Foto: Shutterstock / Reuters / The Atlantic
Som autor či jeden z autorov nového systému v Rusku, oznámil nám hneď na úvod Vladislav Surkov. Bolo to na jar 2013. Mal na sebe bielu košeľu a koženú bundu, pripomínajúcu Joy Division v kombinácii s komisárom z tridsiatych rokov. V Kremli a vo vláde som mal na starosti ideológiu, médiá, politické strany, náboženstvo, modernizáciu, novátorstvo, zahraničné vzťahy a… – tu spravil prestávku a usmial sa – moderné umenie. Vyhlásil, že neprednesie referát, ale dá možnosť doktorandom, profesorom, novinárom a politikom, ktorí sa zišli v prednáškovej sále London School of Economics, klásť otázky a otvorene diskutovať. Po prvej otázke hovoril bez prestávky takmer 45 minút a na otázky takmer neostal čas. Bol to jeho politický systém v kocke: demokratické vyjadrovacie prostriedky a nedemokratický obsah.
Efektívny a stabilita
Ako bývalý zástupca šéfa prezidentskej kancelárie, neskôr zástupca predsedu vlády a potom prezidentov poradca pre zahraničné otázky Surkov už roky režíruje ruskú spoločnosť ako veľkú reality šou. Zatlieska raz a vznikne nová politická strana. Zatlieska dvakrát a vyčarí Našich, ruskú obdobu Hitlerjugendu, mládež vycvičenú na zvádzanie pouličných bojov s potenciálnymi zástancami demokracie a pálenie kníh nedostatočne vlasteneckých autorov na Červenom námestí.
Slová ako úder sekerou dopadnú na hlavu každému, kto si dovolí byť čo len trochu nelojálny.
V čase, keď bol zástupcom šéfa prezidentskej kancelárie, pozýval si raz do týždňa do Kremľa riaditeľov televíznych staníc a inštruoval ich, na koho majú útočiť a koho vychvaľovať, kto smie a kto nesmie vystupovať v televízii, akým spôsobom majú prezentovať prezidenta, ba diktoval aj jazyk a kategórie, v akých má uvažovať a cítiť celá krajina. Ruskí televízni moderátori z Ostankina si po Surkovovom školení zvolia tému (oligarchov, Ameriku, Blízky Východ) a dvadsať minút ju pretriasajú a špikujú narážkami, podštuchávaním, žmurkaním a naznačovaním, a hoci takmer nikdy nič nepovedia na rovinu, slová ako oni a nepriateľ opakujú donekonečna, až kým sa ľuďom nevryjú do pamäti.
Omieľajú všetky hlavné mantry tejto éry: prezident je prezidentom stability, antitézou éry zmätkov a súmraku deväťdesiatych rokoch predchádzajúceho storočia. Slovo stabilita neustále opakujú v nesčíselnom množstve zdanlivo nepodstatných súvislostí až dovtedy, kým sa jeho ozvena nerozozvučí ako zvon a znie ako synonymum všetkého pozitívneho; každý, kto je proti prezidentovi je nepriateľom veľkého Boha stability. Efektívny manažér, pojem, prebratý z jazyka západných korporácií, sa zmenil na formu uctievania prezidenta ako najefektívnejšieho manažéra vôbec. Z efektívnosti sa stáva raison d’être všetkého možného: Stalin bol efektívnym manažérom, ktorý musel prinášať obete v mene efektívnosti. Výrazy už prenikli aj do ulíc: Náš vzťah je neefektívny, hovoria si milenci pri rozchode. Efektívny, stabilita: nikto nevie presne definovať, čo tieto slová vlastne znamenajú, a čím prudšie sa mesto mení a rastie, tým väčšmi ľudia chápu, že vládne pravý opak stability a že vôbec nič nie je efektívne, no Surkov a jeho bábky im vdýchli život a slová ako úder sekerou dopadnú na hlavu každému, kto si dovolí byť čo len trochu nelojálny.
Vyhrať voľby
Surkovovi okrem iného hovoria politický technológ celej Rusi. Politickými technológmi dnes v Rusku nazývajú predstaviteľov starodávneho povolania – kedysi sa im hovorilo vezír, sivá eminencia, čarodejník z krajiny Oz. Po prvý raz sa títo pokušitelia vynorili v polovici deväťdesiatych rokov. Klopali na brány moci a v hlbokom predklone ponúkali svoje služby, sľubovali vysvetlenie všetkého diania na svete a našepkávali, že ho nanovo vymyslia. Prevzali osveděenú sovietsku tradíciu riadenia zhora a cársku metódu kooptovania protištátnych elementov (v 19. storočí to boli anarchisti, v súčasnosti sú to neonacisti a náboženskí fanatici), spojenú s najnovšími poznatkami z oblasti televízie, reklamy a čiernej propagandy. Ich prvými zákazníkmi boli práve tí, čo sa podujali Rusko modernizovať: politickým technológom pod taktovkou Borisa Berezovského – oligarchu s prezývkou kremeľský krstný otec a prvého človeka, ktorý docenil moc televízie v Rusku – v roku 1996 sa podarilo, aby Boris Jeľcin vyhral voľby, ktoré sa už zdali byť stratené. Presvedčili totiž ľud, že je jediným, kto ich môže spasiť pred návratom revanšistického komunizmu a nového fašizmu. Vykonštruovanými televíznymi príbehmi strašili ľudí, že im hrozia pogromy, z klobúka vytiahli vymyslené krajne pravicové strany a naznačovali, že protikandidát je stalinista (hoci v skutočnosti to bol skôr sociálny demokrat), len aby vyvolali predstavu nadchádzajúcej červeno-čiernej hrozby.
Ráno sa v ich Moskve zobudíte s pocitom, že žijete v oligarchii, popoludní sa ocitnete v demokracii a spať idete v totalitnom štáte.
V 21. storočí politickí technológovia svoje metódy scentralizovali a zosystematizovali. Koordinačné centrum mali v prezidentskej kancelárii, kde mal Surkov na stole rozložené telefónne aparáty s menami lídrov nezávislých politických strán, ktorým mohol v každej chvíli, deň či noc, zavolať a dať im pokyny. Geniálne na tomto novom type autoritárstva je to, že namiesto toho, aby opozíciu proste utláčal, ako sa to sa robilo v 20. storočí, vlúdi sa dovnútra všetkých ideológií a hnutí, využíva ich, až ich zmení na čosi absurdné. Surkov tak v jednej chvíli zakladal občianske fóra a ľudskoprávne mimovládky, aby v ďalšom momente v tichosti podporoval nacionalistické hnutia, ktoré ľudskoprávnych aktivistov obviňovali, že sú nástrojmi Západu. Sponzoroval veľkolepé festivaly tých najprovokatívnejších moskovských umelcov a vzápätí podporoval pravoslávnych fundamentalistov, čo chodili po meste s krížmi oblečení v čiernom a napádali výstavy moderného umenia. Kremeľ si predsavzal ovládnuť všetky formy politického diskurzu a zabrániť tomu, aby sa akékoľvek nezávislé hnutie zrodilo za jeho múrmi. Ráno sa v ich Moskve zobudíte s pocitom, že žijete v oligarchii, popoludní sa ocitnete v demokracii a spať idete v totalitnom štáte.
Posadnutý Hamletom
No Surkov nie je len politický manipulátor. Je to estét a autor esejí o modernom umení a fanúšik gangsta rapu, človek, ktorý má na stole fotku Tupaca hneď vedľa fotografie prezidenta.
Údajne je aj autorom románu Takmer nula, ktorý vyšiel v roku 2008 a ktorý odzrkadľuje jeho vlastné skúsenosti. Píšem údajne, pretože román vyšiel pod pseudonymim Natan Dubovickij (Surkovova manželka sa volá Natalia Dubovickaja). Oficiálne je Surkov autorom predslovu, kde autorstvo románu popiera, no okamžite si protirečí: Autor tohto románu je neoriginálny literárny nádenník, posadnutý Hamletom a je to najlepšia kniha, akú som v živote čítal. V rozhovoroch niekoľkokrát naznačil, že je autorom románu, no nikdy sa k tomu však otvorene nepriznal. Jedno je isté: či už naozaj napísal každé slovo knihy či nie, mimoriadne sa v jej prospech angažoval. A z knihy sa stal bestseller. Je to kľúčová výpoveď o súčasnej dobe, ktorá sprostredkúva jedinečný vhľad do spôsobu myslenia tohto systému.
Román je satirou na súčasné Rusko. Hlavný hrdina Jegor je skorumpovaný odborník na prácu s verejnosťou, PR, ochotne slúžiaci každému, kto mu zaplatí. Kedysi vydával avantgardnú poéziu, no teraz skupuje texty živoriacich undergroundových spisovateľov a predáva autorské práva bohatým štátnym úradníkom a gangstrom s umeleckými ambíciami, a tí ich vydávajú pod vlastným menom. V tomto svete je na predaj každý, dokonca aj tí najliberálnejší novinári majú svoju cenu. Svet PR a vydavateľstiev, stvárnený v tejto knihe, je nebezpečný. Každé vydavateľstvo zamestnáva svoj vlastný gang a ich členovia sa navzájom vraždia v boji o autorské práva na Nabokova a Puškina a nechávajú sa infiltrovať tajnými službami, ktoré ich zneužívajú na vlastné pokútne účely. Je to presne ten druh knihy, aké Surkovova mládež páli na Červenom námestí.
Jegor sa narodil v provinčnom ruskom mestečku ako syn slobodnej matky aÂvyrastie z neho hipster a knihomoľ, rozčarovaný z falošnej ideológie na sklonku Sovietskeho zväzu. V osemdesiatych rokoch sa presťahuje do Moskvy a pohybuje sa na periférii bohémskych kruhov; v deväťdesiatych rokoch sa z neho stane guru PR. Tento životopis sa v mnohom podobá Surkovovmu, nakoľko ho poznáme, keďže do tlače prepúšťa len útržky informácií v momentoch, ktoré považuje za vhodné.
Závratnou rýchlosťou
Vladislav Surkov sa narodil roku 1964 ako syn ruskej matky a čečenského otca. Otec ich opustil, keď bol Surkov malý. Bývalí spolužiaci spomínajú, že si zvykol strieľať z komsomolských štréberov, nosil zamatové nohavice, dlhé vlasy ako Pink Floydi, písal básne a mal veľký úspech u dievčat. Bol jednotkár a jeho slohové úlohy z literatúry si učitelia nahlas predčítali v zborovni; nebol sám, kto sa pokladal za príliš bystrého na to, aby veril v spoločenské a politické usporiadanie, v ktorom vyrastal.
Revolučný básnik Majakovskij tvrdil, že život (po komunistickej revolúcii) je úžasný a že je dobré žič, čo mu však nezabránilo v tom, aby sa oÂniekoľko rokov neskôr zastrelil. Tieto riadky, neobyčajne subverzívne na sovietskeho žiaka, napísal Surkov ako teenager.
Po príchode do Moskvy vyskúšal Vladislav Surkov niekoľko rôznych študijných odborov, od metalurgie po divadelnú réžiu, potom si odkrútil vojenskú službu (je možné, že slúžil vo vojenskej rozviedke) a pravidelne sa zaplietal do agresívnych incidentov (z divadelnej školy ho vylúčili pre bitkárstvo). Jeho prvá manželka, výtvarníčka, vlastnila slávnu zbierku divadelných bábok (on z nich neskôr vybudoval múzeum). Surkov vyrastal v čase, keď sa Rusko závratnou rýchlosťou hnalo od jedného experimentu k druhému: od sovietskej stagnácie po perestrojku, ktorá vyústila do pádu Sovietskeho Zväzu, cez liberálnu eufóriu a ekonomickú katastrofu po oligarchiu a mafiánsky štát. Dá sa ešte v čokoľvek veriť, keď sa všetko okolo vás tak prudko mení?
Lákali ho moskovské bohémske kruhy v čase, keď akčné umenie začalo odrážať pocit závratnej premenlivosti. Ani jeden večierok sa nezaobišiel bez Olega Kulika (v jednej performancii zahral besného psa ako symbol rozkladu post-sovietskeho človeka), Germana Vinogradova (ten chodil nahý po uliciach a polieval sa ľadovou vodou) a neskôr Andreja Bartenjeva (obliekal sa ako mimozemšťan, aby zdôraznil bizarnosť nového sveta). A samozrejme, nemohol tam chýbaľ ani Vladik Mamyšev-Monroe. Neustále prepiaty teatrálny Vladik s veľkým repertoárom póz bol post-sovietskym Warholom, skríženým s RuPaulom. Bol prvý, kto sa v Rusku obliekal do ženských šiat a vystupoval prezlečený za Marilyn Monroe a Hitlera (dva najväčšie symboly 20. storočia, ako hovorieval) a neskôr za hviezdy ruského popu, Rasputina či Gorbačova, oblečeného ako Indiánka; na večierkoch sa občas objavil v kostýme Jeľcina, Tutanchamóna či Karla Lagerfelda. Počas performancií sa na chvíľu stávam tým, koho predstavujem, hovoril Vladik. Jeho kostýmy boli vždy až obsedantne a do posledného detailu presné a svoju tému vždy dohnal do takého extrému, že sa v obraze dotyčnej osoby vyjavila jej podstata a zosmiešnila samu seba.
Ruský akčný umelec Oleg Kulik sa vydáva za psa v klietke v alegórii post-sovietskeho človeka. Foto: Reuters
Prvá šanca
V tomto čase Rusko objavovalo čaro PR a reklamy a Surkov našiel svoju parketu. Prvú šancu mu dal najkrajší ruský oligarcha Michail Chodorkovskij. Roku 1992 Surkov pripravil prvú veľkú reklamnú kampaň. Oligarchu dal odfotiť v károvanej bunde, s fúzmi, širokým úsmevom a balíkmi peňazí v rukách: Ak chcete ľahko prísť k peniazom, otvorte si konto v mojej banke, znelo posolstvo. Mne sa to podarilo, určite sa to podarí aj vám! Plagát s touto fotografiou bol vylepený na každom autobuse a billboarde a šokoval národ, vychovaný na protikapitalistických heslách. Bola to prvá ruská firma, ktorá použila tvár svojho majiteľa ako značku. A po prvý raz sa tu bohatstvo predstavovalo ako cnosť. Milionári možno existovali aj predtým, ale svoje úspechy museli tajiť. Surkov vycítil, že svet sa mení.
Neskôr pôsobil ako šéf PR pre ostankinský Kanál 1, kde mu šéfoval vtedajší veľvezír kremeľského dvora Boris Berezovskij. Roku 1999 prešiel do Kremľa, kde vytvoril prezidentov imidž tak ako predtým Chodorkovského. Keď prezident vyhnal Berezovského do exilu a Chodorkovského zatvoril do väzenia, Surkov pomohl pripraviť mediálnu kampaň, v ktorej predstavil nový imidž Chodorkovského: miesto usmievajúceho sa oligarchu, rozdávajúceho peniaze, bol teraz zobrazený výlučne za mrežami. Posolstvo bolo jasné: len jedna fotografia vás delí od titulky v časopise Forbes a väzenskej cely.
Všetky tieto saltá a zmeny funkcií, pánov či ideológie Surkov predviedol bez zaváhania.
Vladislav Surkov a Vladimír Putin v roku 2006. Foto: Sergej Karpuchin / Reuters
Orechová škrupina
K najzaujímavejším pasážam románu Takmer nula patria tie, v ktorých autor odkladá nabok spoločenskú satiru a sústreďuje sa na opis vnútorného sveta svojho protagonistu. Jegora označuje za vulgárneho Hamleta, ktorý prehliadol povrchnosť svojej doby, nie je však schopný úprimných citov k nikomu ani k ničomu: Jeho osobnosť bola uzavretá v orechovej škrupine… vonku sa pohybovali jeho tiene, bábky. Vnímal seba samého takmer ako autistu, ktorý len predstiera kontakt s vonkajším svetom, a ostatným sa prihovára umelými hlasmi, aby z nich vylúdil všetko, čo potreboval v moskovskom hluku: knihy, sex, peniaze, jedlo, moc a iné užitočné veci.
Jegor je síce manipulátor, no nie je nihilista; má veľmi jasnú predstavu o tom, čo je božské: Jegor jasne videl výšavy Stvorenia, kde nad oslnivou priepasťou tancujú nehmotné, neriadené, nikam nesmerujúce slová, spájajú sa a zase sa delia, vytvárajúc nádherné vzory.
Výšavy stvorenia! Jegorov Boh presahuje kategórie dobra a zla a Jegor je jeho privilegovaný spoločník: príliš prefíkaný na to, aby sa k niekomu pripútal a príliš blízky Bohu na to, aby potreboval morálku. Svet je pre neho priestor, kam možno premietať rôzne skutočnosti. Surkov tu sformuloval základnú filozofiu novej elity, generácie post-sovietskych supermanov, ktorí sú silnejší, jasnozrivejší, rýchlejší a oveľa flexibilnejší než všetky predchádzajúce generácie.
Všetko je PR sa stalo hlavným heslom nového Ruska.
Keď som pracoval v ruskej televízii, denne som sa stretával s rôznymi formami tohto postoja. Väčšina redaktorov ostankinských kanálov v súkromnom živote určite zastáva liberálne postoje, dovolenky trávi v Toskánsku a má absolútne európsky vkus. Keď som sa im položil otázku, ako sa im podarilo zlúčiť profesionálny a súkromný život, pozreli sa na mňa ako na idiota a odpovedali: Za posledných dvadsať rokov sme zažili komunizmus, v ktorý sme nikdy neverili, ekonomický krach, mafiánsky štát a oligarchiu, a pochopili sme, že je to ilúzia, že všetko je PR.
Všetko je PR sa stalo hlavným heslom nového Ruska a v mojich moskovských spolupracovníkoch sa snúbil cynizmus s osvieteným pohľadom na veci. Keď som sa ich opýtal na disidentov zo sovietskych čias, ľudí ako boli moji rodičia, ktorí bojovali proti komunizmu, zavrhli ich ako naivných rojkov a moju západnú slabosť pre nejasné pojmy ako ľudské práva či sloboda zmietli zo stola ako chybu. Čo nevidíš, že vaše západné vlády sú rovnako zlé ako tie naše? pýtali sa ma. Pokúsil som sa oponovať, ale vyslúžil som si len ich ľútostivý úsmev. Viera v čokoľvek a odvaha stáť si za svojím presvedčením je im na smiech, a jediné, čo obdivujú, je schopnosť prispôsobiť sa každým okolnostiam.
Estetický počin
Vladimír Nabokov kedysi opísal druh motýľov, ktoré sa v ranom štádiu vývoja naučili meniť farby, aby sa ukryli pred dravcami. Dravce, ktoré sa živia týmito motýľmi, už dávno vyhynuli, no ony neprestali meniť farby, len tak, z čírej radosti z premien. Čosi podobné sa stalo aj ruským elitám: za sovietskej éry sa naučili disimulovať, aby prežili; teraz už nemusia neustále meniť farby, ale robia to ďalej, lebo ich to akýmsi perverzným spôsobom baví. Je to konformizmus, povýšený na úroveň estetického počinu.
Samotný Surkov je stelesnením tejto psychológie. Keď som počúval jeho prejav pred londýnskymi študentmi a novinármi, zdalo sa mi, že sa neustále premieňa a prelieva ako ortuť, z anjelského úsmevu prechádza k démonickému pohľadu, od vágneho liberála hlásajúceho modernizáciu k hrozivému nacionalistovi, chrliacemu zámerne protirečivé myšlienky ako riadená demokracia alebo konzervatívna modernizácia. Potom spravil krok späť, usmial sa a povedal: Potrebujeme novú politickú stranu a mali by sme ju vytvoriť sami, nečakať, kým vznikne sama. Keď sa pozorne prizriete straníckym činiteľom, účinkujúcim v politickej reality šou v Surkovovej réžii, na prskajúcich nacionalistov a cviklovočervených komunistov, neubránite sa dojmu, že všetci hrajú svoje úlohy s ironickou iskierkou v očiach.
Surkov sa rád odvoláva na nové postmoderné texty, ktoré v posledných rokoch vyšli v ruskom preklade. Hovorí o rozpade veľkých príbehov, o nemožnosti spoznať pravdu a o tom, že všetko je len simulacrum a simulacra…, aby v nasledujúcej chvíli vyhlásil, že neznáša relativizmus a miluje konzervativizmus a vzápätí zacitoval Slnečnicovú Sutru Allena Ginsberga v angličtine a spamäti. Ak Západ v minulosti podkopával Sovietsky zväz a prispel k jeho porážke tým, že z ekonomiky voľného trhu, populárnej kultúry a demokratickej politiky spravil jeden príťažlivý balík (parlamenty, investičné banky a abstraktný expresionizmus spoločnými silami porazili politbyro, plánovanú ekonomiku a socialistický realizmus), Surkovova genialita spočíva v tom, že tieto asociácie roztrhal, zlúčil autoritárstvo s moderným umením, využil slovník ľudských práv a zastupiteľskej demokracie na obhajobu tyranie, rozkúskoval a znovu pozliepal demokratický kapitalizmus, až kým sa nezmenil na pravý opak svojho pôvodného významu.
Bez oblohy
Bola to prvá nelineárna vojna, píše Surkov v novej poviedke, Bez oblohy, ktorú zas vydal pod pseudonymom a ktorá sa odohráva v dystopickej budúcnosti po skončení piatej svetovej vojny: V primitívnych vojnách 19. a 20. storočia obvykle proti sebe bojovali len dve strany. Dve krajiny. Dve spojenecké skupiny. Teraz proti sebe stoja štyri koalície. Nie dvaja proti dvom ani traja proti jednému. Nie. Všetci proti všetkým.
Kremeľ vysiela protichodné signály, podľa toho, kedy ako sa mu to zapáči, a vopchá sa všade:
V Surkovovej vízii nefiguruje posvätná vojna, nenájdeme tam druh kabaretu, akým kedysi provokovali a podpichovali Západ. Zato tu nájdeme ponurú víziu globalizácie, proti ktorej sa ľudia nebúria, ich vzájomné prepojenie však vyvoláva celý rad konfliktov medzi rozličnými hnutiami, korporáciami a mestskými štátmi a dávne spojenectvá, kde sa všetky tie Európske únie a Severoatlantické aliancie a Západ vyčerpali a Kremeľ môže využívať nové, meniace sa zoskupenia, založené na loajalite a záujmoch, pohyboch ropy a peňazí, klásť klin medzi Európu a Ameriku a postaviť jednu západnú firmu proti druhej a všetky spolu proti ich vládam, až kým nikto nebude vedieť, kto sleduje aké záujmy a kam smerujú.
Niektoré provincie sa pridali na jednu stranu, pokračuje Surkov. Zopár ďalších na inú. Niektoré mestá, generácie a rody sa spolčili s treťou. Občas prešli na druhú stranu, niekedy uprostred bitky. Sledovali rozličné ciele. Pre väčšinu z nich sa vojna stala jednoducho súčasťou života. Nie nevyhnutne tou najdôležitejšou.
Kremeľ vysiela protichodné signály, podľa toho, kedy ako sa mu to zapáči, a vopchá sa všade: pravicových európskych nacionalistov láka útokmi na EÚ; extrémnu ľavicu kooptuje rozprávkami o boji proti hegemónii Spojených štátov; pobožných konzervatívcov v Amerike si získava bojom proti homosexualite. Výsledkom je množstvo hlasov, ktoré spracúvajú publikum na rozličných koncoch sveta z rozličných perspektív a vytvárajú dojem rastúcej podpory kremeľskej politiky, a to všetko šíri vysielanie RT.
Pohľad z lietadla na nočnú Moskvu s Kremľom v centre. Foto: Alexander Demiančuk / Reuters
Poviedka Bez oblohy vyšla 12. marca 2014. O niekoľko dní neskôr Rusko anektovalo Krym. Anexiu pomohlo pripraviť Surkovovo divadielko Noci vlkov s kozákmi, zinscenovaným referendom, bábkovými politikmi, recitujúcimi pripravené repliky a mužmi s puškami. Všetci najnovší užitoční spojenci Kremľa – tí vľavo, vpravo i tí pobožní – sa postavili za Putina. Ani jedna sankcia Západu neohrozila ekonomické styky s Ruskom. Iba niekoľkým významnejším činiteľom vrátane Surkova zakázali vstup do Spojených štátov a Európskej únie a investície v týchto krajinách.
Nepostihne tento tento zákaz aj vás?, opýtal sa reportér, ktorý Surkova stretol v kremeľskom paláci. Je o vás predsa známe, že máte západný vkus. Surkov sa usmial a ukázal si prstom na hlavu: Celá Európa sa mi zmestí sem. Neskôr vyhlásil: Rozhodnutie Washingtonu vnímam ako uznanie mojich zásluh o Rusko. Pokladám ho za veľké vyznamenanie. V zahraničí nemám žiadne bankové účty. Na celých Spojených štátoch ma zaujíma len Tupac Shakur, Allen Ginsberg a Jackson Polock. Na to, aby som sa tešil z ich diel, nepotrebujem vízum. Neprídem o nič.