Zisťujem, že sa tu už v tejto krajine necítim ako predtým. Nie, nikto ma neohrozuje. Ale keby ma niekto ohrozoval, nikto by ma nebránil.
Keby o mne niekto vyhlásil, že sa nesmiem dotknúť dieťaťa, že som homoloby, že som mor? Keby povedali, že som špina, ktorú treba vytlačiť preč? Keby im na to kývol predseda vlády? Keby na to kývol aj prezident, ktorého som volila? Keby na to tomu prezidentovi kývli aj nezávislé noviny, ktoré som si predplatila?
Čo by som tak asi robila? Ostalo by mi samej vykrikovať, kto v skutočnosti som, že nikomu neškodím, že som spôsobilá vychovávať deti, áno, ak chcete, tak len tie, čo by nikto nechcel, ale že žiadne ale nikomu nechcem ukradnúť, to určite nie. To by som mohla hovoriť a písať a dokazovať, a iste by to niekto aj uverejnil, veď je demokracia, mohla by som si aj založiť blog, alebo spustiť vlastný web, dokonca zbierať cezeň podpisy. To by som všetko mohla, ale povedzte mi – načo vlastne? Kto by ma počúval? Ani mňa samu by to nebavilo. A potom – čo už by to bol za život.
To je práve ten omyl, priatelia. Neocitli sme sa uprostred sporu dvoch znepriatelených občianskych iniciatív. Nestoja proti sebe LGBT združenia a Aliancia za rodinu, ako to chcú inscenovať médiá. Nie sú zápoliace družstvá, ale ľudia, do sa v týchto dňoch na Slovensku dá kopnúť, a je tu plno zapálených aktivistov, ktorí v stále väčšom počte prichádzajú na to, že sú k tomu povolaní priamo od Boha. Z nejakého psychologického dôvodu býva taká úloha aj veľmi príjemná. Isteže nechcú žiadnych homosexuálov zabiť – netreba byť hysterickí, chcú len, aby tu bol poriadok, len upratať, len zamiesť ako odpadky.
A všetci ostatní? Najprv tú snahu registrovali len sporadicky, ako hru, bizarnosť, folklór, potom krútili hlavou, a nakoniec, skôr či neskôr, keď hra trvá a už prestáva byť hrou, si povedia, že na tej škodlivosti homosexuálov niečo bude.
xxx
Odporcovia demokracie – tak ako komunisti po roku 1989 – bývajú brilantní v tom, ako sa odvolávať na demokraciu, na slobodu slova, na občianske a ľudské práva, proti ktorým pracujú.
Bolo ľahké volať v ľavicovoliberálnom prostredí “Je suis Charlie”, dočítala som sa v liberálnych novinách pred pár týždňami, ale keď tak milujete slobodu prejavu, rovnako sa zastaňte Aliancie za rodinu, ktorej dve najväčšie televízie odmietli vysielať šot o adopciách, ktorý si zadávatelia chceli riadne zaplatiť. Ako keby Voltaire namiesto: hlboko s vami nesúhlasím, ale budem sa všemožne biť za to, aby ste mohli hovoriť to, čo hovoríte – povedal: hlboko s vami nesúhlasím, ale vaše bludy budem všemožne šíriť, (tým viac, ak si to aj riadne zaplatíte). Voltairovské Je suis Charlie je gestom protestu, nedotknuteľnosti slobody prejavu, čerstvo podupanej a potrestanej smrťou. Ak si budeme myslieť, že povinnosťou demokrata je šíriť názor niekoho, s kým nesúhlasím, ale komu pritom za jeho názor nič nehrozí, naopak, podporujú ho všetci najvyšší činitelia a je ním oblepená celá krajina, tak je to len alibi, neochota si za svojím názorom stáť, alebo zlé nedorozumenie, nepochopenie miery vecí, nad ktorým si zúfam.
Homosexuáli sú Židia dneška, povedala pred rokom v Kyjeve Agniezska Holland, a na Slovensku by to vtedy ešte mohlo znieť trochu exaltovane. V Kyjeve vzhľadom na skúsenosť s protieurópskou Putinovou propagandou vôbec nie: celé roky bol v Rusku ich najmasívnejší argument proti Európe, a tým pádom proti ukrajinskej nezávislosti, že s Európou k nim vpadnú homosexuáli a podrobia si ich.
Hannah Arendt napísala, že prvý krok k vyhladeniu je imperatív “you may not live among us” približne to, čo je obsiahnuté v posolstve prešovského gréckokatolíckeho farára “vytlačte totu špinu za hranice štátu”. V dynamike totalitnej diktatúry odtiaľ rovno vedie ďalší krok – “you may not live” – konečný krok.
Referendum o rodine má s každou totalitnou ideológiou spoločný ústredný prvok: identifikovalo nepriateľa, ktorý je príčinou zla – rozpadávania základu spoločnosti. Zdalo by sa, že referendum nikomu, a už vôbec nie nejakej rodine, nič pozitívne neprináša: žiadne podporné opatrenia, žiadne väčšie istoty, žiadne výhody, žiadne väčšie práva. No ponúka čosi iné: zadosťučinenie z toho, že niekto iný bude mať práva menšie. Legitimizuje zakazovanú radosť z nenávisti, priťahuje všetkých sklamaných, nahnevaných a stratených, a dáva im oslobodzujúci pocit, že ich zloba nie je nič zlé, naopak. Rodina je vylučovanie, láska je nenávisť. Toto referendum prevrátilo jazyk presne podľa Orwella.
Je to v istom zmysle koniec náboženstva na Slovensku. V budúcnosti tu už náboženstvo s programom kresťanskej lásky naozaj sotva niečo zmôže, a nepomôže ani žiadny ďalší nebojácny biskup, čo by sa znepáčil hierarchii po tom, čo nazrel do močariska jej účtov: to bude už len vnútorná záležitosť cirkvi. Je to hrozný koniec. Žiadnych desať spravodlivých sa nenašlo. Nie je to nič príjemné pre človeka ako ja, ktorý sa dal pokrstiť v dospelosti. Doteraz som si to nikdy nechcela pripustiť, ale bol to omyl.
Orwellovský obsah tohto boja za rodinu je obsiahnutý už v referendových otázkach, ale až kampaňou sa otvoril, pretože až v kampani treba ľudí zmobilizovať, a nato sa im musí jasne povedať, o čo tu ide. Hlavné posolstvo sa v skratke odráža v dokonale prevedenom mobilizačnom klipe: muž, žena a dieťa – preblesne záber na policu s diplomom “pestúnska rodina roka” – a žena smutne povie: Adamko, prišli tvoji noví rodičia. Z polotmy, v tichu ako zlo samo, vchádza mužská dvojica s potuteľnými, krivými úsmevmi. Prišli si odviesť Adamka. Na ten signál sa nám v nevedomí rozbieha archetypálna úzkosť: oni nám berú deti! Dávny reflex, ktorý sa v Európe zneužíval od stredoveku proti Židom – o ktorých sa tvrdilo, že kradnú kresťanské deti, aby ich mohli zabíjať pri svojich temných rituáloch – a aj proti Rómom.
Na námietky, že takto adopcie nikdy neprebiehajú a že takáto situácia nemôže nastať ani hypoteticky, pán z Aliancie za rodinu v televízii povedal, že cieľom reklamného šotu je predsa vzbudiť emóciu. Mal úplne pravdu, je to produkt zacielený rovno na nenávisť, neporovnateľne cynickejší, než akokoľvek necitlivá karikatúra.
Ako beží countdown, pridávajú sa do tohto anjelského chóru ďalšie pololži a lži a ďalšie štvanie, už v ňom spievajú z kazateľníc zdivočení farári, náckovia, skinheadi, aj sexom posadnutí anonymi s chlípnym klipom – evokujúcim, takisto profesionálne – predstavu, že homosexuáli si chcú osvojiť deti len na to, aby si mohli s nimi ešte zvrhlejšie spoločne užívať. Divák zblízka sleduje zúfalú tvár chlapca, ktorého po lícach a krku s jasne oplzlým zámerom hladkajú štyri mužské ruky. Mimochodom, rovnako nespravodlivé by bolo, keby niekto nakrútil to isté, len s tým, že mužské ruky by patrili kňazovi, ibaže škandalizovanie kňazov by všetky existujúce autority nahlas odsúdili.
Z toho všetkého si iniciátori referenda umývajú ruky a zároveň to vítajú – nie ku všetkému sa otvorene hlásia, ale od ničoho sa nedištancujú, za každú podporu sú vďační a hovoria, že im “neprislúcha” ju akokoľvek hodnotiť či komentovať. Našli šalamúnsky spôsob, ako rozdúchavať zlobu a zároveň za to nezodpovedať.
Áno, referendum je schválené ústavným súdom, vypísané prezidentom, a tým pádom legitímne, také sú pravidlá hry, ktorú nevyhnutne potrebujeme k civilizovanému životu. Ako je známe, demokracia má nástroje, ktoré ju samu môžu zničiť, s čím sa sotva dá niečo urobiť, lebo inak by nebola demokraciou. Samotný obsah tohto referenda – to, kam smerujú jeho otázky, je totalitnou iniciatívou uprostred demokratického, čo ako poruchového, systému, a nemá, zdá sa, silu ho teraz zničiť. Ale to neznamená, že je koniec. Koniec je v demokracii vždy otvorený.
Žila som intuitívne v predstave, že proti barbarstvu som tu v bezpečí, v akomsi úkryte civilizácie, a že ak by niekto niekoho chcel vylučovať z nášho stredu za to, kým je a čo tvorí jeho individualitu, čím nikoho neobmedzuje a neporušuje žiadny zákon, tak bude stáť pod ochranou inštitúcií, vlády, štátu. Ak by ho neochránila vláda, tak by sa na ňu rozkričala opozícia, a ak by to nepomáhalo, tak by nastúpili ďalšie demokratické inštitúcie: médiá, kultúrna obec, občianska spoločnosť, intelektuáli, umelci, áno, aj kňazi. Morálne autority. V takom prípade už ide predsa o práva všetkých – ide o civilizovanosť samu, nielen len o empatiu voči niekomu – ale práveže aj o ňu. Ale možno nič také ako morálna autorita neexistuje, a sme tu len sami. Sme holí a do úkrytu prší. Tak vás prosím, milí spoluobčania, ak môžete, povedzte to ostatným – nechoďte na to hlúpe referendum.