Foto: Thomas Peter/Reuters
Rok 2014 vojde do európskych análov ako rok vratkého západného konsenzu o tom, ako obmedziť na minimum škody, ktoré spôsobilo Rusko svojím znovuzrodením ako revizionistickej mocnosti. Udalosti na periférii Európy skoncovali so snahou o pozitívnu geopolitiku, postavenou na presvedčení, že pád berlínskeho múru v roku 1990 položil základ pre nové permanentné usporiadanie Európy. V roku 2014 anexia Krymu – prvý krok k špecifickému návratu Ruska do Európy – asi aj tých najzapálenejších optimistov vyliečila z predstavy, že ešte žijeme v tejto ére. Síce sme ešte naplno nepocítili dopad toho, že do Európy sa opäť vrátila vojna, no v Novom roku sa to istotne zmení.
Zatiaľ čo osud Ukrajiny visí na vlásku, prvou obeťou zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie v Európe nie je krajina, ale myšlienka: Stredná Európa ako pojem, ktorého zrodenie kedysi vyvolalo nádej, že koniec dejín prinesie dlhodobé zmeny aj miliónom ďalších ľudí na celom svete.
V novej optike
V prvom desaťročí po páde komunizmu sa vonkajšia ríša bývalého Sovietskeho zväzu úspešne zbavila prezývky Východná Európa. Nový názov Stredo-východná Európa (občas som si kládol otázku, kde sa v tom prípade nachádza Stredo-západná Európa) potvrdil znovuzískanú nezávislosť tohto regiónu. Stredná Európa v tomto príbehu stelesňovala miesto, ktoré sa vrátilo na Západ a z Európy znovu spravilo organický celok. Myšlienka Strednej Európy od samého počiatku presahovala takzvanú Višegradskú skupinu alebo V-4, čiže Poľsko, Maďarsko, Českú republiku a Slovensko. Zahŕňa viac než tradičný pojem, ktorého autorom je Milan Kundera. Podľa neho je tento región kultúrnou súčasťou Západu, len zemepisne (a zhodou historických okolností) posunutou smerom na Východ. Podstatou tejto myšlienky bolo prepojenie daného regiónu s širším celkom Európy a spoločný osud so Západnou Európou, čo časom povznesie bývalé sovietske kolónie a pomôže im prekonať dichotómiu medzi Východom a Západom.
V tejto novej optike už Varšava nebola Parížom Severu, Praha východnou sesternicou Viedne a Bratislava bývalým kráľovským mestom Pressburgom, ale proste Varšavou, Prahou a Bratislavou. Termín spoločná európska identita sa konečne mohol prestať písať bez úvodzoviek, keďže Západná a Východná Európa sa stretávala v Strede. Táto koncepcie ďalej odkazovala na súvislosť s dávnou Mitteleurópou, ktorá sa znovu zblížila s Nemeckom v novom háve dobrotivého vodcu a partnera v európskom projekte. Očakávalo sa, že Stredná Európa prispeje aj k zmenám ďalších regiónov ďalej na východ a na sever – táto predstava bola istý čas celkom reálna, najmä keď Švédsko a Poľsko v rámci Európskej Únie vytvorili Východné partnerstvo, ktoré malo prekonať rozkol čias studenej vojny a priblížiť sa k bývalým hraniciam ruskej vnútornej ríše, čiže k Ukrajine v jej prapôvodnom význame.
Myšlienka Strednej Európy od samého počiatku presahovala takzvanú Višegradskú skupinu . Zahŕňa viac než tradičný pojem, ktorého autorom je Milan Kundera.
Pre Spojené štáty Stredná Európa predstavovala novú šancu, a jej potvrdením bolo rozhodnutie v rámci druhej rundy rozširovania NATO po skončení studenej vojny prijať do svojho spoločenstva baltické krajiny, a tým sa navždy rozlúčiť s predstavou, že Rusko bude môcť aj v budúcnosti definovať svoju preferovanú sféru záujmov. Aj Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a ostatné spojenecké krajiny NATO prekonali svoje pochybnosti a podporili USA, napriek tomu, že v tomto čase, keď sa Amerika vyhrievala vo výslní ako superveľmoc, mnohí vnímali rozšírenie NATO len ako politickú hru, v ktorej v Európa zohráva čoraz menšiu skutočnú politickú úlohu. Myšlienka Strednej Európy bola účinným nástrojom politickej transformácie, pretože obsahovala perspektívu, že krajinám na medziúzemí sa podarí prekonať rozoklanosť, vyplývajúcu z ich zemepisného položenia na periférii Východu a Západu, v závislosti od toho, ako dopadne súperenie medzi veľmocami. Spojenectvo so Spojenými štátmi, Nemeckom a Západnou Európou dávalo postkomunistickým demokraciám reálnu nádej, že po vstupe do NATO a Európskej Únie sa konečne vymania zo svojho okrajového postavenia.
Centrálny význam
Pomalý zánik Strednej Európy ako oblasti obrovských možností, odkiaľ sa liberálne ideály budú šíriť ďalej na východ, sa začal v roku 2008, keď na summite NATO v Bukurešti padlo rozhodnutie neponúknuť Gruzínsku a Ukrajine Akčný plán členstva; po čom nasledovala vojna medzi Ruskom a Gruzínskom, v rámci ktorej si Rusko prisvojilo dve gruzínske provincie. Tento konflikt na okraji Európy súčasne spustil proces uzatvárania Európy. Napriek tomu, že ho Paríž a Berlín viac-menej pripísali na vrub neoblomnému postoju Micheila Saakašviliho voči Rusku, konflikt jednoznačne dokázal, že postmoderná Európa, koncipovaná ako normatívny systém, bola len sebareflexívnym príbehom, ktorý nemal veľa spoločné s reálnym vonkajším svetom a krajinám mimo neho poskytoval len minimálne bezpečnostné záruky.
Ďalší proces európskeho odzbrojovania ukázal, že Vladimír Putin si správne vypočítal, o koľko menej je Európa odhodlaná brániť sa. Spätne je zjavný aj bezprostredný dopad rozhodnutia Obamovej vlády preniesť pozornosť z Európy na Áziu, následné prešetrovanie vzťahov s Ruskom a Obranné strategické smernice z roku 2012. V dôsledku týchto rozhodnutí v období od gruzínskej vojny po anexiu Krymu nastalo trieštenie V-4, do ktorého sa kedysi vkladali veľké nádeje. Menšie štáty začali hľadať vlastný spôsob, ako sa vyrovnať s meniacou sa realitou a vo svojich rozhodnutiach sa orientovať skôr na politiku Nemecka, zatiaľ čo Poľsko sa pokúsilo vytvoriť čosi, čomu sa začiatkom deväťdesiatych rokoch nadnesene hovorilo druhé veľké európske zmierenie. Nádej, že s Nemeckom možno reálne počítať ako s partnerom, ktorý pomôže postkomunistickým krajinám uskutočniť myšlienku Strednej Európy, vyvrcholila v novembri 2011 berlínskym prejavom Radka Sikorského, poľského ministra zahraničia, v ktorom vyhlásil, že nemeckej nečinnosti sa musíme obávať viac ako nemeckých činov. Táto nádej spočívala v tom, že s plnou podporou Nemecka sa Strednej Európe konečne podarí prekonať dilemu, či je stredom alebo perifériou, a že prestane byť perifériou dakoho iného. Stredná Európa predpokladala, že tento vývoj budú garantovať vzťahy Nemecka s ostatnými krajinami v regióne, predovšetkým s Poľskom, ktoré vyvážia historicky dominantný politický vektor nemeckej Ostpolitik, zameranej na Rusko. Poľsko a v podstate i celá V-4 pri tom vychádzali z premisy, že v Nemecku zvíťazí oddanosť myšlienke Strednej Európy nad historickou citlivosťou voči Rusku, a že tento trend jedného dňa celkom potlačí ekonomická integrácia v rámci EU. Definitívna odpoveď na otázku, či to boli plané nádeje alebo nie, vyplynie až z reakcie Nemecka na ruskú okupáciu Ukrajiny. No bez ohľadu na všetko ostatné ruská okupácia Ukrajiny zmarila sen o Strednej Európe, postavenej na nemecko-poľskom spojenectve s podporou menších okolitých postkomunistických krajín. Odkedy nemecký minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier verejne odmietol akúkoľvek perspektívu vytvorenia stálych základní NATO v Poľsku a baltických krajinách, už nikto nemôže robiť ilúzie, že sa tento región zrástol natoľko, aby vytvoril kvalitatívne novú entitu. Bezpečnostná otázka nadobudla zásadný význam pre krajiny na pohraničí severnej časti Strednej Európy (vrátane škandinávskych krajín), čím sa obnovilo ich pôvodné periférne postavenie. Debata o tom, do akej miery je ešte platná dohoda o vzťahoch medzi krajinami NATO a Ruskom, ktorú nemecká delegácia otvorila na summite NATO vo Walesi, dala jasný signál, že dejinný kruh sa zatvoril alebo, lepšie povedané, že sa napriek všetkým krásnym rečiam po skončení studenej vojny vôbec nič nezmenilo. Baltické krajiny a Poľsko, a neskôr, keď sa konflikt na Ukrajine začal prehlbovať, dokonca aj Rumunsko na juhozápade regiónu, začali žiadať posily, dostali však len verbálne uistenia a sľuby do budúcnosti. Znovu sa potvrdila bolestná pravda, že položenie v zemepisnom centre vôbec nemusí znamenať aj centrálny význam.
Stred či periféria?
Stredoeurópsky sen ešte celkom nezomrel, prežíva najmä medzi postkomunistickými demokraciami. Tie Rusko znovu prinútilo konfrontovať sa s ich relatívnou slabosťou a neschopnosťou vytvoriť vlastné záruky pre bezpečnosť svojich krajín. NATO, ktoré mnohí Západoeurópania už dávno pokladajú za akúsi relikviu, zbavenú obsahu, ostáva v centre diskusií pohraničných štátov, do hĺbky otrasených Putinovou agresiou. Mraky, ktoré sa zbierajú nad východom Európy, však v prvé dni roku 2015 v mnohých západných kútoch Európy vyvolávajú len pochybnú vieru, že sa nejakým spôsobom podarí znovu nastoliť status quo ante.
Ukázalo sa, že od samého počiatku bolo prehnané veriť, že sa podarí vymazať zemepisné faktory určujúce pre východnú perifériu Európy (hoci je pochopiteľné, že vzrušujúce dni po páde berlínskeho múru takúto predstavu splodili). V dôsledku Putinovej agresie si musíme priznať, že myšlienka Strednej Európy – ako novovytvorenej geostrategickej entity, založenej skôr na západnom presveděení o vzniku celistvej, slobodnej a mierumilovnej Európy než na tvrdej mocenskej realite – bola len preludom. Stred alebo periféria – táto dilema sa znovu naplno vyjavila a v roku 2015 sa môže len prehĺbiť. Otázka je, či severoatlantické spoločenstvo bude schopné dospieť ku konsenzu, ktorý by ho posunul od verbálnych uistení cez posily až po účinné zastrašenie protivníka na zraniteľnom severovýchodnom krídle Európy.