Zostrelenie dopravného lietadla nad Ukrajinou a jeho takmer 300 obetí sotva oplyvnia postoj Moskvy v ukrajinskom konflikte. V Európe by sa však mohol presadiť tvrdší postup. Otázka je, či bude stačiť na to, aby ukončil vojnu.
Foto: Maxim Zmeyev / Reuters
Zavraždenie takmer troch stoviek ľudí v desaťkilometrovej letovej výške priblížilo svetu, čo si Ukrajinci vytrpeli za posledných šesť mesiacov. Rusko pohrdlo právom a dobrými mravmi a bez ohľadu na skúsenosti z Druhej svetovej vojny obsadilo a anektovalo polostrov Krym. S nasadením žoldnierov, dobrovoľníkov, ako aj ťažkých zbraní rozdúchalo ďalšie krvavé konflikty v ukrajinských regiónoch Doneck a Luhansk. Rusko vedie na Ukrajine špinavú a nevyhlásenú vojnu. No kým sa to všetko odohrávalo v odľahlých končinách, možno sa nezdalo, že je to až tak veľmi dôležité.
Lži ruskej propagandy
Ruské ťaženie proti Ukrajine sa od začiatku obhajovalo lžami. Moskva vyhlásila, že bude brániť demokraciu, hoci na Ukrajine sa konali slobodné voľby, v Rusku nie. Rusko argumentovalo tým, že na Ukrajine sú porušované práva ruskojazyčných obyvateľov, hoci títo ľudia v skutočnosti môžu na Ukrajine žiť slobodnejšie, než v samotnom Rusku. Rusko tvrdilo, že na Ukrajine vládnu fašisti, pričom krajná pravica má na Ukrajine menší priestor než v ktorejkoľvek európskej krajine.
Rusko údajne predstavuje srdce európskej civilizácie.
Nie na Ukrajine, ale v Rusku prezident vo svojom prejave k rabínom obdivuje Goebbelsovo nadanie. Jeden z jeho poradcov rehabilitoval Adolfa Hitlera ako štátnika, ruskými ulicami na 1. mája pochodujú neonacisti a v štátnej televízii sú Židia obviňovaní zo spoluzodpovednosti za holokaust. Nie ukrajinský, ale ruský prezident sa sám prezentuje ako vodca európskych pravicových nacionalistov.
Zostrelenie dopravného lietadla ruskú propaganda nezmiatlo. Iste, európske a malajzijské mŕtvoly sú pre ňu neporovnateľne väčšou výzvou, než ukrajinskí mŕtvi. Médiá s radosťou prevzali Putinovu orwellovskú jazykovú úpravu: Ukrajina sama môže za udalosti na svojom štátnom území. To Putinovi nebráni súčasne vyhlasovať, že ukrajinský štát neexistuje a sporné územie je ako Nové Rusko súčasťou “ruského sveta”, a teda patrí Rusku.
Odkedy Rusko v decembri minulého roka rozpútalo terajší konfklikt tým, že sa pokúsilo znemožniť Ukrajine podpis asociačnej dohody, trvá Moskva na tom, že sa hlási k lepšej Európe, než Európska únia, ktorá je podľa názoru ruských diplomatov dekadentná. Preto je výhodnejšie vstúpiť do Moskve užitočne Eurázijskej únie so zakladajúcimi členmi Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom, ako aj vazalskými režimami v Luhansku a Donecku, s plánovaným rozšírením od Lisabonu po Vladivostok.
Rusko údajne predstavuje srdce európskej civilizácie. Ruský svet, nepoškodený byrokraciou, zákonmi, štátnosťou a hranicami stráži Putinov ‘ruský svet’ kresťanské dedičstvo, v spisoch eurázijských vizionárov ohrievané stalinským a nacistickým myslením. Euroázianizmus má prívržencov medzi európskymi (a americkými) krajnými pravičiarmi aj krajnými ľavičiarmi. Svojich obdivovateľov má aj v britskej UKIP. Uvedomme si pritom, že oslabenie Európskej únie neprinesie žiadnu národnú idylu, jeho dôsledkom bude oveľa skôr posilnenie eurázijskej alternatívy.
Od marca nadobúda ruská alternatíva Európa na Ukrajine viditeľné kontúry: v úteku etnických menšín z polostrova Krym a utečencoch z Luhanska a Donecka; zatýkaním a mučením reportérov, umelcov a kňazov, popravovaním vojnových zajatcov; napokon aj spoločenskom kolapse väčších miest ako sú Luhanks a Doneck, ktoré boli ešte donedávna rovnako bezpečné ako porovnateľne veľké mestá vo zvyšku Európy. Aký typ následkov to bude mať, keď sa vedie nevyhlásená vojna, keď sa zákony, namiesto dodržiavania zhadzujú a propaganda rozhoduje o tom, ako má vyzerať realita. Zostrelenie letu MH17 bol s najväčšou pravdepodobnosťou omyl; žoldnieri, ktorí odpálili raketu nezamýšľali zostreliť civilné lietadlo. A keď o pár dní na to separatisti v Luhansku rozstrieľali na kusy autobus plne obsadený utečencami, možno to tiež bola – v úzkom zmysle slova – nehoda. No takéto veci sa zákonite dejú a aj naďalej budú diať tam, kde veľmoc nastolí namiesto politiky anarchiu.
Nevieme povedať, ktorý aspekt zostrelenia MH17 bol najsmutnejší a najhroznejší. Tri deti, ktoré na začiatku neboli zarátané do počtu obetí? Dieťa s tričkom “Don’t panic”? Študent z Leedsu, alebo študent Indiana University? Rad malajzijských rodín, ktoré boli v priebehu niekoľkých mesiacov konfrontované s neznesiteľnou stratou v nepredstaviteľnej diaľke? Ľudia na letisku Schiphol, ktorí sa lúčili s priateľmi a kolegami, a mysleli si, že odchádzajú len na prázdniny alebo na konferenciu? Bolo zabitých 189 holandských občanov. Holandsko – prerátané na počet obyvateľov – prišlo jedným šmahom o viac svojich občanov ako Spojené štáty 11. septembra.
A do všeobecného zdesenia z týchto udalostí sa mieša ja vedomie totálnej nezmyselnosti tejto vojny. Strategický kalkul ruskej intervencie je jednoducho zlý: že žiadna reálna Ukrajina neexistuje, len beztvará masa, ktorá sa dožaduje Ruska. Tento chybný odhad mal – ako už niekoľko mesiacov zdôrazňujú ukrajinskí analytici – ukázať, že Rusko, aby dosiahlo želaný cieľ, sa bude buď snažiť o ďalšiu eskaláciu, alebo bude musieť uznať svoj omyl. To druhé môžeme sotva očakávať, aj keby sme si to veľmi priali.
Pravdepodobnejšia (a už aj začala) je trivializácia hrôzy tým, že sa z nej urobí fikcia. Russia Today “informuje”, že zostrelenie MH17 bolo výsledkom neúspešného pokusu Ukrajiny zostreliť lietadlo, v ktorom sa prezident Putin vracal z Brazílie do Moskvy. Toto groteskné tvrdenie urobilo obeť útoku z Putina a tým z neho sťalo akúkoľvek mysliteľnú podobu zodpovednosti.
Špina high-tech zbraní
Nemožno vylúčiť, že tento príšerný masaker nebude vnímaný ako jednotlivá udalosť, ale ako jedna z radu ďalších zločinov; že obete sa rozpustia v ešte väčšom množstve obetí tých, ktorých smrť bude až príliš predvídateľným dôsledkom pohraničných incidentov, rozbíjania občianskej spoločnosti a autority úradov, pokračovania špinavej vojny high-tech zbraňami. Vzniká otázka, či existujúce európske spoločenstvo nemalo proti tomu urobiť niečo robustnejšie než tento svoj druh nihilizmu, či má schopnosť sama vziať vážne vyhlasované záväzky, či sa Európa chopí zodpovednosti a vo svojom rozhorčení sa už menej nechá viesť cudzou propagandou a krátkozrakými vlastnými záujmami. MH17 neovplyvní Kremeľ, určite nie bezprostredne. Ale v Európe by sa mohlo niečo zmeniť, dokonca možno dosť na to, aby to skončilo túto nezmyselnú vojnu. Je to nádej, aj nie veľmi veľká.