Smeti majú väčšiu cenu / Poviedka

David Albahari si obstaral pozemok na Múzeum jednej lásky.

Keď mi Magda povedala, že medzi nami je koniec, vôbec som nepomyslel na smeti. Magda mi to odrazu a bez obalu oznámila na večeri, na ktorej sme mali osláviť piate výročie nášho vzťahu. Práve som zdvihol pohár a chystal som sa predniesť prípitok, keď povedala: “Polož ten pohár a počúvaj ma – musím ti povedať niečo dôležité.” Hlas jej odrazu znel tak ľadovo, až mi začali zamŕzať uši.

Nemal som potuchy, čo mi chce povedať a na perách sa mi ešte stále pohrával úsmev. Magda odsunula nabok fľašu vína, soľničku, vázu s kvetmi, popolník, všetko, čo stálo medzi nimi, a povedala: “Mal by si sa radšej prestať usmievať.” Hlas mala už taký ľadový, že som chápal, že to myslí vážne. Zmeravený uhol úst som si stiahol nadol prstami a díval sa na ňu ďalej. “Bude to krátke,” povedala a potom vyše dvadsať minút hovorila.

Povedala veci, ktoré sa v takých situáciách hovoria: ako nám bolo spolu dobre, aké je úžasné, že sme mali možnosť zblízka sa spoznať, že niektoré spoločné hodiny zostanú pre ňu nezabudnuteľné, že je to škoda, že sa rozchádzame, ale že život má vlastné zákony a tie musíme rešpektovať. “Skrátka,” povedala, “je koniec, a ja teraz musím odísť“. Postavila popolník znovu medzi nás, zahasila cigaretu a odišla. V tej chvíli prišiel čašník a opýtal sa, či si neprajem dezert. “Prečo nie,” povedal som a objednal si palacinky s čokoládovou polevou. Čašník prikývol, vyprázdnil popolník a položil ho vedľa mňa. Oproti mne už nesedel nikto. Až vtedy som si spomenul na smeti.

Všetko sa začalo tým, že som chcel mať spodnú bielizeň, ktorú mala na sebe v ten večer, keď sme sa po prvý raz milovali. Vlastne vtedy ju na sebe nemala, lebo už pri predohre sme sa celkom vyzliekli, a keď si ju potom chcela obliecť, položil som ruku na jej nohavičky a podprsenku a povedal som: “To tu zostane.” Magda protestovala, tvrdila, že bez spodnej bielizne nemôže chodiť po meste, ale nakoniec to vzdala. “Môžeš mi prezradiť,” spýtala sa, “čo s tým zamýšľaš?” Povedal som prvé, čo mi zišlo na um: “Bude to základný kameň múzea našej lásky.”

Tak sa zo mňa stal kustód, ktorý horlivo bdel nad Magdou aj nad sebou. Každý papierik, každá servítka, každý lístok do divadla, každá pohľadnica, kúsok oblečenia, roztrhané pančuchy, použité vrecko harmančekového čaju, vypísané guličkové pero, zle zapísaný recept na čokoládovú tortu, plavky, ktoré nosila na dovolenke v Grécku, vystrihnuté fotky, deka z lietadla, prázdne plechovky – všetko som naznášal do svojho bytu, uložil do škatúľ, nalepil do álb, navŕšil do regálov. Založil som si aj herbár s kvetinami a listami, a aj s kyticami, ktoré pri rôznych príležitostiach dostala a v jednej krabičke som dokonca uchovával nočné mory, ktoré som pre jej hysterický strach musel vždy chytať.

Všetky tie predmety som držal v rôznych zošitoch a šanónoch: okrem ich opisov som mal zaznamenané, ako a kde sa stali súčasťou zbierky, ako aj miesto, kde sa v mojom byte nachádzajú. Posledný záznam bol osobitne dôležitý, pretože počas nášho päťročného vzťahu respektíve muzeálnej činnosti sa môj byt zmenil na sklad plný sáčkov, krabíc, šanónov, skriniek a regálov – ako som hovorieval Magde, na “nádherný labyrint našej lásky”.

Teraz som stál uprostred tohto labyrintu – z ktorého Magda zjavne našla východ už dávno – a díval sa s úžasom, ako všetko stráca lesk. Čo bolo ešte včera vítanou pomôckou pamäti a stopou lásky, sa teraz zmenilo na spomienkový balast, bezcenný odpad, na smeti. A zatiaľ čo predtým mi srdce od radosti poskočilo pri púhom pomyslení na “papierovú vreckovku, ktorou si Magda zotrela z čela pot”, teraz sa spolu s nozdrami skrčilo od smradu, ktorý stúpal zo sáčku s vreckovkami, čo pri rôznych príležitosti použila a potom odhodila. Láska, ako som práve spoznal, je nielen slepá, je aj hluchá, má zapchatý nos a chýba jej akákoľvek schopnosť chuti a hmatu.

Bývam na štvrtom poschodí bez výťahu. Ako som s námahou znášal muzeálne kusy dolu schodmi, preklínal som lásku, Magdu, osud, ktorý nás dal dokopy a to Čosi – nech už to bolo čokoľvek – čo nás teraz rozdelilo. Seba som, pritom, pravdaže ušetril, nakoniec, nevedel som o žiadnej chybe, ktorú by som urobil. Musím uznať, že ako v zbierke pribúdalo prírastkov, bol som postupne čoraz viac kustódom a čoraz menej milencom, ale veď som to robil pre lásku, a nie proti nej. Keby si ma Magda bola vypočula, všetko mohlo prebehnúť inak. Teraz je už neskoro. Stojím pri smetiaku, otváram poslednú škatuľu a vyhadzujem z nej: Magdinu spodničku na zlomenom vešiaku, zamastené vrecko McDonald’s (v rohu stojí: Budapest); Magdine špinavé podkolienky (dva páry); veľké balenie prezervatívov (nepoužité – použité som na Magdino naliehanie neodkladal); nočnú košeľu, ktorú mala Magda na sebe, keď mi prvýkrát povedala, že ma miluje, lekársky nález, keď sme si mysleli, že je tehotná (ale nebola); lekársky nález, keď sme si mysleli, že nie je tehotná (ale bola); ceduľku, na ktorú Magda načmárala: a ty mňa? (už neviem, čo tej otázke predchádzalo).

Tieto a mnoho ďalších muzeálnych kusov všetky leteli vysokým oblúkom do smetiaka a v letku sa smutne menili z predmetu s muzeálnou hodnotou na bezvýznamnú súčasť mestského odpadu. Len žasnem, ako rýchlo mizne láska a srdce sa zhŕňa ako pančucha, a som si pritom istý, že som neurobil chybu. Odpad je dôležitý, hlavne taký, čo sa znovu zhodnocuje, ale neopätovaná láska nie je na nič. Len zaľahne na srdce ako ruda. To už majú väčšiu cenu smeti.

Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung.