Jar 2009. Cestujeme, moja žena a ja, z maďarského Szombathély na autorské čítanie do Rakúska. Hranica je opustená, nikde žiadny colník.
Na plechu pod okienkom vidím malý kúsok hrdze. Odrazu ma premkne radosť, ťažko ju opísať, akási neskutočná, búšiaca eufória. Chcem zastať, chcem vystúpiť, chcem sa toho kúsku hrdze dotknúť. Chcem vidieť, ako sa kov rozsype, dívať sa na rozpadnutú colnicu. Chcem sa ubezpečiť, že rozpad je nevratný. Chcem si byť istý, že toto miesto v celom svojom živote už nikdy neuvidím v jeho pôvodnej funkcii. Už nikdy. Moja žena sa na mňa díva a až v jej zarazenom pohľade vidím, že si nahlas mrmlem: „Nie, už nikdy, už nikdy.”
Nie, už nikdy
Musím sa usmiať, pretože si naraz uvedomím, že tá mantra, ktorú si opakujem ako posadnutý, sa podobá presne na to „Nem, nem soha” – „nie, už nikdy, už nikdy”, ktorým mávali toľkí Maďari medzi vojnami z odporu proti strate svojho územia. Vyrástol som ako príslušník menšiny na takomto území, ako Maďar v Sedmohradsku, a dôsledkom bolo, že som sa zoznámil s významom iredentizmu vo veku štyroch rokov.
V škôlke sme nikdy nemali kresliť len zelenými a červenými pastelkami na biely papier, lebo tieto tri farby by mohli symbolizovať maďarskú zástavu a celá rodina by mohla mať nepríjemnosti. Alebo sme si to aspoň mysleli.
Veľmi presne som vedel, čo toto „nie, už nikdy” znamenalo, a nikdy som to nesmel nahlas vysloviť. Hranice sú dobre zatvorené a my sme zatvorení v nich. A naše, „nie, už nikdy”, naráža na ozvenu ich „nie, už nikdy” (alebo to ich na naše – veď nikdy nebudeme vedieť, kto začal), a čím častejšie ho opakujeme, tým viac sa uzatvárame, pretože keď sa hranice raz stali aj ideologickými a kultúrnymi, je neuveriteľne ťažké ich búrať.
Alebo aj nemožné. Keď sa to stane, tak aj tie najprimitívnejšie veci ako pastelky nadobudnú samostatnú, zhubnú symbolickú hodnotu a každý okamih našej existencie je politickým činom. Pamätám sa, ako sa myslenie „my proti nim” v osemdesiatych rokoch v Sedmohradsku vystupňovalo, ako pevne uzavrelo všetky politické hranice. Dívam sa na ten zhrdzavený fľak a rozmýšľam o emigrácii, o tom, že takéto fľaky dokážu zbaviť slovo ich zlého významu.
Úder srdca
Som emigrant, v septembri 1988 som odišiel do Maďarska. Ešte presne viem, aké traumatické bolo sťahovanie z Marosvásárhelyu (Târgu Mures, Rumunsko) do Szombathelyu (Maďarsko). Podľa Google Earth sa vzdialenosť medzi týmito dvomi mestami rovná presne 609 kilometrov.
Znovu sa zadívam na hrdzavý fľak a pomyslím na to, aké je absurdné, že takú malú vzdialenosť môžeme vnímať ako takú diaľku. Fľak ma prinúti chcieť z celej sily veriť, že päť rokov po vstupe do Európskej únie naozaj patríme do Európy – v tom zmysle, že politická moc už nemôže vládnuť nad jednotlivcom.
Tam, kde sťahovanie na šesťstokilometrovú vzdialenosť už netrvá roky a neznamená neodčiniteľnú traumu.
Kde sa môžeš slobodne rozhodnúť, že opustíš svoju vlasť a že sa do nej znovu vrátiš. Kde “nie, už nikdy” už nikdy nenadobudne význam samo osebe, kde zmeny miesta nebudú navždy, ale čosi banálne. Tam, kde aspoň na nejaký čas môžeme uniknúť svojej minulosti.
Dívam sa na ten kus hrdze a musím sa usmievať. Nad sebou, nad trpkým nadšením, ktoré sa pokúšam vynaložiť. Pretože, samozrejme, viem, že hranica tam zostane, že jediným úderom srdca môže byť späť.
Ostnatý drôt sa dá ponaťahovať znovu, to musíme v Európe všetci dobre vedieť. Nosíme si hranicu v nás a je otázka, či otvorenie hraníc stačí, aby sme dosiahli dostatočný stupeň zabudnutia.
V istom zmysle to už máme. Ešte viem, ako vo väčšine supermarketov v Rakúsku viseli špeciálne v maďarčine cedule, ktoré varovali zlodejov pred vážnymi následkami ich činov. Podobné cedule som videl na východnej hranici Maďarska v rumunčine. Tie cedule sú teraz všetky preč, nahradili ich také, čo vítajú zahraničných zákazníkov, keď majitelia obchodov pochopili hospodársku realitu otvorených hraníc.
Nepohodlné otázky
Ale zdá sa, akoby sme boli ešte stále unavení z imigrantov a našli útočisko v potrebe zatvoriť samých seba, definovať sa voči iným. Je jednoduché myslieť si, že keď sa raz otvoria hranice, vpadnú k nám tí druhí, vezmú nám naše miesto, vyženú nás. Je jednoduché predstaviť si iných ako zúfalcov, čo chcú len jednoducho dnu.
Ale keď sú hranice otvorené a hladné masy neprichádzajú, musíme zabudnúť na iných a pozrieť sa na seba v novom svetle. Prečo sme sa vôbec zatvorili? Alebo prečo sme akceptovali, že budeme zatvorení? Nie sú to pohodlné otázky, ale nedá sa im vyhnúť, a ak si ich nepoložíme, veľmi ľahko prepadneme inému druhu xenofóbie: urobiť si terč z tých iných v rámci našich hraníc, z imigrantov žijúcich u nás, našich etnických menšín.
Hospodárska kríza tu dokonca môže poslúžiť ako urýchľovač. Ale ak to urobíme, znamená to, že sa našej znovuzískanej slobody zo slobodného rozhodnutia zriekame, a keď sa to stane, budeme si na vine len my sami.
Ešte raz sa pozriem na ten kúsok hrdze a spomeniem si na starý výrok o otvorených hraniciach a otvorených myšlienkach. Napriek všetkému, čo tomu odporuje, si myslím, že vonkajšia sloboda vedie aj k vnútornej slobode, plnej empatie a porozumenia.
Auto sa znovu pohýna, prechádzame colnicou. V spätnom zrkadle vyzerá oveľa masívnejšie. Možnože na okennom ráme ani žiadny kúsok hrdze nebol. Možno som si ho len vymyslel. Kto vie. Krútim hlavou a šepkám si „nie, už nikdy”.
Text vyšla v denníku Die Welt.