich deti vyrazia do Sýrie), nie sú súčasťou miestnych náboženských komunít či mešít v ich štvrti. Namiesto toho praktizujú akúsi samoradikalizáciu cez internet, zaujímajú sa o globálny džihád, nie o konkrétne zápasy v moslimskom svete (Palestína).
Skrátka: nepracujú na islamizácii svojich spoločností, ale chcú uskutočniť svoje fantázie o hrdinskom zle (“Pomstil som Proroka”). Aj vysoký podiel konvertitov (podľa francúzskej polície tvoria 22 percent dobrovoľníkov Islamského štátu) veľmi dobre ilustrje, že sa radikalizuje mládež stojaca na okraji, a nie srdce moslimského obyvateľstva.
Navyše, francúzski moslimi sú integrovaní omnoho lepšie, než sa všeobecne predpokladá. Každý “islamistický” atentát si vyžiadal minimálne jednu moslimskú obeť spomedzi príslušníkov francúzskeho bezpečnostného aparátu. Vojaka Imada Ibn Ziatena zabil roku 2012 v Toulouse; policajta Ahmeda Merabeta zabili, keď sa snažil zastaviť vrahov Charlie Hebdo.
No namiesto toho, aby sme ich brali za žiarivý príklad, zneužívame zabitých ako antipríklad: pretože “pravý” moslim je terorista a všetko ostatné sú výnimky. Zo štatistického hľadiska to vôbec neplatí: vo Francúzsku oveľa viac moslimov pracuje v armáde, polícii a gendarmerie, než pre al-Kájdu. Nehovoriac o administratíve, školstve či nemocniciach.
Ďalšie klišé zasa tvrdí, že moslimovia neodsudzujú terorizmus. Pritom internet priam praská vo švoch od samých odsúdení a fatiew na antiteroristov. Keď všetky tieto fakty protirečia rozšírenej téze o radikalizácii, prečo ich stále prehliadame?
Pretože moslimské obyvateľstvo na jednej strane podozrievame z toho, že tvorí komunitu, a na druhej strane mu vyčítame, že ju nevyužíva. Vyčítame moslimom, že sú komunitou a zároveň od nich žiadame, aby ako komunita odsúdili teror. Je to klasická nekonečná slučka: buď tým, kým byť nemáš.
Na miestnej úrovni, čiže v jednotlivých štvrtiach, formy spoločenstva nájdeme, no nie na národnej úrovni. Moslimi vo Francúzsku nikdy nemali potrebu zakladať inštitúcie, a už vôbec nie tvoriť nejakú moslimskú loby. Nie je tu ani náznak islamskej strany (tým horšie pre Houellebecqa, aj keď on samozrejme má svoju literárnu licenciu). Politici moslimského pôvodu skôr fungujú v existujúcom straníckom spektre vrátane krajnej pravice. Neexistuje moslimské volebné správanie – socialisti z toho museli byť smutní. Ani neexistuje sieť moslimských škôl (je ich v celom Francúzsku menej ako desať), žiadna mobilizácia ulice (zatiaľ nemala ani jedna demonštrácia k islamským témam viac než pár tisíc účastníkov). Takmer nemáme veľké mešity, ale skôr veľa malých. Ak vôbec existujú nejaké snahy o organizované spoločenstvo, prichádzajú zhora. Vychádzajú zo štátu, nie od občanov. Francúzska rada moslimov vo Veľkej mešite v Paríži funguje napríklad s pomocou francúzskej a ďalších vlád, ale nemá žiadnu veľkú lokálnu podporu. Takže moslimské spoločenstvo trpí na veľmi galský individualizmus a aspoň doteraz sa vzpieralo bonapartizmu elít. To je dobrá správa.
Napriek tomu stále počúvame o famóznom moslimskom spoločenstve, od ľavičiarov, aj pravičiarov – či už preto, aby bolo možné zatracovať vôľu moslimov k integrácii, alebo ich konštruovať ako obete islamofóbie.
Tieto proti sebe stojace diskurzy sa zlievajú do spoločnej fantazmagórie o imaginárnej moslimskej komunite. Ktoré práveže neexistuje. Existuje len moslimské obyvateľstvo. Keby sme vzali na vedomie túto jednoduchú okolnosť, už to by bol dôležitý krok proti súčasnej hystérii a proti tej, ktorá ešte len príde.