Foto: Josef Koudelka / Magnum Photos
Tak to teda skúsim: po prvý raz, odkedy vydávame Salon, píšem doňho vlastný text. To bol taký náš ostych či čo, priniesli sme si ho ešte z Fóra, túto zdržanlivosť. Či by práve sobotné prezidentské voľby, ktoré by sme už všetci najradšej mali za sebou, by mali byť práve príležitosťou porušiť tento zvyk?
Možno nie. Ale v sobotu nepôjde len o to, kto bude prezident.
Eduard Chmelár sa mýli, tieto voľby nie sú, ani v porovnaní so slovenskými eurovoľbami, suchý prd, ako píše v debate na facebooku. Isteže, ani Kiska ani Fico nemôžu priniesť do skorumpovaného systému, produkujúceho nerovnosť šancí a všeobecnú nedôveru všetkých k všetkým, zásadnú zmenu. Kto nám ju už tak asi môže priniesť, ak si ju neprinesieme sami? Ale nie je jedno, akú šance môže taka zmena mať: v systéme uzavretého mocenského monolitu, minimálne. Ak voliči dostanú do systému cudzie teleso, monolit sa začne drobiť. Preto budem volič Andreja Kisku. Nebude to žiadna voľba srdcom, ale srdce je tu vedľajšie, pretože srdcom by sa malo rozhodovať o celkom iných veciach. Voliť by človek skôr mal tak ako by to mali robiť v parlamente: podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
V politike je vám stále z niečoho na vracanie, a pochybujem, že sa s tým dá niečo urobiť. To je život v slobode.
Kiska možno naozaj je umelým produktom marketingu a peňazí, zato Fico je autentickým držiteľom moci stojacej na prepletení politiky s veľkými peniazmi. Zosobňuje pragmatický alebo rovno cynický konglomerát štátneho centralizmu s takzvanými tradičnými hodnotami jednej ženy a jedného muža, iných rozmerov a inej kvality, ale nie nepodobný tomu, ktorý vládne v Maďarsku alebo Rusku. Kým sa táto éra neskončí, nemáme šancu ani na skutočnú sociálnu demokraciu, ani na žiadnu európsku alebo modernú ľavicu. Pretože tieto pozície obsadzuje terajšia moc. Ale ako dlho môže byť normálna európska demokracia bez ľavice?
V politike je vám stále z niečoho na vracanie, a pochybujem, že sa s tým dá niečo urobiť. To je život v slobode. Ak mám byť úplne, úplne úprimná, pri všetkom, čo mi je odjakživa inštinktívne protivné na Ficových slovách a meravej mimike, a čo mi je cudzie na celej jeho zväzáckej mentálnej výbave, podpore trestu smrti, pri tom, ako ho striasa hnus pri každej zmienke o novembrovej revolúcii, pri všetkých možných kauzách, pri emisiách, popíjaní coly v gorilom byte, koketovaní s Cyrilom a Metodom, dokonca aj pri jeho poskakovaní po Hedvige Malinovej, som stále mala problém stotožniť, plne stotožniť s tým, ako mu známe osobnosti na stránke .týždňa maľujú po tvári krvavočervenú čmuhu. Potrebovala som si zakaždým pospomínať na argumenty, prečo vlastne. Niežeby človeka všetky tieto prešľapy nepoburovali. Ale naozaj prekračovali hranice politického normálu – toho, v čom sa predsa len dá normálne žiť?
Každý má asi svoju vlastnú hranicu toho, čo sa ešte dá tolerovať. Na tú hranicu nenarazíte, kým nezistíte, že ste – na vlastný údiv – prekvapení. Robert Fico tú moju únosnú hranicu prekročil, keď urobil svoje jediné dramatické gesto a šiel do Moldavy nad Bodvou podporiť policajtov, ktorí do krvi vymlátili rómsku osadu vrátane najmenších detí. Totiž, zlé bolo, že sa to v Moldave v lete stalo, ešte horšie, že to policajtom prešlo, ale tým, že to premiér prišiel oceniť, sme sa všetci nenávratne prepadli o civilizačnú úroveň nižšie. Ten signál nemohol nikto prepočuť – znel: áno, treba ich biť. Znel: to je síce všetko fajn – sociálna inklúzia, projekty, rómski asistenti, vzdelávanie – ale v skutočnosti je to len hra. V skutočnosti ide o to, že sme s nimi, veď viete s kým, vo vojne. Dôverná komunikácia Fica s voličmi je takáto, orbánovská a putinovská. Ak táto komunikácia uspeje aj v prezidentských voľbách, prepadneme sa ešte hlbšie.
Môže existovať aj horšia voľba ako Fico? Isteže môže. Keby proti nemu v druhom kole kandidoval Marián Kotleba alebo nejaký iný fašista, ktorý by hlásal, že treba rozbiť Európsku úniu, prípadne nás pričleniť ku Krymu, určite by som volila Roberta Fica, Ale Andrej Kiska nič z toho nechce. Niet čo váhať.
Áno, ešte je tu možnosť nevoliť v sobotu nikoho. Nevoliť je spôsob, ako predísť nepríjemnému pocitu z toho, čo bude váš kandidát, v mojom prípade Andrej Kiska, stvárať, až bude prezidentom. Ale to je len ilúzia, lebo ak nepôjdete voliť, aj tak ste podporili obidvoch. Malo by vám byť nepríjemne v prípade, že sa dostane k moci jeden, aj druhý. Nedá sa nepoškvrniť zodpovednosťou za svoj hlas. Nevoliť nie je nič iné, ako nerozhodnosť alebo nechuť sa rozhodnúť. Na ktorú má samozrejme každý právo, hoci urobiť to, na čo máme právo, nemusí byť vždy ten najlepší nápad.