Z krajiny, v ktorej stála na prvom mieste politika, sa stala krajina, v ktorej vládnu peniaze.
Foto: Chris Steele-Perkins / Magnum Photos
Čínska vláda utláča Ujgurov. Ale Han-Číňanov to nezaujíma. Od masakry na Námestí nebeského mieru sa starajú už len o vlastné bohatnutie. Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, existoval pocit spoločenstva. Nakrátko.
Renmin – vždy, keď maľujem štetcom tie znaky, mám pocit, že sa pomýlim, alebo že sa mi nepodarí, aby vyzerali, ako majú. Keď potom na chvíľku zatvorím oči a po kratučkej prestávke sa na ne znovu pozriem, zdá sa, že už vyzerajú lepšie, a keď to celé ešte zopakujem, som presvedčený, že sú to tie správne znaky. Tak už to raz s tým slovom „renmin“ je, „Ľud“. Slovo, ktoré znie cudzo aj intímne blízko.
Dve slová
Je všadeprítomné a zároveň neviditeľné; neviem, či má moderná čínština iné slovo, ktoré by na tom bolo podobne. Dnes ho v Číne omáľajú v ústach len funkcionári, samotný ľud ho takmer nepoužíva, možno už naň aj zabudol. Slovo „ľud“ pritom kedysi hralo takú významnú rolu: náš štát sa volal Čínska ľudová republika, predseda Mao nás vyzýval „slúžiť ľudu“, a my jednotliví príslušníci čínskeho ľudu sme zvykli hovoriť, že „od roku 1949 sa ľud stal pánom vo vlastnom dome“.
Za môjho detstva bol „ľud“ rovnako vznešeným pojmom ako predseda Mao a tie dve slová ma v škole naučili napísať ako prvé, ešte skôr ako moje vlastné meno a mená mojich rodičov. Tak som prišiel na túto vetu: „Ľud je predseda Mao a predseda Mao je ľud!“ Práve sa začínala Veľká kultúrna revolúcia. Hrdo som hlásal svoj poznatok. Spravidla som zaň zožal pochybovačné pohľady. Rodičia reagovali na môj objav skepticky. Opatrne, prenesene mi dali najavo, že síce nehovorím nič priamo zlé, ale predsa len by som to nemusel hovoriť v jednom kuse. Časom začalo pochybovačných tvárí ubúdať. Niekto na moje slová len mlčky prikyvoval, niekto ich dokonca po mne opakoval, najprv kamaráti, s ktorými som sa hrával, časom aj dospelí. Ale keď ich už priveľa tvrdilo: „ľud je predseda Mao a predseda Mao je ľud“, začalo ma to rozčuľovať. V revolučných časoch sa nevedú patenty; a tak môj status pôvodcu tohto okrídleného výroku vyprchal, márne som všade vysvetľoval, že tú vetu som ako prvý povedal ja. Nikoho moje protesty nezaujímali.
Obrovský kontrast
Západ už niekoľko rokov žasne nad obrovskými zmenami v Číne. Došlo tam k takej radikálnej zmene, že to pripomína bleskurýchle striedanie masiek v sečuánskej opere. V priebehu tridsiatich rokov sa z krajiny, v ktorej stála na prvom mieste politika, stala krajina, v ktorej vládnu peniaze. Historické transformácie bývajú stelesnené symbolickými udalosťami – takou udalosťou boli udalosti na Námestí nebeského mieru roku 1989. Študenti v hlavnom meste Pekingu vtedy odišli z univerzít a zišli sa na Námestí nebeského mieru. Dožadovali sa demokratických slobôd a vyhadzovali funkcionárom na oči korupciu. Keď vládla odmietla s nimi viesť dialóg, študenti na protest proti tejto tvrdej línii začali hladovku a na znak solidarity vyšli do ulíc aj obyvatelia mesta. Niežeby im v skutočnosti šlo až tak o „demokratické slobody“. Ich motívom, že sa v takom hojnom počte pustili do protestov, bolo skôr heslo „boja proti korupcii medzi funkcionármi“.
Na jar roku 1989 bol Peking anarchistickým rajom. Takýto nebude existovať už nikdy viac.
Vtedy prevládala horkosť z toho, ako sa detičky niektorých vysokých funkcionárov nabaľujú zo štátneho. Táto nespokojnosť si našla výraz v heslách protestujúcich proti korupcii. Z dnešného hľadiska vyzerá skorumpované správanie tej hŕstky, proti ktorej bol tento hnev namierený, skoro až smiešne, keď si ho porovnáme s množstvom podôb a obrovskými rozmermi korupcie, ktorú máme dnes. Korupcia v Číne od začiatku deväťdesiatych rokov rástla rovnako pozoruhodným tempom ako samotná ekonomika.
Masové hnutie, ktoré sa roku 1989 šírilo po krajine ako požiar, sa po streľbe ráno 4. júna rýchlo skončilo. Po pár krátkych letných mesiacoch sa všetko zmenilo; bolo to, ako keby sa na jar nestalo vôbec nič. Tento obrovský kontrast sa zrejme dal interpretovať len tak, že politická vášeň Číňanov, naakumulovaná počas Kultúrnej revolúcie, skoncentrovaná vybuchla na Námestí nebeského mieru. Alebo, ak sa to tak dá povedať – týmto jednorazovým aktom sa vybila. Odvtedy na miesto politickej vášne nastúpila vášeň zarábania peňazí.
Rozvodie pojmu
Prišli nové slová: „podielnici“, „majitelia fondov“, „akcionári“ „nezamestnaní“, „robotníci bez trvalého pobytu“. Pojem ľud, beztak už dosť vyblednutý, sa rozdrobil ešte väčšmi. Štvrtý jún bol čosi ako rozvodie tohto pojmu. Odvtedy sa jeho obsah zásadne zmenil. Čiastočne bol podriadený „novej redistribúcii majetku“ a jeho pôvodný obsah nahradil nový.
Na jar 1989 bol Peking anarchistickým rajom. Polícia akoby zrazu zmizla z ulíc; ich úlohu spontánne prevzali študenti a ďalší občania. Ich spoločné ciele a spoločné nádeje zabezpečili vzorný poriadok aj bez policajtov. Myslím si, že takýto Peking nebude existovať už nikdy viac. Keď ste vyšli na ulicu, pocítili ste vo vzduchu priateľstvo. Mohli ste sa voziť metrom a autobusmi bez lístka, ľudia sa na seba usmievali, nikto si voči nikomu nepripadal cudzo. Fyzické šarvátky odrazu neboli. Ešte aj vreckári menom Združenia zlodejov vyhlásili, že na znak solidarity s hladujúcimi prerušia svoje aktivity. Skrátka, Peking bol vtedy mestom, v ktorom boli „všetci ľudia bratia“.
Dôležitý okamih
Keď ste zažili na Námestí mieru milióny demonštrantov, uvedomili ste si, že Čína je naozaj najľudnatejšou krajinou na svete. Deň čo deň bolo námestie obrovským morom ľudí. Študenti, ktorí prišli do Pekingu z iných miest, sa postavili rohov námestia alebo na okraj ulice a každý deň rečnili až do úplného zachrípnutia. Ich publikum – muži a ženy všetkých vekových skupín – s úctivými tvárami, súhlasným prikyvovaním a srdečným potleskom vnímali, čo im hovorili, hoci to bolo presne také nezrelé ako samotní naivní mladí rečníci.
Dnes sa nemôžeme vyhnúť znepokojujúcemu konštatovaniu, že mladá generácia už takmer nevie, čo sa v osemdesiatom deviatom na Námestí nebeského mieru stalo. Chcel by som povedať toto: každý človek sa za svoj život stretne s nespočetným množstvom slov, z ktorých niektoré sa mu okamžite otvoria, ale iné nikdy nepochopí. Jedným z týchto ťažkých slov je “ľud”. Kým som niekedy koncom mája 1989 nepochopil, čo znamená. V tom čase bol už na Peking uvalený výnimočný stav a študenti a obyvatelia mesta držali stráž na všetkých dôležitých dopravných uzloch, pri všetkých nadjazdoch a vchodoch do metra, chceli zabrániť, aby ozbrojení vojaci prenikli do mesta.
Koncom mája bolo v Pekingu na poludnie horúco, ale večer sa veľmi ochladilo. Pamätám sa, že keď som na obed odchádzal do mesta, obliekol som si len košeľu s krátkymi rukávmi, takže večer cestou späť mi zuby drkotali opreteky s bicyklom, keď som sa v studenom protivetre ulicami osvetlenými len mesačným svetlom – lampy boli vypnuté – rútil domov. A zrazu som v tej tme naraz pocítil závan teplého vzduchu, zo začiatku ledva badateľný, ale potom stále silnejší a silnejší. Potom som počul z diaľky spev a nakoniec som uvidel aj svetlá. Otvoril sa mi zvláštny pohľad: Na a pod žiarivo osvetlených nadchodom pre chodcov sa tlačili tisícky či snáď desaťtisícky ľudí, ktorí tu pod nočnou oblohou držali stráž a z celej sily spievali hymnu. Bolo očividné, že sa chcú postaviť vojakom a tankom, ktoré mohli prísť, len vlastnými telami, zbrane nemali. A všetci títo natlačení ľudia vyžarovali takú horúčosť, ako keby každý jeden z nich blčal ako fakľa.
Bol to v mojom živote dôležitý okamih. Dovtedy som predpokladal, že svetlo prenikne ďalej, než sa donesú hlasy, a že hlasy ľudí sa zasa donesú do diaľky, z akej nemôžete zacítiť telesné teplo. V tú noc som však zistil: ak sa ľudia dajú dokopy, ich hlasy siahajú ďalej ako svetlo a teplo ich tiel ucítite skôr ako ich hlasy. Konečne som pochopil, čo znamená slovo „ľud“.