Čo teda robia občania / Štúdia

Foto: Daniel Berehulak / Getty Images

Rád by som navzájom konfrontoval tri teoretické prístupy k fungovaniu ako aj obhajobe reality demokratického kapitalizmu. Teoretický prístup možno považovať za kompletný, keď ponúkne oboje: dokáže fungovanie politicko-ekonomickej štruktúry vysvetliť, ale aj obhájiť, a to tak empiricky, ako aj normatívne spochybniteľným spôsobom. Tými tromi teóriami sú: sociálno-demokratická teória spojená so sociálno-trhovou, trhovo liberálna teória, a tretia teória, ktorá je nekompletná, alebo polovičná, tú by som – keďže nemám poruke žiadny lepší názov – nazval globálnym finančným trhom poháňanou postdemokraciou. Táto posledná je nekompletná preto, lebo síce dokáže veľmi dobre opísať logiku, ktorá ovláda realitu dnešných trhov a politiky, no chýba jej normatívny argument – argument, ktorý by vzájomné pôsobenie politickej ekonómie a jej operačného modusu ukazoval ako skutočnú výhodu pre zúčastnené, respektíve dotknuté strany, a dokázal tým demonštrovať, prečo je táto realita oprávnená a schopná prežiť.

Sociálnodemokratická teória demokratického kapitalizmu

V právnej a ústavnej rovine je zárukou demokratických politických práv rovnosť občanov pred zákonom. Aj keď tá pravdaže nezaručuje aj rovnos? socioekonomických výsledkov. Normatívnou premisou občiansko-právnej rovnosti je pritom striktné oddelenie (nerovnomerne rozdelených) socioekonomických zdrojov a (rovnakých) politických práv podľa zásady nekonvertibility zdrojov na práva: vlastníctvo hospodárskych statkov sa nemá dať premeniť na právne privilégiá či politickú moc. čiže, nižší sociálno-ekonomický status občanov by nemal znižovať ich šance ovplyvňovať politiku.

Ale zároveň platí, že využívanie politických práv môže mať veľmi významný vplyv na relatívny socioekonomický status a istotu statusu občanov, ako môžeme vidieť na každom demokraticky ustanovenom daňovom zákone. Vzniká v čom asymetrická väzba medzi ekonomickými a politickými zdrojmi. Má byť úplne vylúčené, aby sa ekonomické zdroje mohli meniť na politickú moc, zatiaľ čo je úplne dovolené, ba priam vyslovene vítané, aby sa rovnaké politické práva prejavovali v rozdeľovaní ekonomických statkov.

Tento vzorec je základom normatívnej sociálnodemokratickej a aj sociálno-trhovej (blahobyt pre všetkých!) teórie kapitalistickej demokracie: zákonodarná a vládna moc, v ktorých sa odrážajú príslušné, práve prevládajúce koncepcie sociálnej spravodlivosti, majú nárok stáť nad trhovou dynamikou a smú riadiť rozdeľovanie hospodárskych statkov, nie naopak. Presnejšie povedané, kedykoľvek treba nájsť kompromis medzi hospodárskou efektívnosťou, či rastom na jednej strane, a sociálnymi právami na druhej, rozhodovanie je v rukách demokraticky zvolených aktérov, ktorí zaň nesú zodpovednosť, nie v rukách ekonomických aktérov. To politika uvádza do pohybu sily trhu, sankcionuje, reguluje, a týmto spôsobom im dáva inštitucionálny rámec, pomocou ktorého môže demokratický štát riadiť hospodársky proces tak, aby bolo možné spoľahlivo zažehnať obidva druhy nebezpečenstva: nebezpečenstvo hlbokých ekonomických kríz a nebezpečenstvo ničivých sociálnych konfliktov.

Druhým predpokladom, z ktorého táto sociálnodemokratická teória vychádza, je teória motivácie politickej participácie občanov: tá hovorí, že zabehnutá dôvera v regulačné a finančno-politické schopnosti štátu na jednej strane a nerovnaké rozdelenie životných šancí v kapitalistických spoločenských štruktúrach na strane druhej prirodzene vytvára u všetkých častí obyvateľstva, no najmä tých menej privilegovaných, snahu skutočne využívať svoje politické práva (volič, vytvárať záujmové skupiny, zúčastňovať sa verejných diskusií a tak ďalej).

Inštitucionálne usporiadanie liberálnej demokracie je podľa tejto tézy ustavične príťažlivé pre občanov, ktorí svoje politické práva berú vážne, pretože ich uplatňovanie je prísľubom spravodlivejšej tvorby ekonomickej distribúcie a sociálnej istoty ako výsledok zasahovania štátu. Práve príslušníci menej privilegovaných vrstiev obyvateľstva majú podľa tejto teórie pádne dôvody na to, aby svoje predstavy o spoločnosti a požiadavky na prerozdeľovanie demokraticky dávali najavo. Touto priebežnou demokratickou sebakorektúrou dochádza kumulatívne k sociálnemu začleňovaniu a kroteniu kapitalistickej trhovej dynamiky, ktorá by práve mala byť nielen výkonná, ale aj sociálna a legitímna z hľadiska kritérií spravodlivosti. Takéto sú obrysy teórie demokratického kapitalizmu, ktorá už sotva môže platiť, no musíme ju považovať za úplnú, pretože vysvetľuje tak fungovanie, ako aj normatívnu kvalitu spoločenského poriadku, garantovaného demokratickým štátom.

Trhovo liberálna teória demokratického kapitalizmu

Naproti tomu alternatívna teória kapitalistickej demokracie – trhovo-liberálna alebo liberálno-pluralitná, opisuje a obhajuje prísne symetrické oddelenie trhu od štátnej politiky. Tak ako sa moc trhu nesmie dať preložiť do moci politického rozhodovania, tak ani štát a politika nesmú zasahovať do rozdeľovania statkov, tvoreného trhom. Táto teória, zvlášť vo väzbe s pluralistickou politickou teóriou, vychádza z toho, že pri tejto symetrickej diferenciácii politickej a ekonomickej sféry si ani jedna z nich nemá nárokovať prednosť voči druhej, pretože inak sú ekonomické a ďalšie slobody ohrozené. Podľa tejto teórie síce štát a trh nie sú navzájom nezávislé, no ich vzťahy empiricky ani normatívne nemôžu zakladať nijakú hierarchiu, ide skôr o subsystémy toho istého funkčného rangu. Táto teória, sformulovaná napríklad v textoch Talcotta Parsonsa, Seymora M. Lipseta a Niklasa Luhmanna, opisuje vzťah medzi demokratickým štátom a kapitalistickou ekonomikou ako vzťah vzájomnej závislosti bez primátu jednej či druhej zložky. Vklad politického systému do systému ekonomiky spočíva v právnej garancii vlastníckych práv a zmluvných slobôd, ako aj v poskytovaní infraštruktúry a služieb. A naopak, vklad ekonomiky do politiky spočíva na jednej strane v daniach a na druhej v reprezentácii pluralitných politických záujmov. Pritom zoči-voči vysoko diferencovanej sociálnoekonomickej štruktúre nie je žiadna z organizovaných skupín dosť silná na to, aby mohla presadiť svoje požiadavky proti politickému systému, a získala tak politickú moc. Je to oveľa skôr tak, že tlak vytvára protitlak a konkurencia vlád zostavených na určitý čas vytvára politickú zmenu. Pokiaľ ide o občanov a ich politické preferencie, typické je, že v motivácii  účasti na politickom živote a ich politických preferenciách sa v pluralisticky diferencovanej modernej spoločnosti nebudú identifikovať len s jednou konkrétnou skupinou, budú sa, akokoľvek voľne, hlásiť k viac než len jednej skupine či identite – čo je situácia, ktorá na mikroúrovni (napríklad, osoba, ktorá je zamestnancom, ale zároveň majiteľom bytu, a k tomu napríklad členom cirkvi) privodí prospešný fenomén obojstranného tlaku, tlmiaceho intenzitu sociálnych konfliktov.

Čo hovorí liberálno-pluralistická teória o vzorcoch politickej účasti a ich motívoch? Starosti jej robí najmä nadmerná mobilizácia a participácia, ktoré sú podľa spoločenskovedných doktrín z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov v podozrení, že sa stanú zdrojom nestability, ak nie rovno totalitnou hrozbou.[1] Post-ideologická politická kultúra, ktorá vedie občanov k tomu, aby sa od väčšiny politických otázok dištancovali a stavali sa k nim ľahostajne, sa spolu s pocitom difúznej lojality k politickému systému, považuje za záruku stability, ktorá je dobrá pre všetkých zúčastnených.

Ďalším znakom liberálno-pluralistického politického myslenia je axiomatická predstava veľkého odstupu – analogicky k trhu – medzi politickými elitami (Schumpeterovými politickými podnikateľmi) a neelitami (politickými konzumentmi). Presne tak ako polo-racionálni spotrebitelia sotva pôjdu zbúrať podnik, keď sú nespokojní s jeho výrobkami, skôr jednoducho prejdú k inej ponuke, ktorá im bude vyhovovať viac, tak aj demokratického občana treba vnímať ako politického spotrebiteľa, ktorý svoju nespokojnosť nebude dávať najavo kolektívnym bojom, ale zmeneným individuálnym rozhodovaním vo voľbách. Normatívnou prednosťou fungujúcej demokracie je podľa tejto teórie jej schopnosť zabezpečiť sociálny mier a stabilitu, zatiaľ čo trhy ponechané len na seba, sa s rovnakým výsledkom postarajú o narastanie blahobytu.

Dva-a-poltá teória: post-demokratický finančno-trhový kapitalizmus

Tak sociálno-demokratické ako liberálno-pluralistické teórie sú dnes – vrátane ich názorov na spôsob politickej participácie – vo svojich analytických aj normatívnych aspektoch prežité. Ich záručná lehota vypršala v období historických zvratov, ktoré demokratický kapitalizmus absolvoval v druhej polovici sedemdesiatych rokov a v roku 1989. Postupne sa učíme rozumieť tomu, ako funguje politická ekonómia globalizovaných finančných trhov a ako sa odráža v politických štruktúrach demokraticky utvorených, aj keď čiastočne post-demokraticky operujúcich národných štátov.

Úplne chýba normatívna teória a legitimizácia tejto novej reálnej situácie – čiže odpoveď na otázku, na čo je vlastne táto teória dobrá – odpoveď, ktorá by bola pochopiteľná pre všetkých dotknutých a zúčastnených. Ako sme videli, staršie teórie takéto odpovede mali – týkali sa zásad sociálnej spravodlivosti, či prísľubu individuálnych slobôd a nenásilnej politickej stability. No táto nová situácia je situáciou, v ktorej zvýhodnení vlastníci finančných zdrojov už určujú agendu aj procesy politického rozhodovania, pričom tieto procesy, a rovnako aj výsledky distribúcie dané trhmi, sú čoraz nezávislejšie od sociálnych práv a politického zasahovania. Zato štátne intervencie sú pod tlakom imperatívu trhov. V porovnaní so sociálno-demokratickým modelom dochádza v súčasnom stave globalizovaného finančného kapitalizmu spolu s endemickou finančnou krízou k obrátenej asymetrii: to trhy určujú agendu a (fiškálne) medze politiky, a ostáva už málo toho, čo politika môže urobiť na stlmenie dynamiky trhov – iba ak by politické elity prejavili samovražednú ochotu vystaviť sa kapacite protiúderu trhov.  Je to táto logika všezahrňujúcej nadvlády akumulácie, zisku, efektívnosti, konkurencieschopnosti, úspornosti a komodifikácie nad sférou sociálnych práv, politickej redistribúcie a udržateľnosti, a naopak, bezbrannosť tejto sféry oproti tej prvej, ktorá ovláda súčasnú verziu kapitalistickej demokracie (či, ako hovorí Crouch, post-demokracie)[2] a bude ju v dohľadnom čase ovládať aj naďalej.[3] Táto logika, tak ako sa nám aj v globálnom rozmere otvára pred očami, je očividne dosť silná a neohrozená na to, aby na rozdiel od všetkých starších sebadefinícií demokratického kapitalizmu, dominovala aj bez príslušnej normatívnej teórie, čiže len na základe obyčajnej faktickosti – ako holá, brutálna realita, ktorá si vystačí aj bez záblesku legitimity danej kategóriami ako sloboda či stabilita. Pre absenciu týchto normatívnych zložiek, čiže legitimizujúceho prísľubu, nazvem túto teóriu polovičnou: opisuje iba dianie globalizovaného finančno-trhového kapitalizmu, nemá však odpoveď na otázku, načo tento druh kapitalizmu je alebo mohol by byť dobrý.

Jeho logika sa začína kategorickým popretím konfliktného napätia a právami aktérov trhu. Vlády národných štátov, zodpovedné za sociálnu spravodlivosť a konfrontované s prípadnými požiadavkami, respektíve hlasom občanov, sú ohlušené všadeprítomným hlukom imperatívu úspornosti.

Naliehavosť a zároveň náročnosť napĺňania tohto imperatívu určujú tri faktory: Po prvé, je tu nutnosť zachraňovať skolabované (či kolapsom ohrozené) finančné inštitúcie, ktorých sú štáty významnými zákazníkmi. Po druhé, vlády nemôžu riešiť svoju finančnú núdzu zvyšovaním daní, pretože to zaťaží súkromných investorov reálnej ekonomiky a demotivuje (domáce) investície. Po tretie, tieto výdaje nemožno krátiť, pretože čoraz väčšie časti systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré boli doteraz kryté parafiškálnymi príspevkovými mechanizmami, musia byť teraz financované z prostriedkov všeobecného štátneho rozpočtu. Štát, zahnaný do kúta týmito tromi faktormi, už nie je dostatočne vierohodný pre záujmy a požiadavky aktérov na strane dopytu. A aby si vôbec zachoval nejaký manévrovací priestor, podrobuje sa štát plazivej transformácii od klasického (schumpeterovského) daňového štátu na štát dlhový. Takže výdaje už nie sú kryté súčasnými príjmami, ale (očakávanými) budúcimi príjmami – lenže ich budúcu daňovú bázu decimuje práve narastajúca časť štátneho rozpočtu, ktorú treba vynaložiť na obsluhu dlhov (namiesto toho, aby bola k dispozícii na služby a infraštruktúru). Môžeme teda, s odvolaním sa na Streecka, hovoriť o klesajúcej fiškálnej akcieschopnosti štátu – žmýkaním jeho disponibilných zdrojov.[4] Endemická finančná kríza zužuje demokratické možnosti volieb.[5] Občania si jednoducho musia zvyknúť na fakt, že finančne vyhladovaný štát nie je správna adresa na uplatňovanie svojich záujmov prostredníctvom verejných zdrojov.

Čo urobia občania? Štyri možné cesty

Takáto konštelácia tlakov nenecháva veľký priestor pre procesy a inštitúcie, ktoré vlastne tvoria jadro demokratického rozhodovania – pre súťaž politických strán, voľby, parlamentnú reprezentáciu a zákonodarstvo. Napokon, tým, že v dlhovom štáte, respektíve štáte voľnej súťaže už otázky zvyšovania daní a navršovania výdajov nie sú na programe, odpadá jedna z hlavných funkcií parlamentnej politiky. Rozhodovanie sa presúva do iných oblastí, ktoré sú zväčša mimo dosah účastníkov konvenčnej demokratickej politiky, mimo voličov, strán a parlamentov. Všetky možné vládne komisie a inštitúcie (vrátane centrálnych bánk) sú de facto vybavené politickými rozhodovacími právomocami – v rámci EU právomocami nadnárodnej povahy – ako to vidíme na európskych ad hoc summitoch šéfov vlád, alebo summitoch G20. Tieto grémiá, a medzi nimi aj Európska komisia, sú stranícko-politicky bezfarebné a dohadujú si obchody za zatvorenými dverami, takže demokratická transparentnosť a povinnosť skladania účtov do veľkej miery mizne – rovnako ako v iných prípadoch vládnutia, s výraznou tendenciou systematickej anonymizácie miesta politickej zodpovednosti.[6] Zdá sa, že zastupiteľské orgány parlamentnej demokracie stratili kontrolu nad podstatnými oblasťami fiskálnej a rozpočtovej politiky, riadenými ratingovými agentúrami a ďalšími mocnosťami finančných trhov.

Orgány a aktéri zastupiteľských demokracií prišli – od neoliberálneho obratu v osemdesiatych rokoch (keď sa začali objavovať náznaky toho, že práve nižšie vrstvy prestávali využívať svoje politické práva) – v mene efektivity, úspornosti, privatizácie, deregulácie, verejno-právneho partnerstva, New Public Management a tak ďalej, o väčšinu svojej kontroly nad kvalitou, cenou a rozdeľovaním verejných služieb. V dôsledku toho čoraz väčšia času občanov (najmä tých, čo majú záujem na štátnych investíciách a službách a závisia od nich) dospela k presvedčeniu, že účasť na demokratickej politike je pomerne beznádejnou aktivitou. Môžeme tu hovoriť o dvojitej medzere v demokratickej kontrole: vlády strácajú kontrolu nad daňami a finančným sektorom, a v reakcii na to občania strácajú dôveru v myšlienku demokratickej kontroly vlád a ich politiky.

Vynára sa otázka, ktorá dnes zaujíma politické elity aj spoločenských vedcov: čo teda robia občania namiesto toho. Bolo by iste riskantné očakávať, že občania sa natrvalo stiahnu do stavu fatalistického mlčania, hoci mediálny priemysel robí všetko, čo je v jeho silách, aby takýto stav navodil. Alternatívou k tomu sú štyri možné vývoje, o ktorých diskutujú akademickí pozorovatelia a znepokojení politickí komentátori ako o signáli možnej zmeny politického správania častí obyvateľstva.

Prvú variantu by som označil ako neinštitucionálnu politiku v duchu urob si sám v rámci občianskej spoločnosti. Jej príznaky siahajú od individuálneho angažovania kritických spotrebiteľov (napríklad spotrebiteľské bojkoty), cez protestné hnutia – od indignados v krajinách Stredomoria až po občianske iniciatívy v podobe hnutí, darov, nadácií, svojpomoci a súkromnej dobročinnosti, ktoré čiastočne zaskakujú za nedostačujúce verejné služby. Takéto nekonvenčné podoby politickej participácie môžu, aj keď je ich sociálna báza zväčša obmedzená na mladšie a vzdelanejšie mestské stredné vrstvy, počítať s výrazne sympatizujúcou verejnosťou, dokonca aj – prinajmenšom s rétorickou – podporou politických a ekonomických elít a s tým, že budú občiansku aktivitu kvitovať.

Druhá reakcia spočíva v krátkodobých vzplanutiach masových a občas aj násilných protestoch vo veľkomestách, tak ako sme to po minulé roky zažívali v Londýne, Paríži, Aténach a inde. Na rozdiel od rebélií v Káhire roku 2011 a v ostatných ohniskách Arabskej jari, boli tieto výbuchy politicky relatívne bezcieľne a do veľkej miery sa stali pláštikom na odbrzdené agresívne masové afekty. Posledné roky a mesiace naznačujú návrat násilného davu na spoločensko-politickú scénu.[7] Wolfgang Streeck varuje, že tam, kde legitímne kanály politickej artikulácie zostávajú uzavreté, nastupujú na ich miesto tie nelegitímne, a to často za veľmi vysokú spoločenskú a ekonomickú cenu.[8]

Treťou alternatívou by bol ďalší vzostup pravicového populizmu, v jeho baštách – krajinách strednej a juhovýchodnej Európy (Rakúsko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, Grécko), a v menšej miere vo Francúzsku, Poľsku, Holandsku a v škandinávskych krajinách. Centrálnymi prvkami pravicovo-populistických hnutí a strán sú takzvané sociálno-protekcionistické, respektíve nacionalistické požiadavky uzatvárania hraníc (voči zahraničným tovarom, migrantom a politickým rozhodnutiam, napríklad Európskej únie), agresívna intolerancia k (politickým, etnickým, sexuálnym, náboženským) menšinám v mene etnicko-národnej homogénnosti a odvolávanie sa na úspešných charizmatických vodcov a úspešných politických podnikateľov, a zároveň agresivita a opovrhovanie etablovanou politickou triedou. Pravicovo-populistické strany a hnutia sú jedinými politickými aktérmi od roku 1990, ktorým sa podarilo rozšíriť svoju politickú základňu a zmobilizovať voličov.

Po štvrté, tak v spoločenských vedách[9], ako aj v politických stranách prebieha intenzívne a naliehavé hľadanie nových či doplňujúcich inštitúcií a postupov politickej účasti, ktoré by ľuďom umožnili angažovať sa aj bez strategických väzieb na politické strany a dať im hlas, ktorý by bolo počuť častejšie, priamejšie a na viac tém. Takéto projekty demokratizácie demokracie si zaslúžia pozornosť vedy a zaslúžia si experimentovanie a fantáziu (píše o tom napríklad Leggewie a Nanz). Mali by sme pritom mať na zreteli okrem iného sociálne podmienky a (viac či menej) deliberatívne postupy, za akých sa tvoria záujmy a politické preferencie, a nielen rozmnožovanie príležitostí, ako ich dávať najavo. Lenže nové postupy samotné sotva môžu občanov primäť k intenzívnejšej participácii, pokiaľ sa im pred očami možnosti štátnej politiky a toho, čo im môže ponúknuť, stále len scvrkávajú, a politický život ostáva uzavretý, ako to videl Lindblom, vo väzení trhu.[10]

Poznámky: