Prvé leto, o ktorom môžem podať podrobnejšiu správu, sa začalo pred dvadsiatimi rokmi. Dva prázdninové mesiace dovtedy vyzerali vždy takmer úplne rovnako. 1. júla sme odcestovali na chalupu do Nízkych Tatier a vrátili sme sa 31. augusta. Z hôr sme sporadicky vyrážali na výlety do medzinárodne atraktívnych lokácií ako Kokava nad Rimavicou alebo Zemplínska Šírava, z číreho zúfalstva nazývaná aj „Slovenské more“. Najzápadnejšie mesto, aké som videl, sa volalo príznačne Východný Berlín.
Prírodnú idylu uprostred kopcov okolo starého domu narúšali iba vytrvalí sovietski piloti ohlušujúcich stíhačiek, ktorí štartovali v Sliači – svedomito strážili, aby sa do Československa nedostali húfy západniarov, ktorí túžili po plnohodnotnom živote u nás.
Na začiatku júla 1989 sme vyrazili do kúpeľov v Egri. Slovo wellness vtedy ešte neexistovalo. Liečebné vody ma navyše ako dvanásťročného vonkoncom nezaujímali. Dúfal som, že sa mi podarí zohnať krikľavozelené šnúrky do tenisiek, slnečné okuliare zvané zrkadlovky a hádam aj falošnú bundu s troma pásikmi. Cesta do Maďarska vtedy vyžadovala podobnú prípravu ako dnes transatlantický let priekupníkov s narkotikami. Do túb s krémami a do stanových tyčí sme zložito napchali zväzky západonemeckých mariek, vyšmelených v nehoráznom kurze. Do zaváraninových pohárov mama nachystala jedlo na každý deň. Na dvojtýždňový pobyt v kempingovom tábore, ktorý by seriózny hygienik okamžite hermeticky uzavrel, padla napriek tomu väčšina rodičovských úspor.
Letá môjho detstva boli prispaté ako stranícke prejavy, uzívané, pomalé ako náš Trabant na diaľnici a jednotvárne ako poobedňajšie vysielanie Československého rozhlasu. Lenže v Egri sa všetko zmenilo. Stanový tábor nečakane praskal vo švíkoch. Veľké trávnaté priestranstvo bolo husto posiate spacákmi a autami. Takmer sme si nemali kde rozložiť naše oranžové monštrum, ktoré vážilo asi tonu, no napriek tomu sa v ňom nedalo pohodlne pohybovať ani natiahnuť.
Ostatní turisti tiež pricestovali na východonemeckých duroplastových vozidlách vyrobených v Zwickau, ktoré mali vzadu na kapote absurdný nápis „De Luxe“. Všade znela šušľavá saská nemčina. Vo vzduchu čosi viselo. Obrovské napätie bolo zjavné aj deťom. Hrozná umyváreň, do ktorej by sa človek hanbil vpustiť dobytok, bola preplnená nervóznymi ľuďmi, ktorí vonkoncom nemysleli na dovolenku, ale neustále konšpirovali a čosi si tajomne šepkali. Bolo mi to vcelku ukradnuté. Môj svet sa krútil okolo čokoládových palaciniek, plagátov Sandry a Michaela Jacksona, ktorý bol vtedy ešte černoch a mimoriadne živý, či komiksových zošitov v jazyku, ktorému som ako naschvál nerozumel: Köszönöm szépen!
Jedného rána som sa spotený zobudil v stane, horúcom ako slnečná pec. Ospanlivý som rozopol vchodový zips, vystrčil som von hlavu a pretrel som si oči zaclonené karpinami. Najprv som si myslel, že ešte snívam a skôr som túžil po ďalšom sne s Nšo-Či, Vinnetuovou sestrou, ktorú hrala očarujúca Marie Versini. Chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že som už hore a pri zmysloch.
V kempingovom tábore sme zostali úplne sami. Nikde nikto. Iba nesmierne, závratné ticho. Všade naokolo stáli opustené Trabanty. Kolóna prázdnych áut sa tiahla až k hraniciam, kde bol 27. júna prestrihnutý ostnatý drôt. Na dokrkvanej tráve ležali pohodené východonemecké výrobky, no o tie som nemal záujem. Napriek intenzívnemu pocitu osamotenosti sa ma zmocňovala zvláštna, prudká eufória. Zmätene, a predsa mimoriadne silno som vnímal, že niečo sa definitívne zmenilo, nielen s týmto prázdninovým pobytom, ale s celým mojím životom a svetom. Hoci som politike vôbec nerozumel, došlo mi, že takto sa celkom hmatateľne, neúprosne a navždy končí moje detstvo, tam v Egri, v to spaľujúce slnečné ráno v lete 1989.