Foto: Alexa Stankovic / AFP / Getty Images
Je naozaj možné, že si ruský president Vladimir Putin zvolil Balkán za budúce ihrisko pre svoju destabilizačnú politiku? Túto možnosť nedávno nadškrtla Angela Merkel. Mali by sme ju brať vážne.
Finančná kríza roku 2008 si vynútila aké-také zmierenie medzi Západom a Ruskom. Nemôžme však očakávať, že čosi podobné sa odohrá po teroristických útokoch na Francúzsko, aj napriek prejavom solidarity, ktoré z Ruska zazneli. Vladimír Putin je priveľmi rozhnevaný, Európa je príliš ustarostená a spomienky na krátkodobé zmiernenie napätia tiež nie sú zvlášť povzbudivé. Reset vzťahov s Ruskom, ktorým sa Amerika tak vystatovala, sa skončil anexiou Krymu.
Oligarchovia sú nespoľahliví spojenci. Nepoznajú priateľov, len finančné záujmy a obavy.
V priebehu tohto roku sa pravdepodobne odohrá jeden z nasledujúcich dvoch scenárov.
Kremeľ sa možno stiahne z Východnej Ukrajiny a pokúsi sa zlepšiť pošramotené vzťahy so Západom. Alebo sa miesto toho bude snažiť znovu prevziať iniciatívu, zvýšiť tlak na európske vlády a pokúsi sa rozdeliť Európu.
Rusko má zjavne vo svojom najbližšom okolí veľmi obmedzený manévrovací priestor. Rozsiahlejšia vojenská operácia na východnej Ukrajine by si vyžiadala množstvo obetí a vyvolala by ďalšie sankcie. Okrem toho by v zárodku pochovala Eurázijskú ekonomickú úniu, keďže bieloruskí a kazašskí spojenci Moskvy dali jasne najavo, že sú proti zmenám hraníc suverénnych krajín. Z toho logicky vyplýva, že ak Rusko chce zvýšiť tlak na Európu, musí tak spraviť mimo územia bývalého Sovietskeho zväzu. V tomto kontexte sa z Balkánu môže stať neuralgický bod. Rusko si určite nepredstavuje, že by sa Bosna či Albánsko mohli dostať do svojej sféry vplyvov a nikto na Balkáne iste nesníva o vstupe do Eurázijskej únie. Ich hlavným obchodným partnerom je Európska únia – tu sa snažia investovať aj balkánske firmy a tu hľadajú potencionálni emigranti nové domovy.
Balkán je nielen zázemie Európskej únie, ale bezpochyby aj Achillova päta Bruselu. Bankové systémy Balkánu sú labilné. Keby sa firmy s veľkými vkladmi a prepojené s Ruskom odrazu rozhodli svoje peniaze vybrať, mohlo by to vyvolať všeobecnú platobnú neschopnosť a s ňou aj občianske nepokoje. Prozápadné vlády by stratili podporu. Ak Moskva chce dostať Európanov do ošemetnej situácie, je to to presne to miesto, na ktoré treba zatlačiť.
Kontrolovaná kríza na Balkáne by Rusku dala do rúk tromfy, no súčasne by mu umožnila poprieť svoju zodpovednosť. Európske vlády by primäla odvrátiť zrak od Ukrajiny. A Európskej únii by znemožnila udržať čo len zdanie jednoty. Otvorila by priepasť medzi severnou a južnou časťou Európy.
Neexistuje záruka, že Bosna ako zjednotený štát prežije. Keby Srbská republika mohla počítať s otvorenou podporou Ruska, ľahko by sme sa dostali do bodu, z ktorého niet návratu. Skutočnosť, že sa Moskva rozhodla zdržať hlasu, keď sa v OSN rozhodovalo o predĺžení misie EÚ v Bosne svedčí o tom, že v Kremli sa o takomto kroku vážne uvažuje.
Aj vzťahy medzi Srbskom a Albánskom sa v priebehu minulého roku zhoršili. V Belehrade rezonuje ruská kritika pokrytectva Západu. Ekonomika tohto regiónu je veľmi závislá na ruskej rope a zemnom plyne a prípadné zásobovacie problémy by ju mohli dostať do riadnych ťažkostí. Hoci prešlo päť rokov od krízy roku 2009 – Rusko vtedy zastavilo dodávky cez Ukrajinu a juhovýchodná Európa ostala bez zemného plynu – nie je ešte dokončený ani jeden z projektov, ktoré mali región zbaviť závislosti na Rusku. Zdá sa, že Moskva má na Balkáne vysoko postavených priateľov.
Jadrom kremeľského vplyvu na Balkáne nie je kultúrna afinita, slovanská solidarita či vplyv pravoslávnej cirkvi, ale čosi oveľa menej vznešené. Ľudí spája korupcia a tá na Balkáne dáva dokopy nebezpečných ľudí. Väčšina balkánskych oligarchov je prepojená s Moskvou. A to by ruská zahraničná politika mohla využiť.
No destabilizácia Balkánu – ak sa Moskva o čo skutočne usiluje – je riskantný podnik. Rusko nemôže týmto krajinám ponúknuť ani fungujúci ekonomický, ani atraktívny politický model. Nemôže dokonca ani vysoliť veľa peňazí v hotovosti. Spoločné roztrpčenie nie je to isté ako spoločná perspektíva. Ruský vplyv klesol, keď sa Moskva rozhodla zriecť plánu na plynovod Južný prúd. Na akúkoľvek snahu ruskej vlády destabilizovať prozápadné vlády na Balkáne najviac doplatia ruské firmy. A ako ukázala ukrajinská kríza, oligarchovia sú nespoľahliví spojenci. Nepoznajú priateľov, len finančné záujmy a obavy.
Angela Merkel sa teda právom obáva, že bitkári z Kremľa by si mohli vybrať Balkán ako svoje nové ihrisko. Vladimír Putin však takouto politikou môže stratiť viac než získať.