Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Na osobnej čiernej listine má päťdesiat položiek: elektrinu a vodu mu na pol roka zastavili. Psy mu otrávili, zdochnutých mu ich porozhadzovali po dome. Remeselníkov mu zastrašujú bandy bitkárov. Manželku ohrozujú revolverom. Zatýkanie, pokuty, procesy – nekonečný výpočet verbálneho a fyzického šikanovania, policajného, súdneho. A šikanovania zločineckých bánd. Mnohí iní by to dávno vzdali. On však sedí na najvyššom kopci v okolí, vysoko, tam, kde v nebi bývajú aj živí, ako sa hovorí v Bulharsku, upiera pohľad na hory a medituje o spravodlivosti.
Hasan Tahirov chcel iba robiť obchody. Nič viac. Vari nezaviedli slobodnú trhovú ekonomiku, vari neboli vítaní investori a súkromná iniciatíva? Hasan Tahirov nemal politické ambície a nemusel si vyrovnávať staré účty. Chcel iba robiť obchody, svojím spôsobom, bez úplatkov a bez výsad. Lenže Hasan Tahirov spadol medzi vlkov. Jeho prípad je naliehavým dôkazom, že na bulharskom vidieku sa nesmie dariť ničomu, čo nie je podriadené miestnej oligarchickej mafii.
Všetko sa pritom tak dobre začalo: Hasan Tahirov sa roku 1998 vrátil zo švédskeho azylu domov (začiatkom sedemdesiatych rokov peši ušiel z komunistického Bulharska). V Malmö úspešne prevádzkoval kaviareň a niekoľko supermarketov. Mal peniaze a čas a dobrú vôľu. Chcel niečo urobiť pre rodnú dedinu Fotinovo a pre celý región, čo je logické rozhodnutie, ak ste zažili chudobu v tejto časti Bulharska.
Ako turecký Bulhar sa hneď orientoval na stranu tureckej menšiny s názvom DPS (Hnutie za právo a slobodu), ktorá má od začiatku deväťdesiatych rokov v tejto oblasti monopol. Turecká menšina bola v posledných rokoch komunistickej éry veľmi utláčaná – mená sa násilne pobulharčovali, ničili sa náhrobky, zatvárali školy a mešity, vyše 300 000 ľudí z krajiny vyhnali, museli opustiť všetko, čo mali. DPS, od roku 2001 jazýček na celoštátnych koaličných váhach, tvrdí, že zastáva záujmy tejto menšiny, ale starých rán sa nedotýka a nemá program, ktorý by niečím prekračoval rámec obohacovania vlastných bossov.
Ale bez podpory tejto strany v okresnom meste Kardžali nič nefunguje. To Hasan vedel, a tak sa stretol s predsedom strany Ahmetom Doganom, ktorý bol kedysi významným špicľom bulharskej eštébé. Pri tomto rozhovore Hasan navrhol: v strede mesta by zrekonštruoval budovu, ktorá tam stojí prázdna, a urobil by v nej medzinárodné bizniscentrum, kaviareň aj stranícku centrálu DPS. Ako protislužbu žiadal stavebné povolenie a záruku, že mu nebudú hádzať polená pod nohy. Ahmetovi Doganovi sa taký návrh pozdával. Vidí napokon vlastnú úlohu veľmi pragmaticky: „Život sa skladá z biznisu. Kto nevie, ako to chodí, má prísť ku mne, ja ho to naučím.” Prvá lekcia napríklad znie – think big. „Vieš obstarať staré sanitky a smetiarske vozy?” opýtal sa Ahmet Dogan pri ďalšom stretnutí (lebo práve zaviedli zákon, že každá obec musí mať aspoň jeden kus). Hasan, ktorý sa pozná s veľkými švédskymi predajcami áut, súhlasil a vyčíslil cenu na asi 5000 eur za kus, respektíve 10 000.
„Výborne,” pokračoval Dogan, „budeme ich potrebovať niekoľko stoviek. A ty nám vystavíš účet na 20 000 eur, 2500 bude z toho pre teba.”
Hasan odmietol. „Veď nemôžem okrádať vlastný národ, keď otvoríte jedny dvere, musia sa otvoriť aj ďalšie, nemá to konca.” To radšej nemal robiť.
Onedlho nato sa začala horúca fáza volebného boja. Hasanova kaviareň slúžila DPS ako predvolebná kancelária. Vláčili sa tam kopy a kopy igelitových tašiek s peniazmi. Niekedy taká napchatá igelitka zostala zabudnutá pod stolom, a nikomu nechýbala. Voličov zvážali autobusmi z Turecka, robotníkov brali z fabrík a neskôr museli doniesť doklad, že boli voliť, ak nechceli prísť o miesto. Niektorých pri spätnom odvoze zabudli, sedeli zúfalo v Hasanovej kaviarni a nevedeli, ako sa bez peňazí dostanú domov. Hasan im kupoval lístky na autobus. Hasan, čo nikdy v živote nebol voliť, sa ocitol na zoznamoch horlivých voličov. DPS v okrese voľby vyhrala, tak ako doteraz vždy.
Hasan si už nepamätá na presný moment, keď ho vyhlásili za nepriateľa. Jeho komplex s optimistickým názvom Raketa systematicky roztĺkali a nakoniec ho Hasanovi v procese so sfalšovanými dôkazmi a kúpenými svedkami mu ho vzali, za zlomok ceny. Podobne zničili aj bývalú geologickú stanicu, ktorú práve prestaval na sanatórium pre alkoholikov. Po nespočetných prepadoch, ktoré polícia dôsledne odignorovala, je z neho ruina.
„Každého protivníka,” hovorí Hasan, „zlikvidujú. Tu málokto rozmýšľa, vlastne len jeden, primátor. Všetci ostatní poslúchajú rozkazy. Ty sa nebojíš? Pýtajú sa ma ľudia, veď ta zabijú. Ľudia sú tu zastrašenejší ako za čias komunizmu. A sú zúfalejší. Vieš, ako tu ľudia volajú vlastný kraj? Hovoria, že sme chvost Európy.”
Toto leto sa Hasan Tahirov so ženou vracia späť do Švédska. Nevzdal sa, len sa dočasne stiahne. Proti tejto mafii nikto nič nezmôže sám.
Tento článok vychádza z dlhého rozhovoru s Hasanom Tahirovom, ako aj z rozhovorov s piatimi ďalšími ľuďmi, ktorí však nechcú byť menovaní.
Text vyšiel v denníku die tageszeitung.