Foto: Ian Langsdon / EPA
Útok na Charlie Hebdo bol faktom vojny. Až na to, že novinári, ktorí zahynuli, neboli vojaci. Boli bez nenávisti, bez predsudkov. Boli to básnici, vtipálkovia, blázni slobody, géniovia, mali zbrane – farebné ceruzky, inteligenciu, fantáziu a osvietenosť. Je to vojna proti slobode písania, kreslenia a proti slobode tvorby. Vojna bez tváre proti laicite, proti tradícii satiry, humoru, výsmechu, príkrej, trefnej kritiky. Najradšej by boli vykopali Voltaira, Montaigna a Rabelaisa a ich knihy spálili vo vražednej vatre.
Francúzsko sa dostalo do týchto dôležitých bojov. Je terčom tých, s ktorými bojuje v mene hodnôt, ktoré sú jeho dedičstvom a jeho pýchou. Jeho vojaci prenasledujú teroristov, ktorí v mene islamu páchajú barbarské masakry, podrezávajú nevinných, unášajú ženy a dievčatá, znásilňujú ich a potom ich predávajú do otroctva. Francúzsko si myslelo, že ho tá hrôza neofŕka. Žiaľ, práve sa to tým najobludnejším spôsobom stalo. Pri týchto jatkách sme všetci prišli o priateľov. Sloboda stratila občanov spomedzi svojich najlepších, svojich zvedov, ktorí so vzácnou výstižnosťou dešifrovali to, čo je naliehavé.
Zabijaci šli proti islamu
Keď zabijaci kričali “Allah Akbar”, šli aj proti islamu a moslimom. Je to vojna vyhlásená demokracii, ktorej zákony a inštitúcie dávajú šancu republikánskemu islamu. Moslimovia Francúzska to pochopili už dávno; možno sa nezmobilizovali dosť rázne proti týmto vrahom, ktorí špinia islam a posolstvo Proroka. Nestáva sa často, že by boli prizývaní do vysielaní pre široké obecenstvo. Dnes viac ako predtým vedia, že neujdú zmiešavaniu, podozrievaniu. Dať sa týmto smerom by znamenalo hrať hru zabijakov bez duše, odhodlaných a krutých.
Bezkofeínový rasizmus, ktorý vyzerá, že nerobí nič zlého, ale schováva sa za dohady a predpoklady.
Dalo by sa povedať, že v poslednom čase sa začal otvorený hon na islam a moslimov, na ktorých sa ukazovalo prstom, vždy, keď to ktoré Francúzsko začalo strácať sebadôveru či sa pustilo hľadať obetných baránkov, aby si vysvetlilo mravnú krízu alebo aby získalo voličov. Vo vzduchu bolo čosi zlé, zlá nálada, zlé reči, v ktorých rasizmus presakoval zo stránok kníh, ktorým sa dostávalo slušnej odozvy. Bezkofeínový rasizmus, ktorý vyzerá, že nerobí nič zlého, ale schováva sa za dohady a predpoklady.
Obchodovalo sa so strachom a nenávisťou, s fantazmagóriami krízy identity. Zacielené to bolo na ne-EÚ prisťahovalcov. Dnes je s nimi zle, pretože v mene ich náboženstva barbari spáchali príšerný zločin.
“Všetci sa musíme postaviť na odpor, pretože nás všetkých sa to týka.” Francúzsko musí zachytiť posolstvo tejto novej hrôzy: na jeho území sa vedie vojna. Do akej miery je pripravené čeliť hyperozbrojeným zabijakom, dobre vycvičeným a rozhodnutým rozsievať smrť?
Bez ohľadu na túto skúšku, bez ohľadu na emócie a hnev, bez ohľadu na potrebu spravodlivosti, treba, aby francúzska spoločnosť, jej politické strany, my všetci – aby sme si uvedomili, že terčom, tým, čo je ohrozené, sú základy našej krajiny, jej hodnoty a tradície, že to nie je úlet hŕstky lotrov dychtiacich po pomste, ale že je to radikálna a zúrivá vôľa zabrániť tomu, aby moslimovia mohli žiť svoje náboženstvo na laickej zemi, v úcte k zákonom Republiky, je to vôľa izolovať ich a urobiť z nich nepriateľov Francúzska. A preto sa všetci musíme postaviť na odpor – pretože ide o nás všetkých.