Foto: Giorgio Lotti / Mondadori / Getty Images
Dvadsiateho januára zomrel vo veku 80 rokov – podľa mnohých – najväčší dirigent našich čias Claudio Abbado. “Zomrel skvelý, intelektuálny dirigent. Bol to antiautoritársky maestro a bojovník za avantgardu,” napísali svetové denníky. Perlentaucher vybral z nemeckej tlače – okrem iných napríklad Berliner Zeitung: “Abbadova veľkosť spočívala v jeho chápaní hudby – jej historického uvedomovania a sociálnej zodpovednosti – ktoré je v dejinách dirigovania, hmýriacich sa postavami prekypujúcimi márnivosťou, úplne jedinečné. Pocit sociálnej zodpovednosti je dnes zinštitucionalizovaných do hudobnovýchovných programov a slúži v konečnom dôsledku na zabezpečenie budúceho publika. To však nikdy nebola Abbadova perspektíva, keď v sedemdesiatych rokoch ako riaditeľ milánskej Scaly so svojimi komunistickými priateľmi Luigim Nonom a Mauriziom Pollinim organizoval koncerty pre robotníkov v talianskych fabrikách.”
Foto: University Musical Society
A denník Der Tagesspiegel zasa prináša text Claudia Abbada: “Mal som veľké šťastie, že som vyrastal uprostred hudby. Náš dom bol plný nástrojov (mali sme štyri klavíre!), maminých žiakov, ktorí k nej chodili na hodiny, a ockových priateľov, ktorí s ním muzicírovali. Môj otec mal nádhernú prácu: bol huslista.
Izba, v ktorej cvičil, nebola blízko mojej detskej, a ešte presne viem, ako ma raz, keď som bol ešte veľmi malý, to kúzlo, čo túto izbu obklopovalo, tak priťahovalo, že som sa tam po špičkách prikradol. Pootvorenými dverami som videl, ako ocko nechá svoje husle rozprávať jazykom, ktorému som nerozumel.
Ten jazyk mi znel veľmi komplikovane, ale pritom jednoducho neuveriteľne krásne. Stál som tam dlho, úplne potichučky, lebo som sa bál, aby som čaro toho okamihu nepokazil.
Potom, neskôr, som sa dozvedel, že otec vtedy hral skladbu Johanna Sebastiana Bacha. Bola to takzvaná Chaconne. Ten názov mi znel smiešne – mama mi neskôr vysvetlila, že označuje jeden starý španielsky tanec. Mama mi zasa počarovala príbehmi zo Sicílie, z ktorej pochádzala, a z ďalekej Perzie.
Pre mňa bolo aj jej fascinujúce rozprávanie hudbou. Chcel som, aby mi vyrozprávala všetko o tých tajomných zvukoch, ktoré zapĺňali otcov život, a ona mi dokázala urobiť ten svet vzrušujúcejším než všetky rozprávky a príbehy. Keď som si púšťal platne na našom starom gramofóne – boli to vtedy platne Schellack – s námahou sa krútili pod kovovou ihlou, vždy som si kládol otázku, ako sa len v tej čudnej skrinke niekto môže skrývať a vydávať všetky tie tóny.
Raz v noci som mal fantastický sen: vrchnák na gramofóne sa otvoril, akoby ho otvorila neviditeľná čarodejný ruka, a z gramofónu začali vychádzať zástupy drobučkých ľudkov: každý si niesol nástroj. Ako keby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, prepochodovali po našom dome cez moju posteľ a pri východe slnka sa znovu vrátili do svojej hudobnej skrinky. Ešte dnes, aj keď by som mal už dávno dobre vedieť, ako funguje gramofón, si rád predstavujem, tak ako tej noci – tých tajomných malinkých muzikantov, ako chodia hore-dolu po dome. Mal som sedem rokov, keď som bol poprvýkrát v milánskej Scale. Keď som sa vyklonil cez zábradlie z najvyššieho radu, z radu, najbližšieho k streche, uvidel som pod sebou v diaľke drobučkých muzikantov, presne ako v mojom sne. A jeden z nich mával rukami okolo seba a vydávalo to nádherné zvuky.
Hrali Nocturnes od Debussyho, ktorý svojou hudbou skoro akoby maľoval svetlo a farby. Najväčší dojem na mňa urobila druhá skladba, takzvané Fates – tam zaznie tón trúbky, ktorý ide akoby z veľkej diaľky, a keď sa blížite, je ako nejakým kúzlom stále hlasnejší. Doma som sa potom vypytoval, kto bol ten malý mužíček na podstavci, ktorý mi pripadal všemocný: Bol to veľký dirigent Antonio Guarnieri. Hneď som si vzal denník a zapísal som si, že aj ja chcem byť raz dirigent.
Keď som o mnoho rokov neskôr už aj ja sám mal syna, tiež som mu raz pustil Nocturnes, ktoré na mňa tak zapôsobili, keď som bol v jeho veku: dieťa roztvorilo oči, ako keby som mu rozprával rozprávku, a zázrak sa zopakoval presne na tom istom mieste.
Ten prvý večer v Scale bol pre mňa nesmierne dôležitý: bol som ako uhranutý možnosťou muzicírovať s ostatnými ľuďmi, ale aj významom toho malého muža, ktorý ich vodil ako bábky. Na ďalší deň som sa začal učiť hrať na klavíri, aby som raz aj mohol hrať s inými ľuďmi. Ale najprv som začal úplne inými ušami počúvať, ako otec skúša spolu s mamou, ktorá ho sprevádzala na klavíri. Dúfal som, že raz budem taký dobrý, že budem môcť mamu nahradiť a vedieť sám otca sprevádzať. Jedného dňa mama ochorela a otec si myslel, že by som si mohol sadnúť ku klavíru a skúsiť hrať spolu s ním. Bol som veľmi vzrušený a vôbec so nemal pocit, že to už viem. Začal som hrať a bol som hrdý na túto svoju novú rolu, ale všetko potom sa všetko zvrtlo úplne inak ako som dúfal: bola to úplná katastrofa, pretože bolo hrozne ťažké sledovať otcove husle. A on bol v tomto veľmi prísny a nemilosrdný. Vynadal mi, chcel, aby som hral rýchlejšie, než som vedel, a nedožičil mi ani najmenšiu prestávku. A tak to vlastne bolo aj neskôr, keď som s ním hrával, aj keď som sa medzitým o dosť zlepšil. Keď šlo o hudbu, tak kládol – iste právom – mimoriadne náročné požiadavky a namiesto svojej príslovečnej trpezlivosti ste zažili len nemilosrdnú kritiku. Najväčšie prekvapenie – a aj najväčšie tajomstvo -, ktoré mi zanechal, bolo: hrať spolu niekým hudbu, neznamená ani tak vedieť dobre hrať, ale oveľa viac – vedieť počúvať.
Od neho som sa dozvedel, že sprevádzať môžete nejakú hru len vtedy, keď dokážete veľmi pozorne počúvať, plne a bezo zvyšku vnímať a pochopiť až do najskrytejšieho kúta. Aj v živote, tak ako v hudbe, musíme vedieť počúvať druhých, ak naozaj chceme sledovať ich myšlienky.”