Budapešť sa bezmocne zmieta vo víre hospodárskej krízy.
Foto: Ian Berry / Magnum Photos
Maďarsko postihla svetová finančná kríza viac ako iné krajiny stredovýchodnej Európy. Krajina, ktorá výrazne prispela k otvoreniu železnej opony, podstupuje teraz zaťažkávaciu skúšku. Navyše sa jej vypomstili politické chyby včerajška.
„Maďarská demokracia je v kríze. Je v kríze, pretože žije v strachu.” Tieto slová vyslovil roku 1945 politický mysliteľ István Bibó. Mal touto diagnózou na mysli dve nebezpečenstvá: nebezpečenstvo obnovenia predvojnového režimu a nebezpečenstvo vzniku proletárskej diktatúry. Už o pár rokov komunistická strana pod vedením Moskvy vymietla neduživý parlamentný systém a občianske práva a založila formu vládnutia, ktorý sa po celej východnej Európe označoval tautológiou „ľudová demokracia”, a s niektorými nie nepodstatnými úpravami pretrval až do jesene 1989.
Je zvláštne, ako výrok Istvána Bibóa, ktorý sa vzťahoval na povojnové roky, platí o dnešku. Dvadsať rokov po páde režimu musíme skonštatovať, že výsledkom vtedy tak nečakane mierumilovne dosiahnutého prechodu k slobodnému trhovému hospodárstvu a pluralitným inštitúciám bola v Maďarsku dosť neistá, nepokojná a ustráchaná demokracia.
Maďari v tom medzi ostatnými bývalými štátmi ostbloku nie sú vôbec sami, ale občania ju prežívajú predovšetkým vo svojom národnom rámci. A neporovnávame sa povedzme s Lotyšskom, ktoré padá ešte omnoho dramatickejšie ako maďarské fiasko, ale so závisťou poškuľujeme po slovenských susedoch, ktorí svojimi novotou žiariacimi eurami plnia prihraničné supermarkety.
Porovnávanie veľmi nepomáha v spoločnosti, v ktorej niekoľko miliónov ľudí žije na hranici alebo pod hranicou biedy, kde pätina detí patrí do kategórie veľmi chudobných a štvrtina do kategórie chudobných. Bieda existuje nielen ako fenomén, ktorý je štatisticky uchopiteľný, ale aj ako masový strach, že schudobnieme.
Ľahkovážne sľuby
Svetová finančná kríza udrela na Maďarsko ako meteorologická katastrofa a zastihla ho úplne nepripravené. Napriek tomu je zrejmé, že ťažkosti sa odvíjajú aj od predchádzajúcich chýb niekoľkých po sebe nasledujúcich vlád. Zo strachu, že prídu o mocenské pozície, strany vo voľbách sľubovali čoraz viac, nič z toho však nemohli dodržať.
Operovali sporadickými „darčekmi” obyvateľstvu, ktoré nestačili a navyše boli rozdelené nespravodlivo. Tento druh správania bol síce viac-menej rovnako typický pre obe politické sily – tak socialistickú stranu (SZDSZ), ako aj pre konzervatívcov (Fidesz), ibaže v prípade ľavice už preto, že jednoducho vládne už od roku 2002, sa tieto chyby krásy prejavili fatálne. Bolo to ako časovaná bomba.
Premiér Ferenc Gyurcsány tesne po voľbách roku 2006 v úzkom kruhu pripustil, že jeho strana si tesné víťazstvo nad úhlavným rivalom Viktorom Orbánom vybojovala do veľkej miery aj nekrytými predvolebnými sľubmi, a politiku svojej strany charakterizoval dosť drasticky – „posrali sme to”. Prejav prenikol na verejnosť a premiéra preklínalo celé Maďarsko. Vypukli pouličné nepokojne, opozícia zinscenovala akúsi „revolučnú situáciu” a odštartovala lynč na lídra socialistov – „patologického klamára”, ako povedal Viktor Orbán. Mladý a dynamický premiér – len občas s priveľkým sklonom improvizovať – bol pre svojich stúpencov na začiatku čosi ako zázračná hviezda, Viktor Orbán ľavice. Teraz sa stal jej bremenom, a na jar 2009 nakoniec odišiel. Ibaže nahromadená nenávisť, ktorú vyše dvoch rokov na seba priťahoval, žila ďalej. Stal sa z nej samostatný faktor atmosféry života v Maďarsku.
Krajinu teraz spravuje jej posledná šanca, kabinet Gordona Bajnaia, zložený z uznávaných odborníkov. Robí výlučne krízový manažment a pripravuje nepopulárne úsporné opatrenia. Za týmto masochistickým krokom tlie nádej, že ak sa záchranným akciám podarí odvrátiť štátny bankrot, môžu snáď odvrátiť aj očakávané lavínovité víťazstvo Fideszu, povedzme v podobe dvojtretinovej väčšiny.
Hra s komplexom
Ako vedľajší produkt horúcej jesene 2006 narástol v Maďarsku pravicový radikalizmus, a narástla aj jeho prítomnosť v médiách. Pravicovo-radikálne zoskupenia, čiastočne prepojené a čiastočne navzájom rozvadené, útočia predovšetkým na menšiny a okrajové skupiny, na Rómov, na Židov a homosexuálov, ale aj na EÚ, na Spojené štáty – v podstate na celý zvyšok sveta. Pravicoví radikáli bojujú za „posmrtný antikomunizmus” a keďže reálne existujúce komunistické sily už nie sú, všetkým svojim odporcom lepia na čelo nálepku boľševizmu. Sú spontánne antiintelektuálni, ako vidieť aj z ich najnovšej kampane proti svetoznámym autorom, ako sú György Spiró, Péter Nádas, Péter Esterházy a – čo je bohužiaľ samozrejmé – aj proti laureátovi Nobelovej ceny Imremu Kertészovi.
Všetkých tých výnimočných predstaviteľov maďarskej kultúry pravicovo radikálne médiá preklínajú, pretože sú „nemaďarskí” či rovno „Židia”, tým viac, ak sa tí v zahraničných novinách netaja obavami o vývoj v Maďarsku a „zrádzajú” ho, „špinia do vlastného hniezda”, čo ostatne nie je žiadny nový pojem. Autoritárske prúdy – tak ľavicové, ako pravicové – vždy hrali na maďarský komplex menejcennosti, keď potrebovali v zárodku zadusiť akúkoľvek kritiku.
Nový je tu jedine fakt, že to hovoria v krajine, ktorá už päť rokov patrí do väčšieho hniezda Európskej únie.
Pravicovo-radikálna rétorika je síce bezpochyby hrozivá a jej rev neprehliadnuteľný, ale len ťažko by ste z toho mohli odvodiť, koľko ľudí s ňou vlastne sympatizuje. Ako najvýznamnejšia sila sa javí strana Jobbik (Hnutie za lepšie Maďarsko) na čele s mladým historikom Gáborom Vonom. Jobbik sa označuje za „kresťanskú a národnú stranu poriadku”, ktorá chce vytlačiť z parlamentu postkomunistov a liberálov. Striktne odmieta členstvo v EÚ, pretože „mrzačí maďarskú nezávislosť”, ale pripravuje sa na voľby do Európskeho parlamentu.
Ako sa tento politický prúd bude správať v nadchádzajúcej orbánovskej ére, môžeme zatiaľ iba hádať – a o tom, či k prípadnému zblíženiu či dokonca koalícii predsa len nedôjde, môže naraz rozhodnúť matematika, ako sa to stalo na Slovensku, kde pravicoví extrémisti Jána Slotu sedia vo vláde. Alebo na to predsa len existujú európske zábrany? Otázka však rozhodne neznie, aká nebezpečná je radikálna pravica, ale aká silná je maďarská demokracia. Či bude schopná postaviť proti autoritárskym hrozbám presvedčivý projekt fungujúceho sociálneho trhového hospodárstva.