Ôsmeho mája 1945 som ešte nebol na svete.
Ôsmeho mája 1945 ešte nebol na svete ani môj otec, hoci isté neklamné znaky ukazovali, že by sa mal o tri mesiace narodiť.
Ôsmeho mája 1973 som už bol takmer na svete, povedzme tak jednou nohou – už som síce nemal chvostík, ale ešte stále som bol skôr vodným živočíchom v tele mojej matky. A približne ôsmeho mája 2009, čiže šesťdesiatštyri rokov po skončení vojny, píšem týchto pár slov a snažím sa rozpomenúť, čo všetko viem, cítim, počul som, videl o ôsmom máji 1945 a o všetkých tých veciach predtým.
Keď som bol malý, oslavovali sme vo veľkom štýle Oslobodenie – 9. mája. Zrejme bolo potrebné tak trochu sa odlíšiť od kapitalistického Západu a mať na veci vlastný názor. V našej triede na základnej škole som bol nástenkárom a máj bol pre mňa vždy poriadne hustý, pretože bolo treba reagovať na rozličné „slávne dni“. Nezriedka zostať po škole v triede a hrabať sa v skrini, nachádzať fotografie tankov na vojenskej prehliadke, socrealistické maľby vojakov Červenej armády, podobizne Lenina a Brežneva, ktorým akýsi dobrák povypichoval špendlíkom oči (netuším, čo títo dvaja páni mali spoločné s akýmkoľvek oslobodením, ale hodili sa vždy – boli to také dievčatá pre všetko, do koča i do voza). Pekné bolo, že v nádherný slnečný deň nebolo treba ísť do školy. Šlo sa do Lunaparku, a vracalo sa z cukrovej vaty a ruského kola.
Doma sa o vojne veľa nerozprávalo. Keď som jedného vzdialeného príbuzného, bývalého vojaka, donekonečna otravoval, aby spomínal na štyridsiate roky, pretože v škole chceli akúsi slohovú prácu na túto tému, nebol veľmi nadšený a okrem zopár vecí, ktoré som už beztak vedel, mi neprezradil takmer nič. Až pred rokom som zistil dôvod jeho zarytého mlčania – okrem toho, že bol nositeľom Rádu Slovenského národného povstania, dostal napríklad aj vyznamenanie Za ťaženie proti Sovietskemu zväzu. V päťdesiatych rokoch ho kvôli tomu v hodnosti podplukovníka prepustili do civilu a mohol byť rád, že sa nestalo nič závažnejšie. Bola to krásna doba! SNP vyšlo z módy a robiť niečo proti ZSSR, to znelo naozaj dosť zle. Je to možno taká slovenská vlastnosť – ťahať s „Veľkými“ za jeden povraz, nech to stojí, čo to stojí. Najzábavnejšie je to vtedy, keď „Veľkí“ bojujú proti sebe, čo sa stáva takmer zakaždým. Na ktorú stranu sa teda prikloniť? Ale je mi jasné, že nás stíha večný údel malých národov.
Prečo bolo treba ufiknúť vežu kostola Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii v záujme mieru, slobody a šťastnej budúcnosti, mi celkom jasné nie je. Chápem, že Slavín mal byť dôležitým miestom a pripomienkou životov, ktoré položili ruskí vojaci v záujme oslobodenia našej krajiny, ale prečo musel byť stoj čo stoj široko-ďaleko najvyšším bodom na horizonte? Je to asi zasa to šmajchlovanie sa „Veľkým“.
Samozrejme, bolo treba všetkých tých ľudí niekam pochovať, a na to by sme nemali zabúdať, ani toľko rokov po skončení vražedného šialenstva zvaného Druhá svetová vojna. Tie množstvá mŕtvych si ťažko predstaviť. Možno Remarque to vystihol najlepšie: Smrť jedného človeka – to je tragédia. Ale smrť miliónov je už len štatistika. To bude náš pohľad – nás, čo sme to nezažili – už sa na vojnu asi ťažko pozrieme inak.
Koniec vojny priniesol všeličo – atómovú bombu, železnú oponu, rozdelený Berlín (v ktorom som zlatú sochu na vysokom stĺpe, dobre viditeľnú aj vo Wendersovom filme Nebo nad Berlínom, omylom pokladal za anjela a on je to symbol vojny!). To všetko úspešne, či menej úspešne zažehnávame dodnes. Svet sa zmenil a posunulo ho niekam ďalej. K tomu treba prirátať aj radar, periskop, dokonca aj vesmírne rakety – všetko sú dôsledky poslednej veľkej vojny. Tak dobre, napríklad aj viaceré Šostakovičove symfónie, romány Hemingwaya, Mailera či Jonathana Littela, množstvo filmov, ktoré nám to všetko veľmi dobre sprostredkúvajú. Takmer vzbudzujú pocit, že vojnu vnímame vernejšie, ako ľudia, čo ju zažili na vlastnej koži.
Hovorí sa, že vojna sú veľké prázdniny ľudstva – je to čas, kedy je dovolené beztrestne urobiť čokoľvek. Nastáva akýsi prekrútený stav slobody. Je to prebudenie z tranzu bežného šedivého života, na ktoré (napriek dramatickosti) aktéri spomínajú ešte dlho potom, dokonca až s nádychom romantiky. Asi je potom ťažké vrátiť sa naspäť. Príkladov máme dosť. Zo všetkého nakoniec zostane iba zopár zábavných a desivých historiek, vylúpnutých zo samotnej podstaty.
Odmalička má pre mňa slovo oslobodenie vôňu orgovánu a kvitnúcich čerešní.
Je v ňom obsiahnuté niečo takmer nadpozemské a magické – hoci dobre vieme, že vojna nikdy nekončí a človek v podstate nemôže byť celkom slobodný, už len pre obmedzenia vyplývajúce z jeho povahy a charakteru, spôsobu rozmýšľania a dokonca aj určitej šťastnej, či nešťastnej hviezdy (A že ich bolo v dvadsiatom storočí požehnane! Červené päťcípe, žlté šesťcípe…), ktorá ho sprevádza (alebo nesprevádza) už od narodenia. Dvadsiate storočie oslobodenie sľubovalo na každom kroku a výsledkom bol zväčša presný opak. Aj dnes nás oslobodzuje skvelá televízia a dôvtipná reklama, či múdre politické strany a človek sa zrazu sám seba pýta – nie je tej slobody už trochu priveľa?
Je neskorá noc, vonia orgován, pod oknami sa potuluje nejaký opilec v maskáčoch… A ja myslím na to, čo mi ktosi kdesi povedal – nejaká rumunská veštica prorokovala, že budúci rok má byť naša stará dobrá Európa (ktorá tak krásne „scivilizovala“ zvyšok sveta) spustošená ďalšou vojnou a ja premýšľam, či je to možné alebo nie. Často si hovorím, že som sa narodil do dobrých čias (pri pohľade dozadu, do histórie, je to neodškriepiteľná pravda) a do dobrej krajiny (lebo je taká nenápadná), tak dúfam, že sa to nepokazí. Rád by som vojnu poznal iba z literatúry. Alebo z filmov – s umelou krvou, perfektnou prácou maskérov a odborníkov na špeciálne efekty. Snáď sa mi toto želanie splní. Nech si veštice hovoria čo chcú! Aj tak som tie ich videnia nikdy nebral vážne.
A myslím aj na rakúsky zámok Immendorf, ktorý na jar 1945 – v podobnú jar, aká je aj teraz – podpálili ustupujúce jednotky SS a v ktorom zhoreli viaceré skvelé obrazy Gustava Klimta. Myslím na niekoho, kto si aspoň ohrial ruky na tom plameni. Na nejaké imaginárne dievčatko so zápalkami z konca jednej veľkej vojny.