FOto: Nikos Economopoulos / Magnum Photos
Jeden kanadský priateľ ma nedávno prekvapil otázkou, kto to má ťažšie, kanadský alebo srbský spisovateľ. Že on si myslí, že je omnoho ťažšie byť spisovateľom v Kanade, pretože tu vie len o niekoľkých veľkých a aktuálnych témach, o ktorých by sa dalo písať. Jednou je prisťahovalectvo, navykanie ľudí zo všetkých kútov sveta na Kanadu, hlavne na tuhú kanadskú zimu, ďalšou dejiny krajiny, príležitostne doplnené o správy z účasti Kanady v Prvej a Druhej svetovej vojne. Len minimum kníh je o súčasnej spoločenskej situácii, lebo tu momentálne takmer nemáme problémy, ktoré by mohli inšpirovať spisovateľa k veľkým dielam. Pre toto všetko, uzavrel môj priateľ, je kanadská literatúra na okraji súčasnej svetovej literatúry.
Ale prečo, pýtam sa, by to mal mať srbský spisovateľ ľahšie ako kanadský? Jednoducho preto, odpovedá mi, že srbský spisovateľ priam do vážnych, veľkých a ťažkých otázok na každom kroku priam vráža. Spoločnosť je v prechode, politická situácia nestabilná, história živá, silnie antisemitizmus, medzietnické vzťahy na bode mrazu… Keď srbský spisovateľ ráno vyskočí z postele, pokračoval môj priateľ, možno ani nevie, ktorej z tých otázok by sa mal venovať skôr. Vraj ho úplne vidí, ako sa bezradne škrabe vo vlasoch, lebo pri tom pretlaku tém a dilem je veľmi také ťažké sa pre niektorú rozhodnúť.
Teraz sa bezradne škrabem vo vlasoch aj ja, pretože neviem, čo mu na to mám odpovedať. Neviem, kto to má ťažšie, vravím mu napokon, isté je len, že byť v Srbsku spisovateľ vôbec nie je jednoduché. Nech ako srbský spisovateľ urobím hocičo, vždy sa ukáže, že som niekoho alebo niečo zradil. Keď mu kniha vyjde v latinke, zrádza srbskú tradíciu, keď v cyrilike, má proti sebe stúpencov integrácie do EU.
Ak píše o srbských témach, hneď ho vykričia ako nacionalistického básnika, ak o národných témach nepíše, upadne do podozrenia, že sa chce zalíškať nepriateľom srbského pravoslávia. Ak používa jazyk severného Srbska, kritizujú ho, že zanedbáva južné dialekty, ak píše jazykom východu, vyčíta sa mu ignorovanie západnej jazykovej varianty.
Keď súhlasí, aby mu kniha vyšla v Záhrebe, je zradca, keď to odmietne, je za zbabelca. Ak ho na Západe neprekladajú, je to príznak protisrbského sprisahania, ak ho prekladajú, je to dôkaz, že Srbsko vymaľoval škaredo. Ako vidíš, vravím svojmu kanadskému priateľovi, srbský spisovateľ to naozaj nemá ľahké. Tak či tak ho zneužijú na nejaké ciele.
A to nie je všetko, pokračujem a citujem mu slová jedného satirika, že spisovateľ je človek, ktorý mení odpovede na hádanky. Zdôrazňujem, že to je dôležité, pretože v Srbsku plno ľudí mení svoje odpovede na hádanky, hlavne tí, čo žiadne odpovede nepoznajú, ale napriek tomu ich majú (čo sa najzreteľnejšie prejavuje v parlamentnej diskusii a televíznych talkshow). A tak srbskému spisovateľovi nezostáva veľa manévrovacieho priestoru. Ak dáva jasné odpovede, musí rátať s nedôverou. Čím jasnejšia odpoveď, tým väčšia nedôvera. Najväčšiu nedôveru vzbudzujú spisovatelia a jednotlivci, ktorí za svoje slová vyslovené na verejnosti preberajú zodpovednosť. Proti takýmto ľuďom sú všetci.
Kanadský priateľ sa zamyslí a potom zdvihne ruky – na znak toho, že sa vzdáva. Presvedčil si ma, hovorí, že srbský spisovateľ to má naozaj ťažšie ako kanadský. Ja len nechápem, prečo sa srbskí spisovatelia nespoja a nevzbúria?
Dívam sa naňho v úžase. Srbskí spisovatelia sa majú spojiť? Ako prišiel na taký nemožný nápad? Chcem sformulovať odpoveď, ale čím viac o tom premýšľam, tým k nej mám ďalej. Nezostáva mi nič iné, ako tiež zdvihnúť ruky a vzdať sa. Spisovatelia sú jednoducho zvláštne bytosti, hovorím svojmu priateľovi. A on potrasie hlavou: „Niektoré veci zrejme nikdy nepochopíme.”