Za posledné dni som trikrát – pri troch symbolmi obťažkaných príležitostiach – počul rečniť bývalého českého ministra zahraničia Karla Schwarzenberga. Naposledy to bolo predminulý piatok v Bratislave na slovensko-maďarskej oslave na počesť László Szigetiho, riaditeľa vydavateľstva Kalligram, ktoré je dvojjazyčné a jeho pôsobnosť prekračuje štátnu hranicu. Špičkoví intelektuáli z obidvoch krajín prišli vzdať hold odvážnemu vydavateľovi, pracujúcemu celý život pre toleranciu a proti nacionalistickej úzkoprsosti.
Schwarzenbergove slová pripomínali, čo nás v tomto niekdajšom maďarskom korunovačnom meste, ktorého multikultúrnu povahu spolu so Slovákmi a Maďarmi tvorili medzi vojnami aj Nemci (vyhnaní roku 1945) a Židia (vyvraždení v rokoch 1941 až 44), nerozdeľuje, ale spája.
Iba deň predtým, vo viedenskom Hofburgu, na Európskom kongrese, ktorý zorganizovalo ministerstvo zahraničia, Schwarzenberg, ktorý ako predseda Medzinárodného helsinského výboru zohral kľúčovú úlohu v podpore občianskych hnutí v Československu, varoval pred „desivou nočnou morou“ nacionálneho socializmu a následkami totalitného myslenia v štátoch bývalého východného bloku. Výzvu „oveľa rozhodnejšie“ bojovať s totalitarizmom adresoval napokon aj politickej elite Rakúska – práve v súvislosti s radom nedávnych neonacistických a radikálno-pravicových excesov.
Najdlhší a politicky najvýznamnejší bol však jeho prejav na dnes už tradičnom Európskom fóre vo Wachau v Göttweigskom kláštore. Schwarzenberg tu pred prominentným medzinárodným publikom varoval pred odcudzením občanov od Európskej únie. Ak sa nepodarí priblížiť Európu občanom, ak sa s touto Európou neidentifikujú, hrozí, že tá nádherná vízia v priebehu desiatich rokov padne.
Všetko, čo v týchto dňoch počúvame v Budapešti a Viedni počúvame a čítame, bohužiaľ, akoby potvrdzovalo temnú Schwarzenbergovu predtuchu. Vo Veľkej Británii a vo Francúzsku, v Taliansku a Nemecku, ale aj v Rakúsku a Maďarsku nejde teraz len o to, že bývalú sociálnodemokratickú hegemóniu stelesnenú Mitterrandom, Tonym Blairom a Gerhardom Schröderom posunom centra politického diania už pred rokmi nahradila pravica.
Tí, čo majú prospech z hnevu ľudu, z narastajúcej nezamestnanosti a scvrkávajúceho sa blahobytu v dôsledku globálnej ekonomickej krízy, sú totiž všade pravicovo extrémistické a národno-populistické strany, na mieste občianskeho stredu. Nikto dnes nevie, či je to najhoršie už za nami. Ešte menej máme záchytných bodov, z ktorých by sme mohli vedieť viac o následkoch, ktoré tieto medzinárodné otrasy budú mať. Preto je nebezpečenstvo radikalizácie v reformných štátoch, ktoré posledných dvadsať rokov žili na dlh, čiže v Pobaltí a v Maďarsku, mimoriadne veľké.
Text vyšiel denníku Der Standard.