Foto: Grani.ru
S novinárkou Valerijou Novodvorskou sme sa nestihli dohádať. Posledných dvadsať rokov som bol jej nezmieriteľný ideologický oponent. Zdalo sa mi, že vedie boj so zdochnutým drakom – drakom sovietskeho totalitarizmu. Tvrdil som, že nemá zmysel venovať toľko vášne tejto mrcine, keď sa v našich životoch objavilo toľko nového zla a novej nespravodlivosti z úplne nových zdrojov.
Valerija Novodvorskaja ako Kasandra bez prestania kričala na každom rohu: drak je nažive a určite sa prebudí! A odišla zo života vo chvíli, keď si už nikto nemôže nevšimnúť, že drak sa prebral.
Prebudený drak chŕli prúdy fašistických zákazov. Zákonov proti inakosti v myslení. Proti nesúhlasu s oficiálnou propagandou. Ich na všetko kývajúci takzvaní poslanci a takzvaní senátori – tie isté sadrové pahýle Alexandra Galiča, – sú ako obludy, ktoré rastú, vždy keď sa najedia človečiny. Túžia všetko zakázať a všetkých strčiť do basy, tak ako upír túži po krvi. Ach, tie zlaté časy, keď za každé slovo proti vládnucej strane bolo sedem rokov lágru plus päť rokov vyhnanstva! Alebo vás hneď strčili na psychiatriu, ako tam strčili Valeriju Novodvorskú.
Niektorí hovoria, že jej interpretácia liberalizmu ľudí len odvracia od liberálnych hodnôt. Že jej názory sú ako boľševizmus, proti ktorému tak zúrivo bojovala, len s opačným znamienkom, že neobmedzený kapitalizmus, ktorý tak vášnivo hlásala, nie je menej neľudský ako stalinská diktatúra.
Ale hodnotiť sociálny darvinizmus Valerije Novodvorskej má právo len ten, kto sa sám nebál povedať zločineckej moci: Páni, ste obyčajné zvery! Klamári, podliaci, sadisti a vrahovia!, kto sa nebál hovoriť to vtedy, keď za také slová bolo sedem rokov lágru a päť ďalších vyhnanstva.
Valerija Novodvorskaja by sa sama nehodila do ideláne-buržoáznej spoločnosti, v ktorú verila. Taká spoločnosť si žiada ideálne plastelínového človeka. Valerija Novodvorskaja nemala na to chrbticu. Tak ako sa prví boľševici nehodili do spoločnosti víťazného boľševizmu. Ideálny kapitalizmus je rovnako utopický ako ideálny komunizmus. No je to rovnako veľká ideológia. Všetky veľké ideológie 19. storočia navrhli svetu veľké utópie. Bez idealistickej viery by nebolo dejín, nebol by moderný svet. A keď sme sa vysmievali z človeka, ktorý ostáva vo svojom 19. storočí, musíme si pamätať, že stojíme na pleciach gigantov.
Život Valerije Novodvorskej, to je prenikavý odraz tragického osudu ruskej inteligencie, ktorá túžila dať ľudu slobodu a bola nútená brániť tú svoju pred tým istým ľudom. Pretože sa ukazuje, že národ nielenže nechce slobodu pre seba, ale ani nestrpí, aby mal slobodu ktokoľvek. A je ochotný aktívne podporovať svojich pánov, keď potláčajú odštiepencov.
Či je ľud obeťou zákerných manipulátorov alebo je to v jeho samotnej povahe? Je možné urobiť ľud šťastným a slobodným proti jeho vôli, zbaviť otrokov ich obľúbených pánov? Všetky tieto dilemy patria medzi takzvané večné otázky, k bytostným problémom ľudského bytia. Spory o daňovom systéme a rozpočtových výdajoch sú v porovnaní s nimi banálne. Nikto na ne zatiaľ nemá univerzálnu odpoveď. Možnože tá odpoveď ani neexistuje, hoci spektrum riešení je široké: od totálneho konformizmu a prispôsobenia po apologetiku vševládnej moci osvietenej elity až po pohŕdanie zberbou.
Aj boľševizmus sa snažil na to svojím spôsobom odpovedať. A tie isté otázky musela riešiť aj Valerija Novodvorskaja. Celý pátos jej vášnivého proroctva je vzdorom proti “tyranii väčšiny. Sú situácie, keď väčšina nemá pravdu a jej odpor voči nej je povinnosťou slušného človeka. Keď väčšina zatvára oči pred lžou a podlosťou. Keď väčšina schvaľuje a podporuje potláčanie práva a dôstojnosti ľudskej osobnosti. Keď sa väčšina tohto potláčania zúčastňuje.
V Sovietskom zväze vznikol všeobjímajúci systém násilia nad ľudskou osobnosťou – jeho ideálnym modelom bola zóna, láger. Podstata spočívala v tom, že moc v lágri si môže s ktorýmkoľvek človekom urobiť, čo sa jej zachcelo a kedy sa jej zachce: prehľadať, vyzliecť, zhabať akúkoľvek vec, nedovoliť zaspať, nedovoliť si ľahnúť. Ale ani na druhej strane ostnatého drôtu nezostala jednotlivcovi žiadna autonómna sféra, kam by štát nemal ako vtrhnúť. Zalieza do vrecák, do postele, do duše, do myšlienok. Môže kohokoľvek zastaviť na ulici a ostrihať mu ideologicky nevhodné vlasy, odstrihnúť po kolená ideologicky nevhodné nohavice. A do značnej miery sa štátu podarilo urobiť spoluúčastníkov násilia – všetkých na všetkých. A väčšine sa to páčilo. Páčilo sa jej riešiť na schôdzach nemorálnosť, nálepkovať ideologických odpadlíkov, určovať život druhým. A väčšina nechcela vedieť a myslieť na milióny nevinných, z ktorých sa stal táborový prach v priebehu globálneho spoločenského experimentu.
Normálnemu človeku je prirodzené inklinovať k mieru. Ako veľmi sa nám niekedy chce zmieriť s historickou minulosťou, zmieriť sa s katmi!
Väčšina na nich nechce spomínať a myslieť ani teraz. Väčšina má sklon načúvať tým, čo jej našepkávajú, že náš dráčik mal predsa aj svoje dobré stránky. Nebolo všetko len zlé. Lietalo sa do vesmíru, mali sme obrovské prehliadky športovcov, mali sme nadšenie, krásne piesne, krásne detské knižky. V žiadnej krajine na svete sa nečítalo toľko, čo u nás. A koľko ľudí vložilo do tohto systému svoje srdce! Neurážajme ich. Mali by sme šetriť ich city. Potrebujeme vyvážené hodnotenie sovietskeho systému, jeho tvorcov a jeho skutkov. Valerija Novodvorskaja nás vyzývala, aby sme tieto sladké reči nepočúvali, pretože sú falošné. Tí, čo ich vyslovujú, nie sú motivovaní humánnosťou, k tým, čo dali svoje srdcia sovietskemu systému, ale triviálnou snahou legitimizovať lož, násilie a krutosť. Aby boli možné aj dnes. Valerija Novodvorskaja nás vyzývala, aby sme boli nemilosrdní k citom katov a ich pomocníkov. Ak budeme šetriť city katov, znovu príde chvíľa, keď kati neušetria naše životy. Povedia, že robili všetko správne, a urobia to zas.
Valerija Novodvorskaja nám všetkým vytrvalo pripomínala: sovietsky systém bol najhoršou odnožou fašizmu. Rovnako krutou, ako pokryteckou. A jeho zločiny nemôžu byť ospravedlnené žiadnymi historickými okolnosťami a úlohami, žiadnymi úspechmi. Tak ako holokaust nemôže byť ospravedlnený sociálnymi programami a výstavbou ciest. Ľudia, ktorí vytvorili kolektivizáciu, Veľký teror, deportácie národov, ktorí pomáhali Hitlerovi rozdúchať svetovú vojnu a potom v podobe oslobodenia uvrhli do novej tyranie aj stredovýchodnú a východnú Európu, títo ľudia porušili všetky mravné ľudské zákony a stratili právo nazývať sa ľuďmi. Možno boli schopní organizátori, ale ľudia to už neboli. Môžeme ich pochopiť, môžeme ich dokonca aj poľutovať, ale legitimizvať to nemôžeme. Valerija Novodvorskaja nám permanentne pripomínala milióny obetí sovietskeho systému. Nemáme právo zrádzať pamiatku týchto miliónov zahubených bez nádeje na znovunastolenie spravodlivosti. Valerija Novodvorskaja bola ich zmocnenkyňou medzi živými. A všetci noví kati by mali vedieť: žiadne nové obete neostanú bez hlasu. Vždy sa nájde ešte niekto, kto nedovolí, aby sa na ne nezabudlo.
Normálnemu človeku je prirodzené inklinovať k mieru. Ako veľmi sa nám niekedy chce zmieriť s historickou minulosťou, zmieriť sa s katmi! A to je na tom nebezpečné. V tom je nebezpečenstvo postupnej straty nenávisti k štátnemu násiliu a súcitu s obeťami. Valerija Novodvorskaja nám bránila zabudnúť na katov a na ich obete. Bránila nám v tom, aby sme sa odučili nenávidieť zlo. Bránila nám nástojčivo, hrubo, škandálne. Za to jej patrí česť a chvála. A svetlá pamiatka.