Pre Roberta Fica svoju aktívnu úlohu Ivan Gašparovič skončil. Premiérovi už stačí, aby formálne plnil svoje povinnosti.
Premiér sa dopustil veľkej strategickej chyby, keď v predvolebnej kampani nielenže otvorene a jednoznačne stavil na jedného z prezidentských kandidátov, ale pri tom druhom (pri tej druhej) navyše a priori odmietol podávanú ruku na budúcu možnú spoluprácu. Premiér si totiž nevolí svojho prezidenta sám a iba pre seba, vyberajú mu ho a vyberajú si ho občania v priamych voľbách.
Keď im premiér do očí povedal: Tohto beriem, túto neberiem!, dal im cynicky najavo, ako málo si váži ich voľbu, ako pohŕda ich mienkou. Je preňho prijateľná iba vtedy, keď sa budú riadiť jeho výberom. Tým im vlastne aj pohrozil: ak si vyberiete ináč, vašu voľbu neprijmem.
Zákopová vojna?
Čo tým chcel naznačiť? Že osobe, ktorú nepripúšťa, ktorú si neželá, síce nemôže zabrániť nástup do funkcie v prezidentskom paláci, ale vopred jej vyhlasuje boj? Že sa hodlá inšpirovať zákopovou vojnou, ktorú viedol jeho predchodca v premiérskom kresle Vladimír Mečiar proti nášmu prvému prezidentovi Michalovi Kováčovi? Keďže ten ešte nebol vybraný priamymi voľbami, toto by mala byť vojna onakvejšia, nielen premiéra s prezidentom, ale aj vojna premiéra s prezidentovým voličským zázemím.
Premiér teda tomuto voličskému zázemiu pohrozil: buď budete voliť, ako ja chcem, alebo vás čaká nestabilita, frontové pomery, trvale napätá a konfliktná politická situácia. Premiér s týmto odkazom občanom vstúpil do volebnej kampane, dúfajúc, že hrozba zaberie a voliči pochopia, ako sa majú správať, ak si ho nechcú rozhnevať. Môžeme sa dohadovať o tom, u koľkých z toho jeden a štvrť milióna Gašparovičových voličov práve táto Ficova hrozba zabrala. Nikto však nemôže pochybovať o tom milióne statočných, ktorí sa jej nezľakli a volili Radičovú.
Nosný bilbord Gašparovičovej volebnej kampane predstavil premiéra s prezidentom ako mileneckú dvojicu, ktorá prisahá na svoju večnú lásku, jednotu svojho myslenia a cítenia, harmonické spolužitie. Ako sen o ideálnom manželstve by to obstálo, ale tu by malo ísť o niečo zásadne iné: o princíp deľby moci, o vyvážený vzťah medzi dvomi najvyššími zložkami výkonnej moci v zmysle Ústavy Slovenskej republiky. Ak by mali tvoriť jeden nerozdielny celok, potom je jedna z nich zbytočná. Načo nám je prezident, splývajúci s premiérom? Potom by nám stačil premiér bez prezidenta alebo prezident zahrnujúci v sebe aj premiéra.
Dva rozdiely
Pokiaľ má mať deľba výkonnej moci nejaký racionálny zmysel, musí byť prezidentský úrad maximálne nezávislý od úradu premiéra. Mali by to byť dve kvalitatívne rozdielne osobnosti, ktoré tieto posty zastupujú. Premiér riadi vládu, predsedá jej, je jej manažérom; zatiaľ čo prezident je hlavou štátu. Mal by byť teda osobnosťou reprezentujúcou štát ako celok, štátnikom, ktorý je schopný vyjadrovať a rozvíjať to, čo sa zvykne označovať ako slovenská štátna idea, ktorý má víziu budúcnosti krajiny. Nie je sluhom premiéra, ale jeho partnerom, nie je alter ego vlády, ale jej plnohodnotným oponentom.
Ich vzťah by mal byť vzťahom vzájomného rešpektu, kde jeden plne uznáva právomoci toho druhého. Pri tomto vzťahu to môže občas iskriť, ale nikdy by sa to nemalo zvrhnúť na deštruktívnu zákopovú vojnu premiéra proti prezidentovi, akú sme tu už raz zažili.
Prezidenta – štátnika sme v tejto Slovenskej republike zatiaľ nemali. Mali sme len bývalých komunistov, bývalých mečiarovcov, bývalých režimistov. Druhé kolo týchto prezidentských volieb sa po prvý raz nieslo v znamení duelu medzi predstaviteľom všetkého tohto bývalého s predstaviteľkou mladšej, minulosťou nezaťaženej generácie nových politikov.
To bolo osviežujúce nóvum na našej politickej scéne. Zároveň však obaja protagonisti druhého kola vystupovali ako kandidát vládnej koalície verzus kandidátka dominantnej časti parlamentnej opozície. Gašparovič sa k tejto svojej role hrdo hlásil, Radičová ju nepopierala a ani nemohla poprieť, hoci sa snažila o jej výrazné oslabenie a presahovanie. Fico však Radičovú cieľavedome predstavoval – a atakoval – iba a práve v tejto polohe. Uľahčovalo mu to jej zásadné odmietnutie. Lebo Radičová rovná sa mu Dzurinda. A Dzurinda je preňho stelesnené zlo.
V tomto zaradení a odmietnutí Radičovej Ficovi výrazne napomohli dvaja najvyššie umiestnení neúspešní kandidáti z prvého kola: Martináková a Mikloško. V prvom kole dokázali rozlišovať medzi kvalitami oboch protagonistov, v druhom ich však hodili do jedného vreca a pre svojich voličov už nemali nijaké smerodajné posolstvo. Fico ich však zorientovať dokázal, keď o ich hlasy zabojoval podpásovými útokmi proti Radičovej.
Kto skončil?
Ficovi to tentoraz vyšlo. Nadpolovičná väčšina voličov splnila jeho želanie, dostal od nich prezidenta podľa svojho gusta. Zostáva ešte otázka, načo mu bude, načo bude nám. Pre Fica svoju aktívnu úlohu Gašparovič voľbami prakticky skončil. Ficovi stačí, keď bude len formálne plniť minimálne penzum svojich štatutárnych povinností. Bude sa tak môcť maximálne venovať svojim koníčkom, čo vyhovuje aj Gašparovičovi. Čo sa dá viac čakať od starého uja?
Nie som si však istý, či toto bude stačiť Gašparovičovým voličom, nehovoriac už o ostatných občanoch tejto krajiny. To, čo od prezidenta do nového, zložitejšieho a ťažšieho obdobia asi očakávali a čo by od neho aj naozaj očakávať mohli, im Gašparovič splniť nemôže. Fico ho má už v hrsti a ten by mu to nedovolil, keby aj Gašparovič chcel. On však ani nechce. Určite nie pre tú časť občanov tejto krajiny, ktorá nie je zahrnutá pod kuratelu jeho národného myslenia. Ako bude myslieť národne na našich Maďarov či Rómov?
Gašparovičova hviezda týmito voľbami pohasla a bude už len zhasínať. Naopak, Radičovej hviezda nimi začala vychádzať. Na rozdiel od neho má pred sebou otvorenú politickú budúcnosť a keďže je proti nemu mladica, má veľkú šancu sa jej aj dočkať.
Chce to len trpezlivosť a silné nervy.
Analýza vyšle v prílohe Fórum denníka SME.