Smutná tundra / Esej

Foto: Sergej Supinskij / AFP / Getty Images

Foto: Sergej Supinskij / AFP / Getty Images

Za vleklým krvavým konfliktom medzi Ukrajinou a Ruskom stojí konflikt predstáv o svete. Ruská idea o službe vlasti je cudzia európskej, a pre Rusov je západné bezpečnostné myslenie úradnícke.

Všetko je vlastne zjavné. Putinovo Rusko bojuje za znovunastolenie veľkého impéria a potvrdenie statusu veľmoci. Zo strany Ukrajiny ide o útek na Západ, túžbu po slobodnom a pohodlnejšom živote. S rovnakým cieľom utekali na Západ občania NDR, často s nasadením vlastného života.

Ak Západ okamžite nezačne brať Putina vážne, nebude Putin brať vážne Západ.

Účasť Západu na tomto východoslovanskom konflikte naberá čoraz mätúcejšiu podobu. Zatiaľčo z NDR utekali v podstate vlastní občania – Nemci – na Západ, tu nie je celkom jasné, kto uteká a prečo. Západ mal ešte donedávna, určite do Euromajdanu, voči Ukrajine skôr odstup, aj napriek Oranžovej revolúcii, do veľkej miery aj preto, ako neslávne dopadla. Ale ľadový vietor konfrontácie Majdanu so štátnou mocou a nervózny, čoraz protieurópskejší postoj Moskvy, Západ postupne presvedčili, že Ukrajina vôbec nie je taká archaická a zaostalá, že to nie je beznádejný prípad a že tam existujú živé, rozumné sily.

Konflikt

No Rusko využilo revolučný chaos v Kyjeve bez akýchkoľvek zábran – naopak – v neochvejnom presvedčení, že je historicky v práve, si privlastnilo Krym, Západ to šokovalo a vážne pobúrilo. Čiastočne – a v Moskve to zacítili – sa potom vlastného pobúrenia vyľakal, pretože za posledných dvadsať rokov sa preň Rusko stalo partnerom, ktorého treba brať vážne, každopádne, nebol to už nepriateľ. No aj tak bolo pobúrenie väčšie ako strach, nasledovali protesty, sankcie a konkrétna podpora Ukrajine. No politický aspekt konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou nie je to, čo je rozhodujúce. Rozhodujúce je, že sa rozhorel ostrý konflikt medzi, na jednej strane, európskymi hodnotami, ku ktorým cíti puto významná časť ukrajinského obyvateľstva, a fundamentálnymi ruskými hodnotami na druhej strane – ktoré Západ odmieta alebo nechce nechce uznať.

Konflikt hodnôt sa dá ilustrovať na dvoch citátoch. Existuje slávny výrok Jamesa Joycea: Hovoria mi: umri za Írsko. Ale ja hovorím: Veď nech Írsko umrie za mňa! Sotva si vieme predstaviť, že by bežný Rus mohol v 21. storočí povedať niečo také o svojej krajine, pretože to protirečí ruskému princípu vlastenectva a služby krajine. Druhý citát je z klasickej ruskej komédie Alexandra Gribojedova z roku 1825 Útrapy z rozumu. Molčanin, negatívna postava, sa chvasce dvomi svojimi talentmi: umiernenosť a opatrnosť. Celé Rusko dodnes prská na tieto dva meštiacke pojmy, na Západe však nikoho neodpudzujú.

Kremeľ

Keď sa Sovietsky zväz zrútil, Západ sa ľahkovážne oddal ilúzii, že Rusko je európska krajina, ktorá sa rozlúčila s komunizmom a teraz si, aj keď s námahou, nájde svoje miesto v európskej civilizácii. Táto ilúzia bola Západu užitočná na to, aby s Ruskom mohol vstúpiť do dialógu, blahosklonne a zároveň zdržanlivo, výchovne a trošku povýšene. V prvých rokoch Jeľcinovej vlády živili túto ilúziu mladí reformátori ako Gajdar a Čubajs. To oni premenili Rusko tak, že boli vidieť európske črty tváre, zatiaľčo ostatné telo zostalo starostlivo prikryté.

Tým, že ruská kultúra je už dlho rovnocennná európskej, tento obrat bol možný a Rusko sa začalo ponášať ako akési Poľsko. No kdeže! V skutočnosti sa hneď od začiatku veľká, západnému pohľadu skrytá časť Ruska začala aktívne a časom čoraz prudšie vzpierať liberálnym reformám. Kremeľ zacítil silu tohto doslova zázemia a začal sa s ňou spájať.

Vo svojich prvých rokoch hral Putin viacmenej rolu Európana. Pravdaže to bola rola.

Počul som, že v prvom roku vládnutia svojim funkcionárom vysvetľoval, prečo sa už odteraz nebude, tak ako bolo v deväťdesiatych rokoch bežné, chodiť na Deň nezávislosti na americkú ambasádu: to nie je náš sviatok! Už vtedy prehodili výhybku. Ale Západ, ktorý si k Perestrojkou rozloženému Kremľu ešte zachoval istú dávku dôvery, tomu nechcel veriť a ešte aj dnes sníva o tom, že sklamanie možno nebude definitívne.

Sen

Pokiaľ ide o Putina, nemožno mu uprieť šikovnosť a schopnosť využívať moment prekvapenia. V strede vládneho obdobia nechal v Rusku na štyri roky vládnuť svojho mladšieho priateľa Dmitrija Medvedeva, ktorý sa usiloval zaviesť čosi ako odmäk, ale skončilo sa to pomerne širokými protestami, najmä medzi proeurópskym obyvateľstvom Moskvy. A tento protiputinovský protest Západ s radosťou podporil.

Putin okamžite pochopil, kde je jeho nepriateľ. Otázka europeizácie Ruska bola definitívne odložená ad acta. Ak Západ okamžite nezačne brať Putina vážne, nebude Putin brať vážne Západ. Sen o Kryme zrejme sníval odjakživa, odkedy sa dostal k moci. Ten sen spájal Putina s ľudom, a dostal reálne kontúry, keď sa Putin odvrátil od Západu. Iste, v mene víťazstva bolo treba siahnuť po trikoch, sľuboch a hrozbách. Krym, veľký, pekný kus krajiny, mu – ako výsledok brilantnej špeciálnej operácie – prakticky bez krviprelievania spadol do lona.

Ľud

Ľud bol totálne nadšený. Jeho základné hodnotové predstavy boli naraz evidentné: miluje víťazstvo, archaicky delí svet na vlastných a cudzích, uznáva kult moci, jeho pravda stojí nad všetkými medzinárodnými zákonmi. Ľud je lepší ako všetko ostatné, v každom ohľade. Verí v toho správneho boha, zatiaľčo Európa verí v zlého alebo žiadneho. Skrátka, poskytuje všetky dôvody, prečo si vziať Krym (a nielen ten). John Kerry naivne upozorňoval, že takto sa v 21. storočí nemôžeme chovať. Ale kto vraví, že sa tu v Rusku staráme o letopočet? Žijeme v 21. a 17. storočí naraz.

V tomto zmysle sú ruské hodnoty večné, na rozdiel od politicky korektných, tolerantných hodnôt Západu. V zhode s pravoslávnou cirkvou sa Rus môže pohoršovať, že bradatá žena z Rakúska vyhrala cenu Eurovízie. Pre jeho city je to čosi príšerné! Tak rozmýšľa väčšina Rusov.

Západ má za sebou prísnu prevýchovu po Druhej svetovej vojne, školu krotenia agresívnych emócií. Všetko, čo bolo Rusom na anexii Krymu milé, sa Európanom hnusí a je im cudzie. Západu začína byť jasné, že Rusko nie je Európa. A práve to dôrazne podčiarkujú nové ruské ideológie.

Rozpoltenie

Ale aj na Západe číha obskurantizmus, napríklad v podobe pravicovo-extrémnych strán, ktoré využívajú nízke inštinkty más. Napríklad, Marine Le Pen je v Moskve vítaný hosť vlády. To, ako Marine Le Pen zdôrazňuje tradičné hodnoty, je hrubo demagogické, ale pre Kremeľ je to spojenkyňa, tu sú jej idey vítané.

Rusko sa za posledné roky protiputinovského pohybu rozštiepilo, na jednej strane je Moskva a niekoľko veľkých miest, na druhej zvyšok, obrovské putinovské Rusko. Rusko je rozdelené v pomere asi 15 k 85 percentám. Rozpoltenie Ukrajiny je naproti tomu omnoho vyváženejšie. Vplyv Západu na Kyjev má staré, predrevolučné korene. Ešte väčšmi to platí o západnej Ukrajine, ktorá pripadla Sovietskemu zväzu až po roku 1939; jej hodnotový systém sa takmer nelíšil od Rakúska či Poľska. Zato na východnej Ukrajine, zvlášť v Donecku a Lugansku, sa väčšina obyvateľstva podobá na obyvateľov Ruska a k liberálnym predstavám o živote má nezmieriteľný postoj. Ľudia s takýmito archaickými hodnotami prirodzene sympatizujú so svojimi ruskými bratmi.

Priepasť

Je pre mňa ťažké pre tieto hodnoty svoj národ zatratiť. Rusko nezažilo časy, v ktorých by sa ľud mohol naučiť hodnotám moderného sveta. Také časy neboli pred revolúciou, ani po nej. Ľud sa jednoducho snažil prežiť a opieral sa o svoje starodávne ideály. V tom sa sotva líši od ľudí v africkej dedine.

Claude Lévi-Strauss nazval svoju slávnu knihu o pôvodných kmeňoch Smutné trópy, a pocit smútku sa dá preniesť na tajgu a tundru. Vôbec si nemyslím, že tá priepasť medzi hodnotami musí trvať naveky, že konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom bude tisícročný. Kyvadlo sa nepochybne vychýli na druhú stranu. Rusko potrebuje modernizáciu, aby z neho mohla byť plnohodnotná súčasť moderného sveta, a nie izolovaná ríša, ktorá si vystačí sama so sebou a bude sa dívať len čínskym smerom. No to sa môže stať až po Putinovi, a ani to nie hneď. Lebo Putin ako ďalekozraký vodca štátu vie, že toto mu Európa nezabudne. A opláca jej to rovnakou mincou.

Pokiaľ ide o najbližšiu budúcnosť: Putin nie je v Kremli sám. Pritiahol si vhodného nástupcu s našimi hodnotovými predstavami. Mimochodom, noví ľudia v jeho okolí sú v odmietaní Západu a svojom zhadzovaní tolerancie takí rigorózni, že ak raz nastúpia na Putinovo miesto, alebo ho zvrhnú, ešte nám bude za terajším prezidentom ľúto (preboha!), aj s jeho archaickým svetonázorom, aj keď si svojvoľne zatvára toho či onoho disidenta, aj s jeho autoritarizmom a privlastnením Krymu.

Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku FAZ. Ďakujeme Viktorovi Jerofejevovi, že sme ho mohli publikovať  v slovenskom preklade. Viktor Jerofejev je pravidelným hosťom Stredoeurópskeho fóra v Bratislave.