Únos Európy / Esej

Čo je vlastne Európa? Vieme kde v skutočnosti leží? Alebo je tekutá a má pohyblivé hranice, ktoré sa rozlievajú rozličnými smermi? Je to améba? Jej tvar by tomu mohol napovedať. Bizarné obrysy a útvary, ktoré sa veru ťažko kreslia len tak z hlavy – akoby ich načrtol nejaký šialený surrealistický maliar.
Radi a s pôžitkom pochybujeme, či do nej patrí napríklad Rusko, alebo Albánsko, či Turecko. Moldavsko? Donedávna bol dokonca problém, či je Európou východná Európa. Máme hlboko v sebe zakorenený pocit, že je to nejaká výnimočná a pestovaná cnosť. Táto Európa.

Problémy s priestorom

Kedysi sme takéto problémy s priestorom nemali. Dokonca ani s časom. Ten si plynul svojím vlastným tempom. V antickom mýte je to jasné: najvyšší boh sa premenil na býka a krásnu Európu uniesol, z dôvodu vlastných pôžitkov a potrieb. No Európa, táto silná a prefíkaná žena, v minulosti až príliš často unášala býkov. Z podobných dôvodov.

Veď predsa pochádza odtiaľto to, čo egoisticky nazývame civilizáciou, čo mnohokrát až tak veľmi neprospelo obyvateľom iných kontinentov, hoci si to radi namýšľame. Ktorýsi filozof povedal, že klamstvo je veľmi úspešná evolučná stratégia. To Európania vedeli vždy skvele. Mám pred očami niekoľko výjavov. Zlato rozvrátených ríš Aztékov a Inkov skončilo vo fuggerovských trezoroch, pretože španielsky kráľovský rod bol známy svojím hýrením, takže mu nezostalo takmer nič, zadlžili sa až po uši. Preto bolo predsa treba objaviť Ameriku – pre pár rokov hýrenia navyše. Potom je tu až príliš blahodarný vplyv Európanov na Afriku, Áziu a Ameriku či Austráliu.

Silnejší vyhrávajú. Krajina predaná za koráliky a fľašu alkoholu. Hrdzavovlasí Angličania pózujúci so zastreleným nosorožcom. Vek európskeho ponímania civilizácie vyvrcholil v devätnástom a dvadsiatom storočí, keď bol Európou v podstate celý svet. Aj obe svetové vojny vznikli pre európske záležitosti. To boli časy!

Dalo by sa namietať – veď odtiaľto predsa pochádza hudba, to ostatné je len etnohudba, odtiaľto pochádza aj Boh, ten s veľkým B, stal sa ním až v najhlbšej Európe. Odtiaľto pochádza výtvarné umenie – to ostatné sú iba úchvatné ukážky domorodého maliarstva. „Mami, oni naozaj dokázali už pred päťsto rokmi nakresliť ľudskú postavu?” To je Európa.

Európa je veľký starodávny nájomný dom, v ktorom všetko počuť cez schátrané steny (tu nikto pred nikým nemá žiadne tajomstvá) a každému sa zdá, že ten vedľa sa má určite lepšie a je šťastnejší. Tamten hrá na klavíri, henten zas nahlas púšťa hudbu, tu znie ženský smiech a ďalší nájomník si neuroticky hryzie v kresle nechty a potichu trpí – a robí mu to dokonca dobre. Najradšej by každý bol v celkom inom byte – ten je zaručene lepší a priestrannejší – ale čo už sa dá robiť, však?

Fíni vravia, že na Helsinkách je najkrajšie to, že keď chytíte trajekt, o hodinu ste v Estónsku. Česi hovoria o rýdzosti Slovákov, o čistom národe, ktorý je taký ako jeho hory (a občas sem prinesú lesklé predmety pre domorodcov), Slováci sa zas vidia v zasľúbenej Prahe, ktorá je krásna a veľkomestská: „Veď sme im ju postavili my!” – bijú sa do pŕs. Francúzi a Nemci sa mračia na seba cez ploty, ale nakoniec sa uspokoja, že Európa sú vlastne oni. Len oni! Navzájom sa o tom ubezpečujú a potriasajú si rukami.

Je pekné pestovať si svoju vlastnú výlučnosť. Ako je (podľa vtipu s malým odkazom na temné tajomstvá posledných rokov) Rakúšanov asi dvakrát toľko, ako by ste hádali. Zlaté české ručičky sa často menia na zlaté české rečičky. A my Slováci celý čas horúčkovito uvažujeme, ktorýže náš občan je známy po celej Európe (Dvořák, či Chopin, alebo Kundera predsa len trochu kazia dojem, že menšie národy nemajú veľkých ľudí), pritom sme takému niekomu možno len v našej slávnej vzájomnej neprajnosti nedovolili vyrásť, ako sa spieva v tej pesničke: Vytŕča z radu, odrežme mu hlavu! Áno, dobre, nakoniec to bude Rusín Warhol, no aj ten sa musel presláviť kdesi celkom inde. Keby sme ho mali doma, nikto by sa o ňom nedozvedel, to je viac než isté.

Problémy s trávením

A potom je tu otázka, ktorá všetkých správnych Európanov trápi celé stáročia: kde leží stred nášho kontinentu? Našiel sa už veru na rozličných miestach. Na vlastníctvo tohto významného bodu zatiaľ neašpirovalo snáď len Portugalsko, to by bolo až príliš nápadné. Ani Grónsko.

Kde je stred Európy, vždy záležalo od pohľadu – radi sme si dlhé roky namýšľali, že „u nás”, kdesi pri Českých Budějoviciach, potom to bolo zaručene kdesi v Nemecku (možno ide len o to, kto platí zememeračov, to by sa pokojne mohol nachádzať hoci aj v Írsku či na Islande, alebo v Portugalsku), no keď priznáme, že súčasťou Európy je aj tretina Ruska, zrazu je srdce kdesi celkom inde. Veď v ľudskom tele tiež nebije uprostred.

A čo lokalizovanie žalúdka a pľúc a sleziny?

Kde sa potom nachádza pohlavie Európy?

A čo tie pohyblivé hranice? Často sa stávalo, že ste svoj život prežili v niekoľkých štátoch, pričom ste neopustili rodné mesto – ako hovorí fúzatý vtip o Užhorode. Ale mohlo by sa to prihodiť kdekoľvek na našom kontinente (snáď okrem Švajčiarska).

Keď som v roku 1991 stopoval po Európe a na hraniciach medzi Nemeckom a Francúzskom som sa márne dobíjal do colnice, pokúšajúc sa vnútiť svoj pas unudenému mužovi v uniforme, ktorý len mávol rukou, bol to pre mňa obrovský šok.

Pred časom som už neexistujúce hranice začal brať ako absolútnu samozrejmosť.

Len tá Európska únia zostáva v predstavách ľudí ako vzdialený a mierne senilný obor, kam sa chodí do parlamentu sladko oddychovať v závetrí. Vzdialená ruka, čo sa nám pokúsila vziať bryndzu, tokajské a rum. Možno sme žalúdkom Európy my. Veď aj láska chodí presne tadiaľ.

Koľko je hodín

Je ťažké pýtať sa v Európe, koľko je hodín.

Európa má svoj vlastný rytmus. Svoj vlastný čas. Ľahko si spočítate, koľko máte rokov, keď zrátate zimy, ktoré ste prežili. Striedajú sa ročné obdobia, aj pásmo je veľmi mierne. Na jeseň vtáci odtiahnu na juh a vystriedajú ich havrany a krkavce. Na jar všetko kvitne a znova sa rodí. Na konci leta prichádza staroba. V zime môžete umrieť, len tak súkromne, pre seba. Bezbolestne a bez následkov. A zasa pekne odznova. Ako sa striedajú dni a noci.

Mestá obsahujú celú históriu, ak sa dobre pozeráte – pravdaže, pokiaľ ich príliš nebombardovali a pokiaľ ich nezničil nejaký režim, čo nenávidel dejiny.
Je ťažké pýtať sa v Európe, koľko je hodín. Na túto otázku vám totiž každý odpovie inak.

Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.