Dar budúcnosti / Esej

Foto: Rene Burri / Magnum Photos

Foto: Rene Burri / Magnum Photos

Napriek všetkým slabinám a vnútorným konfliktom je Poľsko úžasná krajina. Krajina, ktorá od roku 1989 prešla nepredstaviteľnou metamorfózou.
Z roku 1989 mi v pamäti neutkveli podrobnosti. Napríklad, koľko stáli lístky na električku alebo chlieb. Zato si presne pamätám, že ako zamestnanec univerzity som zarábal viac-menej ekvivalent 17 amerických dolárov mesačne. V tom čase som býval so ženou a synom v jednej izbičke. Až keď sa uložili spať, zapínal som televízor a sledoval rokovania – presnejšie ich skrátený záznam –  Adama Michnika a Alexandra Kwaśniewského. V tom čase som sa – ako veľa kolegov – nedal na politiku. Mal som už vtedy vlastnú spisovateľskú dráhu, ktorej som verný dodnes.

Ale zmenám som z celej duše držal palce, napísal som niekoľko textov, v ktorých som uvažoval, aká budúcnosť čaká Poľsko, krajinu bez kapitálu, lebo aj laikovi bolo jasné, že drastické, no nutné reformy budú obrovskou záťažou pre našu chudobnú spoločnosť.

Non violence

Z perspektívy dvadsiatich rokov sa všetko javí celkom inak – náš vtedajší optimizmus, viera v budúcnosť a radosť dnes možno pôsobia trochu naivne a neopodstatnene. No keďže prišiel čas rekapitulovať, pokúsim sa tejto úlohy zhostiť vecne a sucho, bez emócií, skôr analyticky.

Tak teda po prvé – vysvitlo, že Solidarita ako myšlienka a ako konkrétne hnutie mohla zvíťaziť predovšetkým vďaka tomu, že sa držala zásady nenásilného odporu. Non violence. Napriek tvrdeniam komunistickej propagandy v prvých mesiacoch výnimočného stavu (že sa chystal krvavý kúpeľ pre predstaviteľov režimu) nebolo rozbité ani jedno okno, nikto sa nevlámal do žiadneho obchodu a nezaútočil ani na jeden komisariát ľudových milícií.

Revolúcia bez násilia, ktorá žiadala, aby boli rešpektované občianske a politické práva, pripomínala vo svojej podstate hnutie Gándhího. Nech sa páči, útočte na nás, bite nás, zatvárajte nás do väzení – nenecháme sa vyprovokovať a na násilie nebudeme odpovedať násilím. Obrovský význam tu iste zohrala osobnosť a autorita Jána Pavla II. Jeho nástup na pápežský stolec roku 1978 zmenil v Poľsku všetko, dodal hŕstke ľudí v opozícii a súčasne aj miliónom ľudí odvahu, pocit, že môžu žiadať o čosi viac než rekreácie či príplatky k cene mlieka.

Cirkev v týchto premenách zohrala obrovskú úlohu. Dnes časť cirkevnej hierarchie nedokáže nájsť modus vivendi s plnou slobodou slova, trhu, politiky, spôsobov života. Akoby ju dráždilo, že zo skúšky ohňom, ktorou sme prešli, nevyrástlo Poľsko stopercentne katolícke, národovecké v tradičnom slova zmysle, jednoliate v názoroch na vyučovanie náboženstva v školách či oplodnenie in vitro. Nezdieľam túto podráždenosť a trápia ma xenofóbne, antisemitské či antieurópske názory, aké sa občas v cirkvi vynárajú. Ale – napriek svojej ukričanosti, napríklad v rádiu Maryja – tieto názory v cirkvi nedominujú.

Noví démoni

Po druhé – popri obrovskej námahe spojenej s budovaním slobody jej sprievodné úkazy – lúpežná privatizácia, temné kariéry, zneužívanie moci – predstavovali svojráznu antireklamu demokracie. Odhaľovali skôr jej slabiny než jej silu. Ukazovali temnú stránku slobody. Privilégiá pre veľký kapitál – ktorý bolo treba prilákať do krajiny bez kapitálu – sprevádzalo oslabenie úlohy odborov a práv bývalých drobných vlastníkov, ktorým sa nikdy nepodarilo získať naspäť majetok zhabaný komunistami.

Pri predaji najslávnejšej poľskej továrne na cukrovinky z predvojnových čias E. Wedel, poštátnenej roku 1945, západnej firme PepsiCo sa nebral žiadny ohľad na práva dedičov. Akoby nikdy neexistovali. To je len špička ľadovca rýchlej privatizácie, na ktorej bohato zarobili sprostredkovatelia a bývalí štátni menedžeri.

Po tretie – naším démonom až do dnešných dní novej reality sa stali lustrácie. Žiaľ, Poľsko sa neriadilo ani maďarským, ani nemeckým princípom, že k archívom majú mať voľný prístup všetci. U nás majú k fasciklom prístup vybraní novinári a politici, najmä tí, čo sú práve vo vláde. Minulosť, ktorú obsahujú a vytvárajú archívy bezpečnostných zložiek, sa stala predmetom politickej vojny. A tak Lech Walesa musí čeliť obvineniu, že spolupracoval s tajnou políciou, aj keď mu nevinu oficiálne potvrdil súd. Ako priznal jeden z prominentných pracovníkov Ústavu pamäti národa, vyšetrovanie sa nekončí nikdy. Znamená to, že napriek rozhodnutiam nezávislých súdov sa raz na každého čosi môže nájsť. Je fakt, že roku 1989 tím vtedajšieho ministra vnútra Czeslawa Kiszczaka pálil, likvidoval a pre svoje potreby archivoval kompromitujúce materiály. Spôsobuje to ešte väčší zmätok a na každého možno kedykoľvek vytiahnuť čokoľvek.

Malgorzata Niezabitowska – hovorkyňa vlády Tadeusza Mazowieckého – musela niekoľko rokov dokazovať, že nespolupracovala so Službou bezpečnosti. Dokázala to a ukázalo sa, že jej politickí  nepriatelia si to vycucali z prsta, ale niekoľko rokov musela žiť pod tlakom hrozného očierňovania. Namiesto stoviek kilometrov diaľnic máme stovky kilometrov nových súdnych fasciklov.

Po štvrté – dodnes nie sú odhalení a postavení pred súd zločinci z čias výnimočného stavu, napríklad ľudia, ktorí objednali vraždu Otca Popieluszka a ktorí majú na svedomí veľa iných únosov, mlátenie, podpaľačstvo. Napriek lustračnému ošiaľu práve ich mená nepoznáme. A v tomto prípade by bolo žiaduce, aby Ústav národnej pamäti fungoval dobre.

Čierne scenáre

Po piate – našťastie sa nesplnili čierne scenáre, týkajúce sa poľskej demokracie. Prešla síce zákrutami, trpela na záduch a krízy, ale ako systém zodpovedných vlád – čiže takých, ktorým voliči dávajú zelenú alebo červenú kartu – sa za tých dvadsať rokov osvedčila.

Po šieste – najväčším úspechom Poľska po roku 1989 je miestna samospráva. Viem, čo hovorím, lebo v mojom meste vždy hlasujem za kandidáta, ktorý nielen sľubuje, ale aj realizuje stavbu bicyklových chodníkov. A keďže od jari do jesene jazdím na bicykli, mám dokonalý kontakt so skutočnosťou, a tým aj s plnením volebných sľubov. Roku 1989 som mal starý bicykel značky Ukraina, ešte z čias augustových štrajkov, dobrý, robustný, hoci trochu ťažký. Ale musel som ním jazdiť po chodníkoch alebo aj po ceste, riskujúc zdravie i život. Keď sa teraz veziem zo štvrti Oliwa do centra Gdanska, hladko a bez problémov sa dostanem až do starého mesta. Žeby to bol nepodstatný detail?

Kvalita života sa prejavuje práve v takýchto detailoch, nielen vo veľkých ideách, ustavičných debatách, v neustálom dožadovaní sa čohosi, bilancovaní, obviňovaní. Chválospevy na bicyklové chodníky však spievam preto, aby som zdôraznil, že môj hlas potenciálneho voliča, ktorý je zainteresovaný na tom, aby sa verejné peniaze vydávali na tieto, a nie na iné účely, má istú váhu.
Po siedme – napriek všetkých slabinám a vnútorným konfliktom považujem Poľsko za úžasnú krajinu. Je to krajina, ktorá od roku 1989 prešla nepredstaviteľnou metamorfózou. A po rokoch chátrania, biedy a beznádeje sa prebúdza – aj vďaka európskej pomoci – do situácie, ktorá sa diametrálne líši od roku 1989. Samozrejme, hneď si musím zakontrovať: nepreháňaj to s tým optimizmom. Nízke penzie, krachujúce zdravotníctvo – to všetko sa ma dotýka. Ale možno v jednom živote očakávať len prúd ustavičných úspechov?

Hlúpa veta

Po ôsme – demokracia prechádza krízou. Čoraz viac sa z nej stáva telekracia.  Berlusconizácia. Demokracia, o akej sme snívali pred roku 1989, keď sme trochu nekriticky hľadeli na Západ z perspektívy sovietskeho satelitu – sa za tých dvadsať rokov prudko zmenila.

Projekt francúzskych filozofov, britských praktikov či amerických otcov zakladateľov (o ktorom sme bez prestávky čítali a debatovali) sa už dávno opotreboval a vybledol. Na miesto debaty, diskusie o hodnotách a reálnej konkurencie programov nastúpila súťaž krásy, televíznych štúdií, robenia veľkých očí na voličov, mejkapu, osvetlenia, špecialistov na imidž.

Aby bol človek v kurze, už nemusí čítať, musí sa pozerať na ligotavú obrazovku počítača alebo televízora. Rýchlo, čoraz rýchlejšie. To nie je len zmena média, je to zmena mentality, a tým aj spôsobov získavania podpory. Lech Walesa prehral v prezidentských voľbách s Alexandrom Kwasniewským nie pre slabší program, ale pre hlúpu vetu, ktorú vyslovil pred kamerami. Snáď už len vatikánske konkláve dnes netrápia tieto problémy, lenže koho už dnes vzrušuje rivalita medzi kardinálmi?

Po deviate a nakoniec po desiate – spomeňme si našu vlasť, náhle oslobodenú od komunizmu, so štyridsaťmiliardovým dolárovým dlhom (a to roku 1989!), nedostatkom potravín, elektriny, liekov, benzínu a tak ďalej, bez pomoci západného bratranca. Bez jeho rýchlych investícií, úverov, inštitúcií. Takto vyzeralo Poľsko roku 1989. To, že sa o tom dnes môžeme hovoriť, je dobrou predzvesťou budúcnosti.

Text vyšiel v denníku Gazeta Wyborcza.